Rodičov som poznala len z fotografií v starom albume. Moja mama zomrela pri mojom narodení a môj otec po jej strate stratil záujem o život aj o mňa a vzdal sa ma. Starý otec si ma hneď zo nemocnice zobral domov a stal sa mojím opatrovateľom.
Dedko si však nemohol dovoliť odísť z práce, preto mi našiel pestúnku, ktorá sa o mňa starala, kým sa z práce nevrátil. Neskôr to mal ľahšie, keď som začala chodiť do škôlky. Roky ubiehali rýchlo a ja som si s dedkom vždy veľmi dobre rozumela, nikdy sme sa nehádali, vždy sme hľadali kompromis, aj keď som bola neposlušná tínedžerka. Bola som mu nesmierne vďačná za to, že pri mne stál. Pri predstave, čo by sa so mnou stalo, keby tu nebol, mi behal mráz po chrbte.
Svoju vďačnosť som dedkovi najmä prejavovala tým, že som mu pomáhala v domácnosti a snažila sa dobre učiť. Bol na mňa pyšný, keď som reprezentovala školu na rôznych olympiádach a športových súťažiach.
Dedko mi pomohol aj s voľbou povolania. Už dávno ma zaujímala biológia, ale nevedela som, ktorým smerom sa vydať, tak mi predstavil svojho priateľa, uznávaného lekára. Po rozhovore s ním som pochopila, že medicína je to pravé pre mňa.
Všetky roky na univerzite v Bratislave som venovala štúdiu. Praxovala som v jednej z najlepších nemocníc v meste. Nebolo to vždy jednoduché, ale prekonala som všetky prekážky a nakoniec som sa stala neurochirurgičkou.
Krátko po promócii sa mi ozval riaditeľ dobrej súkromnej kliniky v Bratislave a ponúkol mi miesto. Bola by som nerozumná, keby som ponuku odmietla. Začali sa tak dni plné náročnej práce a množstva operácií a môžem sa pochváliť, že žiadna z nich neskončila neúspešne. Po roku ma pozývali na prednášky, pretože aj skúsení lekári sa chceli učiť odo mňa. Po ďalších troch rokoch už bolo moje meno známe aj za hranicami Slovenska. Preto nás s dedkom vôbec neprekvapilo, keď mi prišla ponuka z prestížnej nemocnice v Spojených štátoch. Dôkladne sme to zvážili a rozhodli sme sa, že ideme vyskúšať šťastie.
Presťahovali sme sa teda do cudzej krajiny. Dedko však nevydržal ďaleko od domova dlho, veľmi sa mu cnievalo, a tak sa vrátil na Slovensko. Pridala by som sa k nemu, nebyť toho, že som tu stretla svoju životnú lásku. S Theom, chirurgom z inej nemocnice, sme sa spoznali na mojej prednáške. Najskôr sme boli priatelia, potom sme spolu začali chodiť von, a napokon sme sa rozhodli bývať spolu.
Rozhodli sme sa pre svadbu na Slovensku, lebo som si veľmi priala, aby ma dedko odviedol k oltáru. Keď som ho presviedčala, aby za mnou prišiel, rozhodne to odmietol: Mám už svoj vek, chcem odpočívať tam, kde je môj domov.
Keď sme raz s Theom a dedkom strávili celý deň hraním spoločenských hier, zazvonil mi mobil. Na linke bol môj otec Začal gratuláciou k svadbe, no ja som nechcela počúvať jeho nafúkané reči a rovno som sa spýtala, o čo mu ide. Vedel na to jasnú odpoveď:
Chcem peniaze, dcérka! Teraz žiješ ako princezná, našla si si boháča v zahraničí a kúpeš sa v eurách! Čo ťa stojí podeliť sa s vlastným otcom?
Na takéto slová som už nemala nervy, položila som mu telefón a jeho číslo zablokovala.
Nechápem, kde sa v ňom vzala drzost volať mi a vyhlasovať sa za rodinu, keď ma dávno zavrhol.
Rodinu mám len v dvoch ľuďoch v dedkovi a v Theovi. Pre nich by som spravila čokoľvek, ale otec je pre mňa cudzí človek.
Niekedy svet nie je fér, no človek si svoju skutočnú rodinu nájde v tých, čo pri ňom stoja vždy, aj keď to najmenej čaká. Skutočné puto neurčuje krv, ale láska a obetavosť.
Teraz žiješ ako kráľovná! Našla si si bohatého muža niekde v zahraničí a teraz sa kúpeš v peniazoch!
