Nie si môj muž, Vasiľ…
Starenka sedela pri posteli svojho muža a mokrou handričkou mu utierala rozpálené čelo.
Vasiľ, chcela som ti to už dávno povedať, ale odvahu som nenašla. Oklamala som ťa, Vasiľ, nie si môj muž!
Starec otvoril oči a prekvapene sa zadíval na ženu.
Len ma nepretrhni, nech to všetko poviem. Veď kto vie, či sa ešte dožijeme rána, tak aspoň vyspovedaná budem. Pamätáš si, keď si po vojne zablúdil k nám do dediny? Ja vtedy najprv ostala ako obarená, potom som ti skočila okolo krku. Strašne si mi pripomínal môjho muža! Už mi prišlo oznámenie, že zahynul, no ty, živý, sa objavíš v duchu som si povedala, že papiere sa zmýlili a muž je späť. Vrhla som sa na teba, ale hneď mi bolo jasné, že som sa pomýlila. Hanbila som sa, ospravedlňovala. Ale prenocovať som ťa pustila do maštale.
A ráno si sa rozhodol, že opravíš dvere na maštali, a zrazu ťa trám tresne po hlave. Už som bola zmierená, že ťa budem pochovávať, ale pozerám: dýchaš tak dobre. Zavolala som doktora, a ten vraví, že si to celkom dobre zvládol, len tá pamäť trošku utrpela. Vtedy som sa rozhodla povedať, že si môj muž. Si statný, silný chlap, a po vojne by som sa sama s dvoma deťmi nevyhrabala. Povedala som to, a ty si mi uveril. Potom ma trápilo svedomie, ale už sme si zvykli, zľúbili sa, a nič meniť sa mi nechcelo. Teraz sa kajám, že som rozhodla za teba. Možno by si mal lepší život…
Vasiľ mlčky pozeral na ženu… A zrazu sa rozchechtal.
Ty si aká stará vydrica! Načo by som potreboval lepší život? Veď som ťa miloval celý čas. Som naozaj do dediny zablúdil, aj pravdu ti poviem, ale keď som ťa uvidel, hneď som bol namäkko, len som nevedel, ako začať. Rozhodol som sa pomôcť na gazdovstve, hádam si ma všimneš a nevyženieš, a potom ma ten trám tresol všetko bola tma. Prebral som sa, bol tam doktor aj ty pri mne. To som ho poprosil, nech ti trošku zamlčí, že mám amnéziu, aby som mohol zostať. A ty si ma prekvapila, hneď si ma vzala za muža a ja som bol rád, že nemusím nič vymýšľať.
Ty si ale riadny lišiak, usmiala sa starenka. Nemohol si to povedať skôr? Aspoň by sme sa zasmiali.
Chcel som, ale vždy bolo niečo na práci. Najprv sme vychovávali starších, potom sme k sebe narobili ešte ďalších troch, zasmial sa muž. Tak sme celý život ťahali tie svoje “strašné tajomstvá”, a nakoniec nie sú ani tajomstvami.
Aspoň sme si to vyjasnili, inak by sme pobavili anjelov, keby sme im to porozprávali, odvetila starenka. Len neumieraj, Vasiľ. Nenechávaj ma tu samotnú, bez teba by som sa nevedela pohnúť.
Nebuď mäkká, všetko bude v poriadku, upokojil ju muž. Dosť si tu pri mne posedela, choď spať. Ráno je múdrejšie ako večer.
Obaja si ľahli, no ona spala nepokojne, v hlave sa jej miatili chmúrne myšlienky. Vstala skoro ráno, ani slnko nebolo na obzore. Posteľ prázdna. Srdce jej poskočilo od strachu. Vybehla na dvor, a tam sedí jej Vasiľ na schodíkoch, fajčí si, akoby nič. S úľavou si vydýchla. Tentoraz ju obchádzala kostlivá, takže ešte pár rokov spolu popískajú, pokrípajú a možno aj nejakú tú žartovnú historku o sebe vymyslia.
