Dnes ráno som sa zobudil
Musím povedať, že deň sa začal celkom fajn. Keď človek oslavuje 118. narodeniny, prebudiť sa je už samo o sebe úspech.
Prvou vecou bol rýchly generálny servis: otvoril som ľavé oko ide, pravé bolo trochu zamlžené. Opláchol som ho, nakvapkal kvapky a hneď bolo lepšie. Pohnul som všetkými kĺbmi, ktoré sa hýbu, a to, čo sa nehýbe, som pretrel masťou. Skontroloval som predný aj zadný chod, precvičil krk, zistil, že ešte stále praská, ale hýbe sa. Urobil som dva dupoty, tri tlesknutia a rozhodol sa začať nový deň.
O ôsmej mi podľa harmonogramu volali z Sociálnej poisťovne:
Dobré ráno, pán Štefaník, zachrapčal som veselo do telefónu.
Aj vám prajem, pán Štefaník, ozvala sa unavená Elenka, Ako sa dnes máte?
Nemôžem sa sťažovať, usmieval som sa do telefónu.
Ach, škoda, pán Štefaník, kvôli vám som už tento rok dostala piatu výstrahu! Dnes je tridsať rokov, odkedy ste prestali poberať doplnkové dôchodkové sporenie a prešli ste na štátny dôchodok!
Prepáčte. Tento mesiac vraj bolo zvýšenie?
Áno, zvýšenie… jej hlas znova posmutnel ako balada o stratenom domove, Ale že vy, náhodou, niekde ešte nepricestujete na fušku?! skúsila to.
Nie, vďaka, peniaze mi stačia.
Škoda Majte sa… nestihla dokončiť a zložila.
O deviatej som raňajkoval so svojím prapravnukom Miškom, ktorý u mňa nebýva, ale vždy si otvorí svojím kľúčom. Ako vždy, najprv začal s meraním. Kuchyňu, potom kúpeľňu, stále niečo rátal, kreslil, rozrátaval náklady, plánoval nový nábytok.
Dnes však zabudol meter.
Vezmi si na vitríne, povedal som mu, ten je ešte po tvojom dedovi, zasmial som sa a zalieval do čajníka poriadnu dávku čaju.
Len si povzdychol a pustil sa do mojej legendárnej praženice.
O desiatej som vyšiel na vzduch pred vchod zapáliť si cigaretu.
Aha! Zase si dávaš, Štefánik!
Vieš, že fajčenie spôsobuje sused mi to radšej nedopovedal, keď videl, že ešte stále žijem, aj keď som začal fajčiť v tom veku, keď iní už zomierajú na to, čo spôsobuje fajčenie.
My dnes ideme do Bratislavy.
A na čo tam idete?
Povozíme sa v električke, pozrieme si Hrad, snáď ešte stihneme korunovačné klenoty, kým ich neprevezú.
A to len na to?
Veď ty si to videl?
Jasné, bol u nás v dedine.
V truhle?!
Nie, vo vlaku.
Počuj, koľko ty máš vlastne rokov?
Osemnásť som už oslávil, žmolil som medzi zubami filter.
Daj pokoj.
Fakt, ostal som na druhom kole skúšok.
No, gratulujem k plnoletosti teda!
Vďaka, odvetil som a pobral sa späť domov.
O jedenástej mi volal riaditeľ O2, aby ma prosil, nech si zmením paušál. Ten môj už držali len kvôli mne a v prepočte na eurá nielenže nič nestojí, ale ešte mi aj niečo doplácajú oni.
O piatej som šiel do Tesca. Na narodeniny dávajú zľavu vo výške môjho veku. Vzal som si tortu, kilo banánov a veľkú televíziu s plochou obrazovkou. Z výdavku som objednal taxík a pomoc k preneseniu.
O siedmej sa ozvali z úradu pohrebnej služby, aby som si už konečne prišiel prevziať svoj poistný papier a pohodlné šľapky.
O ôsmej prišli hostia, pripravil som stôl, zapol nový televízor, nalial slovenské víno.
Prípitky boli stručné, nevedeli, čo mi zapriať, tak len v tichosti vstávali jeden po druhom.
O desiatej prišla polícia, aby nás žiadali o ticho za stenou vraj bývajú starší ľudia. Dvere im otvoril sám oslávenec, čo u strážcov poriadku vyvolalo menšiu krízu vnímania reality.
Spať som šiel až pred polnocou, keď už väčšina hostí rozobrala domov aj do nemocnice. Usmial som sa do ticha, z prsta zložil a pod vankúš položil zlatý prsteň, ktorý mi roky predlžoval život. Bol na ňom maličkými písmenami vyrytý odkaz od nebohej ženy: Ži za nás dvoch.
A tak som žil.
