Psovi už bolo skoro jedno, chystala sa opustiť tento krutý svet
Jolana už mnoho rokov žila v maličkom domčeku na samom okraji dediny.
Keď niekto poznamenal, že je osamelá, ona sa vždy pousmiala. Veď nie som sama, odvetila veselo.
Mám predsa veľkú rodinu!
Dedinské ženy jej na to dobromyseľne prikyvovali, ale sotva sa Jolana otočila, vymieňali si pohľady a krútili prstom pri spánkoch.
Akáže rodina žiadny manžel, deti nikde, len zvieratá Ale práve tie štvornohé a operené boli pre Jolanu najbližšími.
Bolo jej úplne jedno, čo si myslia tí, čo majú zvieratá len pre úžitok: kravu alebo sliepku kvôli jedlu, psa na stráženie, mačku na myši.
Jolana mala doma päť mačiek a štyroch psov, všetci v teple, nenáchadzali sa na dvore, čo susedom pripadalo zvláštne.
Svoje prekvapenie vyjadrovali len medzi sebou, vedeli, že s čudáckou ženou je márne sa hádať.
Nič ich nevyviedlo z miery, Jolana sa len smiala: Ale no, ulica im stačí, doma nám je všetkým dobre.
Pred piatimi rokmi jej život akoby skončil v jeden deň stratila muža aj syna.
Vracali sa z rybačky, keď im na ceste skrížil cestu preťažený kamión Keď sa po tragédii spamätala, Jolana si uvedomila: zostať v byte, kde všetko pripomína blízkych, je nemožné.
Nezvládala kráčať po tých istých uliciach, vchádzať do známych obchodov, znášať súcitné pohľady susedov.
O pol roka byt predala, s mačkou Mirkou sa presťahovala na dedinu, kúpila malý domček na konci obce.
V lete pracovala na záhradke, v zime si našla miesto v jedálni v okresnom meste.
Pomaly pribúdali noví zverenci: niekto žobral pri stanici, ďalší blúdil v okolí jedálne, hľadal jedlo.
Tak sa poskladala jej rodina z kedysi zabudnutých a zranených tvorov.
Teplé Jolanino srdce liečilo ich bolesti, oni jej oplácali oddanosťou a láskou.
Kŕmila ich všetkých, hoci to nebývalo ľahké.
Uvedomovala si, že donekonečna ďalších brať nemôže; často sľubovala už žiadneho viac Lenže jedného dňa sa marec premenil na tvrdý február: bodavý sneh zavial beliny a noce ovládal štipľavý vietor.
V ten večer sa Jolana ponáhľala na posledný autobus smerom domov.
Vpred ju čakali dva dni voľna, po práci nakúpila potraviny pre seba a zvieratá, niesla jedlo aj z jedálne.
Ťažké tašky jej ťahali ruky, kráčala rýchlo, myslela len na teplo domova.
No srdce bolo bystrejšie než oči: pár krokov pred autobusom zastala a obzrela sa.
Pod lavičkou ležal pes.
Pozeral na Jolanu, pohľad mal zhasnutý, sklenný.
Telíčko pokrýval sneh, zjavne tam trávil dlhé hodiny.
Ľudia okolo prechádzali, zahalení do šálov, nik nezastavil.
Naozaj si ho nik nevšimol? blesklo jej hlavou.
Jolana pocítila, ako jej všetko zovrelo.
Náhle zabudla na autobus, všetky sľuby bežala, položila tašky, natiahla ruku.
Pes pomaly žmurkol. Chvalabohu, žiješ!
vydýchla s úľavou.
Nože, zlatko, postav sa
Zviera sa nehýbalo, ale ani neodporovalo, keď ho opatrne vyťahovala spod lavičky.
Vyzeralo, že jej to je už jedno bola pripravená opustiť tento krutý svet
Jolana dodnes nevie, ako stihla doniesť dve ťažké tašky a zároveň niesť psa v náručí.
V čakárni na staničke sa usadila v rohu, začala trieť a zahrievať úbohé telíčko, obracala v dlaniach jeho skrehnuté labky.
No tak, zlatko, vráť sa k nám, ešte musíme domov, šepkala.
Budeš piatou psíčkou, tak pre poriadok.
Z tašky vybrala fašírku, ponúkla ju zamrznutej psíčke.
Najskôr sa odvrátila nezaujato, no po chvíli rozhodla neodísť pohľad jej ožil, nozdry sa zachveli a fašírka skončila v brušku.
O hodinu už Jolana stála s Terezkou tak ju pomenovala na okraji cesty, mávala s nádejou, že nejaké auto zastaví, keďže autobus bol dávno preč.
Z opaska vyrobila provizórny obojok s vodítkom, aj keď to ani nebolo treba: Terezka kráčala pri nej, túliaca sa k nohám.
Po desiatich minútach našťastie zastavil starý biely Favorit.
Veľká vďaka!
ozvala sa Jolana.
Nebojte, psa si vezmem na kolená, nič nezašpiní. Ale veď nech si sadne vedľa, povedal šofér.
Je dosť veľká.
Terezka sa triasla a túlila sa k Jolane, nakoniec boli obaja na jej kolenách. Tak je teplejšie, usmiala sa Jolana.
Šofér prikývol, zapol radiátor naplno.
V aute bola ticho: Jolana sledovala snehové vločky v svetle reflektorov, objímala novú zverenkyňu, šofér zavadil pohľadom na jej unavený, no pokojný profil.
Vytušil, že psa našla a vezie domov.
Pri dome šofér vystúpil, pomohol tašky preniesť.
Sneh pred bránkou bol tak vysoký, až musel bránku potlačiť ramenom.
Staré závesy nevydržali bránka spadla nabok. Nič sa nestalo, zhlboka vydýchla Jolana.
Aj tak ju treba opraviť.
Z domu zaznel veselý štekot a mňaukanie, Jolana sa ponáhľala k dverám.
Na dvor vybehla celá jej pestrá spoločnosť. No čo, čakali ste ma?
Pozrite, nová kamarátka!
predstavila Terezku, skrytú za jej nohami.
Psi vŕtali chvostami, strkali nosy do tašiek, ktoré držal muž. Ale čo tu v zime, spamätala sa Jolana.
Poďte dnu, ak vás veľká rodina neodradí.
Dáte si čaj? Ďakujem, už je neskoro, odmietol hosť.
Nakŕmte svojich, čakajú vás.
Na druhý deň okolo obeda Jolana začula klopanie na dvore.
Obula bundu, vyšla uvidela včerajšieho šoféra.
Práve opravoval bránku, vedľa ležali nástroje. Dobrý deň!
usmial sa.
Veď som vám bránku zničil, tak som prišiel opraviť.
Volám sa Vladimír, vy? Jolana
Jej huňatá rodina obklopila hosťa, ovoniavala a vrtela chvostami.
Muž si k nim kľakol, pohladil ich. Jolana, choďte do domu, nezamŕzajte.
O chvíľu skončím a rád si dám čaj.
V aute mám aj tortu.
A niečo dobré pre vašu veľkú rodinu
Mierne rozostrené tváre, komické zvieratá, prúdy snehu v letnom čase a vôňa doby, ktorá sa vznášala nad dvormi v snovom svete Jolana objímala svoju rodinu tak, ako sa objímajú sny, ktoré nikdy nesklamú.
Príbeh jej večnej lásky tišil vánok za oknami, aj keď sa svet vonku zdál byť chladný a neúprosný.
