Ach, mama, zase smažíš rybu? ozvala sa Terézia, keď nakukla do kuchyne.
Áno, ale otvorila som okno a zapla digestor, odpovedala Alžbeta.
Za tie štyri mesiace, čo s ňou dcéra opäť bývala, si Alžbeta na kritické poznámky už zvykla.
Pripravila si príliš slané jedlo alebo si uložila oblečenie na zlom mieste. Alebo ti v izbe hrá telka príliš nahlas.
Alžbeta zrazu začala po vlastnom byte chodiť po špičkách. Snažila sa všetko robiť ticho, potichu, len aby dcére a zaťovi neprekážala.
Spočiatku bolo všetko v poriadku…
Po svadbe sa Terézia s manželom rozhodli bývať samostatne. Prenajali si byt v časti Bratislavy a k matke chodili cez víkendy. Dávalo to zmysel obaja mali prácu a svoje povinnosti.
Jedného dňa sa Alžbeta necítila dobre. Susedia privolali sanitku. O chvíľu dorazila aj jej dcéra. Keď Alžbetu prepustili z nemocnice, dcéra jej povedala:
Pripravili sme pre teba prekvapenie. Myslím, že sa ti bude páčiť. Uvidíš doma…
Keď Alžbeta vošla do bytu, okamžite zakopla o cudzie tašky v predsieni.
Dohodli sme sa, že odteraz budeme bývať s tebou. Budeme sa o teba starať.
Alžbeta na chvíľu ostala prekvapená.
Najskôr sa Terézia naozaj starala o matku. Upratovala, varila, žehlila. Lenže o pár týždňov už aj zabudla, prečo vlastne prišli na spoločné bývanie.
Alžbete bolo lepšie, a zas začala všetko robiť sama. Keď boli mladí v práci, ona varila, upratovala ako predtým.
Dcéra ju viackrát vyzývala, nech sa šetrí a viac oddychuje, lenže Alžbeta vedela, že jej je lepšie, keď nezaháľa.
Terézia s manželom si skoro všimli výhody života u matky. Nemuseli platiť nájom, všade bolo čisto, postarala sa im aj o jedlo.
Mama, dnes prídu naši kamaráti. Nemohla by si ísť k susedke na čaj? Bude nám tak lepšie, a teba aspoň niečo rozptýli, povedala jej raz dcéra.
Alžbeta nechcela večer chodiť po návštevách. Navyše, susedka z horného bytu chodievala skoro spať. Vonku bolo krásne teplo, tak sa rozhodla prejsť popri bytovke a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Hodiny ubiehali, hostia odchádzať nechceli. Chcela si ísť ľahnúť, ale trpezlivo čakala, kedy ju dcéra zavolá nazad.
Sused Ján vyšiel venčiť psa a o pol hodiny sa vracal Alžbeta stále sedela na lavičke pred domom.
Prepáčte, je všetko v poriadku? spýtal sa Ján.
Áno, moje deti majú návštevu, nechcem im prekážať.
Určite si ma pamätáte, bývam na prvom poschodí.
Pamätám sa, prikývla.
Stretli sa už neraz, no zväčša len pozdravili. Jánovi žena nedávno zomrela. Jeho deti žijú vlastným životom.
Poďte si ku mne dať čaj. Ochladilo sa vonku. Skúste dcére zavolať, nech vie, že budete u mňa.
Alžbeta vytočila Teréziino číslo, ale dcéra nezdvíhala. Asi o mamu teraz veľký záujem nemala.
Tak teda poďme, povedala Alžbeta s úsmevom.
Popíjali spolu čaj, rozprávali sa. Zrazu jej zavolala dcéra:
Mama, kde si? Hostia už dávno odišli. Ideme spať a teba nikde.
V dcérinom hlase opäť jasné nespokojnosť. Alžbeta nechápala, čo urobila zle. Pomaly sa chystala domov. Ján ju vyprevádzal k výťahu.
Veď mám len dve poschodia, usmiala sa Alžbeta.
Pôjdem s vami, budem mať lepší pocit, povedal ticho Ján.
Odvtedy chodila Alžbeta k susedovi stále častejšie. Píjali spolu kávu či čaj, niekedy si spolu navarili obed. Občas pripravil Ján špecialitu podľa otcových predpisov. Aj dnes sedela uňho v ich byte oslavovali narodeniny jej zaťa a bolo tam plno ľudí.
Máš tu taký pokoj, ticho, povedala Alžbeta.
Môžeš ostať aj navždy, navrhol Ján.
Pozrel na ňu s takou vážnosťou, že vedela, myslí to uprímne.
Premyslím si to, usmiala sa Alžbeta.
V duchu však vedela, že už rozhodnuté má…
Monika si ani neuvedomila, ako začala po vlastnom byte chodiť po špičkách. Snažila sa robiť všetko potichu a nenápadne, aby nerušila dcéru a zaťa.
