Chlapec sa zobudil na tiché vzdychy mamy.
Chlapec sa zobudil na tiché vzdychy mamy.
Pristúpil k jej posteli:
Mamka, bolí ťa to?
Matúško, prines mi vodu!
Hneď, rozbehol sa do kuchyne.
O chvíľu sa vrátil s plným hrnčekom:
Tu máš, mamka, napi sa!
Ozvalo sa klopanie na dvere.
Synček, otvor!
Asi prišla babka Nina.
Vošla susedka, v ruke držala veľký hrnček.
Ako sa máš, Mária?
dotkla sa jej čela.
Máš horúčku.
Doniesla som ti horúce mlieko s maslom.
Už som si dala lieky.
Mala by si ísť do nemocnice.
Lepšie liečenie tam majú.
Musíš normálne jesť, a v tvojom chladničke je prázdno.
Teta Nina, už som všetky eurá na lieky minula, na ošialej tvári sa zjavil slzy.
Nič mi nepomáha.
Mala by si ísť do nemocnice.
A čo bude s mojim Matúškom?
Kto sa oňho postará, keď zomrieš?
Nemáš ani tridsať, nemáš muža, peniaze…
hladila ju po čele.
No, neplač!
Teta Nina, čo mám robiť?
Zavolám lekára, vytiahla mobil.
Podarilo sa jej dovolať a všetko zistiť.
Povedali: prídu dnes.
Idem.
Matúš, príď pre mňa, keď prídu.
Susedka vyšla do predsiene, chlapec šiel za ňou.
Babka Nina, mamka nezomrie, však?
Neviem, treba prosiť Boha, aby pomohol.
Tvoja mama neverí.
A dedko Boh pomôže?
v očiach chlapca žiarila nádej.
Treba ísť do kostola, zapáliť sviečku a poprosiť, vtedy pomôže.
Zatiaľ, ja idem.
***
Chlapec sa vrátil k mame, zamyslený:
Matúško, asi si hladný, a nemáme nič.
Prines dva poháre.
Keď ich priniesol, mama rozliala mlieko:
Pi!
Vypil, ale hlad bol ešte väčší.
Mária to okamžite vycítila.
S námahou vstala, zobrala peňaženku zo stola:
Tu máš päťdesiat centov.
Kúp si dva koláčiky a zjedz ich po ceste, ja zatiaľ niečo uvarím.
Choď!
Doprevadila syna ku dverám a opierajúc sa o stenu, zamierila do kuchyne.
V chladničke lacná tresčia pomazánka, trochu margarínu, na parapete dve zemiaky a cibuľa.
Mala by som uvariť polievku
Roztočila sa jej hlava, ticho sa zvalila na stoličku:
Čo so mnou je?
Nemám už silu.
Polovica dovolenky už prešla.
Peniaze sa minuli.
Ak nenastúpim do práce, ako pripravím Matúša do školy?
O mesiac pôjde do prvej triedy.
Rodinu nemám, pomoci niet.
A tá choroba…
mala som ísť hneď do polikliniky.
Teraz, ak ma hospitalizujú, Matúš zostane sám?
Z veľkou námahou začala čistiť zemiaky.
***
Chlapec bol hladný, ale v myšlienkach jeho bola len mama:
Včera celý deň nevstala z postele.
Čo ak naozaj zomrie?
Teta Nina povedala, musím poprosiť dedka Boha o pomoc. Otočil sa smerom ku kostolu.
***
Už pol roka od vojny.
Odvážne prežil.
S palicou už chodí sám.
Rozsiahle rany už nerieši.
Jazvy na tvári?
To je jedno, nikto sa už so mnou neožení, Nikita kráčal ku kostolu.
Treba zapáliť sviečku za chalanov.
Práve dnes je rok, čo zomreli, a ja…
ja prežil zázrakom.
Dvadsať rokov dozadu išiel do armády.
Teraz je civil, ale bolo neznesiteľné cítiť, že je zbytočný.
Dôchodok mu stačí, v banke ležia kontraktné peniaze na dve životy.
Ale na čo to všetko, keď je sám?
Pri kostole stáli žobráci.
Nikita vytiahol pár päťdesiateurových bankoviek, rozdal im a požiadal:
Pomodlite sa za mojich mŕtvych kamarátov, Romana a Stana!
Vošiel do kostola, kúpil sviečky, zapálil ich a začal sa modliť, ako ho naučil farár:
Pomiluj, Pane Bože náš
Krížil sa, slová plynuli a pred očami mu stáli priatelia ako živí.
Keď doznela modlitba, len stál a spomínal svoju ťažkú cestu.
Ten malý chlapec, drobný a chudý, stál vedľa neho s lacnou sviečkou v ruke.
Rozhliadal sa zmätený.
Pristúpila staršia žena:
Poď, pomôžem ti!
Zapálila jeho sviečku, postavila ju.
Tak sa pokrižuj!
ukázala mu gestami.
A povedz Pánovi, prečo si tu.
Matúš dlho hľadel na ikonu a napokon zašepkal:
Pomôž, dedko Boh!
Mamka je chorá.
Okrem nej nikoho nemám.
Urob, aby sa uzdravila.
Mamka nemá peniaze na lieky.
Ja idem čoskoro do školy, nemám ani tašku…
Nikita nehybne pozoroval chlapca.
Jeho vlastné problémy, ktoré ho trápili ešte pred chvíľou, zrazu ustúpili.
Mal chuť zakričať do sveta:
Ľudia, naozaj nikto nepomôže tomuto chlapcovi, kúpi mame lieky, a jemu školskú tašku.
Chlapec stále hľadel na ikonu, čakal na zázrak.
Chlapče, poď so mnou!
povedal Nikita rozhodne.
Kam?
chlapec sa bál muža s palicou.
Zistíme, aké lieky potrebuje tvoja mamka a pôjdeme do lekárne.
Hovoríte pravdu?
Dedko Boh mi odovzdal tvoju prosbu.
Naozaj?
radosť rozžiarila oči a chlapec pozrel na ikonu.
Poďme!
usmial sa muž.
Ako sa voláš?
Matúš.
Volaj ma ujom Nikitom.
***
Z bytu sa ozýval hlas mamy a susedky:
Teta Nina, lekárka predpísala veľa liekov a sú drahé.
Kde na to vezmem peniaze?
Ostalo mi už len päťsto centov.
Chlapec rozhodne otvoril dvere.
Hlas utíchol.
Zo susednej izby vyšla susedka, opatrné šepkala, keď videla cudzieho muža:
Mária, pozri!
Mária sa ukázala a tiež stŕpla.
Mamka, aké lieky potrebuješ?
S ujom Nikitom pôjdeme a kúpime ich.
A vy ste kto?
prekvapene sa opýtala Mária.
Všetko bude v poriadku, usmial sa Nikita.
Dajte nám recepty!
Ale mám len päťsto centov.
Ja s Matúšom nájdeme peniaze, položil ruku na jeho plece.
Mamka, daj recepty!
Mária ich podala, úplne zvláštne cítila, že muž so zjavným utrpením v tvári má dobré srdce.
Mária, čo to robíš?
spamätala sa susedka, keď muž s chlapcom vyšli.
Toho nepoznáš.
Teta Nina, myslím, že je dobrý človek!
Nuž dobre, Mária, idem!
***
Mária sedela a čakala syna, ktorý odišiel s mužom.
Dokonca zabudla na chorobu.
Dvere sa otvorili, syn vbehol, tvár mu svietila šťastím:
Mamka, kúpili sme ti lieky aj dobroty k čaju.
Vo dverách sa objavil muž a rovnako sa usmieval jeho tvár sa už nezdala taká strašná.
Ďakujem vám!
jemne sa uklonila.
Poďte, poďte!
Muž sa pokúšal vyzuť, nešlo to ľahko, cítiť jeho nervozitu.
Vošiel do kuchyne.
Sadnite si!
pozvala ho Mária.
Muž sa posadil, rozhliadal sa, nevedel, kam položiť palicu.
Poďte, ja ju položím!
postavila ju tak, aby na ňu dosiahol.
Prepáčte, nemám čím vás veľmi pohostiť!
Mamka, s ujom Nikitom sme všetko kúpili, a syn vykladal veci na stôl.
Oj, prečo ste to robili!
premýšľala Mária, videla, že polovica vecí sú sladkosti.
Zbadala balík drahej čajovej zmesi.
Hneď dám variť čaj.
Rozbehla sa uvariť čaj.
Zdalo sa jej, že choroba ustúpila, alebo nechcela vyzerať chorá pred mužom.
A akoby čítal jej myšlienky, muž sa spýtal:
Mária, nebolí vás, ste veľmi bledá?
Nič, nič Hneď si dám liek.
Ďakujem vám!
***
Popíjali vonný čaj s koláčikmi, sledovali rozprávajúceho chlapca.
Ich pohľady sa stretali, všetkým trom bolo príjemné sedieť spolu.
Ale všetko dobré raz skončí.
Ďakujem, Nikita vstal a chytil svoju palicu.
Odchádzam.
Vy sa musíte liečiť.
Veľké vďaka vám!
hostiteľka tiež vstala.
Ani neviem, ako vám poďakovať.
Vybral sa do predsiene, mama a syn za ním.
Ujo Nikita, prídete ešte?
Samozrejme!
Tvoja mama sa uzdraví a pôjdeme ti kúpiť školskú tašku!
***
Muž odišiel.
Mária upratala stôl, umyla riad.
Synček, pozeraj televízor, ja si trošku poležím.
Ľahla si a zaspala hlbokým snom.
***
Odvtedy prešli dva týždne.
Choroba odrazila, lieky pomohli.
Posledné dni Mária už pracovala, v auguste býva v práci veľký ruch, povolali ju z dovolenky.
Bola rada, za tie dni dostane zaplatené.
August začal, z výplaty musí syna do školy pripraviť.
V sobotu vstali ako zvyčajne, najedli sa.
Matúš, chystaj sa!
Ideme do obchodu, uvidíme, čo budeš potrebovať do školy.
Dostala si už peniaze?
Zatiaľ nie, ale budúci týždeň dostanem.
Požičala som tisíc centov, cestou kúpime niečo na večeru.
Začali sa baliť a vtom zazvonil domový vrátnik.
Kto je?
spýtala sa Mária.
Mária, to je Nikita
Chcel ešte niečo povedať, ale žena už stlačila gombík na otvorenie dverí.
Mamka, kto to je?
vybehol syn z izby.
Ujo Nikita!
žena sa nevedela zakryť radosť.
Hurá!
Vošiel, opieral sa o palicu, ale…
zmenil sa.
Drahé nohavice a košeľa ladili s modernou úpravou.
Ujo Nikita, čakal som vás!
vybehol mu naproti Matúš.
Veď som ti sľúbil, pozrel naňho rozžiarenými očami.
Zdravím vás, Mária!
Ahoj, Nikita!
Ten spontánny prechod na ty prekvapil a potešil oboch.
Už ste pripravení?
Ideme!
Kam?
Mária ešte stále nevedela, čo sa deje.
Matúš ide čoskoro do školy.
Nikita, ale ja
Sľúbil som Matúšovi, a sľub sa musí plniť.
***
Mária vždy sledovala len tie najlacnejšie veci, nech už bola v ktoromkoľvek obchode.
Nemala navyše peniaze, rodinu, muža okrem chlapca z gymnázia, ktorý už dávno zmizol.
A teraz vedľa nej muž, ktorý s radosťou hľadí na jej syna.
Kupuje mu školské veci, vôbec nepozerá na ceny, len sa pýta Máriinho názoru.
Naložení, sa vrátili taxíkom domov.
Mária sa rozbehla do kuchyne.
Mária, zastavil ju muž.
Poďme, prejdeme sa spolu!
Niekde sa naobedujeme.
Mamka, poď!
zvolal syn.
***
V túto noc Mária nemohla spať.
V hlave jej lietali obrazy dňa.
Oči muža, plné lásky, jej stále svietili pred očami.
Studený rozum a horúce srdce sa rozprávali:
Nie je pekný, je chromý, tvrdil rozum.
Je normálny, dobrý, a tak láskavo sa na mňa díva, protestovalo srdce.
Je o pätnásť rokov starší.
No a?
S mojím synom je ako otec!
Môžeš si nájsť mladšieho, pekného.
Nechcem pekného.
Potrebujem dobrého a spoľahlivého.
Snívala si o inom mužovi, rozum znovu nastojčivo šepkal.
Teraz snívam o ňom!
Mám ho rada!
***
Ich sobáš bol v tom istom kostole, kde sa Nikita a Matúš pred troma mesiacmi zoznámili.
Nikita a Mária stáli pri oltári palica už chýbala a Matúš neodtrhol pohľad od ikony toho svätého, s ktorým pred tromi mesiacmi rozprával.
Potom zo srdca zašepkal:
Ďakujem ti, dedko Boh!
