Dnes mám 33 rokov, ale doteraz sa hanbím, keď si spomeniem na to, čo som urobil, keď som mal 18, takmer 19.
Študoval som na univerzite a mal som pohodlný život.
Síce sme neboli bohatí, no nič nám nechýbalo.
Mama bola učiteľka matematiky na gymnáziu a otec zubár.
U nás doma vždy panovala pohoda, poriadok a mali sme čo jesť.
Raz za týždeň k nám chodila pani upratovať, takže mojou jedinou povinnosťou bolo mať upratanú izbu a dobre sa učiť.
Od malička som bol zvyknutý na to, že mojím údelom je nosiť domov dobré známky a nerobiť problémy.
Na univerzite som mal priateľku viac ako rok.
Bola tichá, z podobného prostredia ako ja slušná, študovala, rodičia ju mali radi.
Chodievali sme do kina, na zmrzlinu, prechádzali sa po parku.
Všetko bolo pokojné, predvídateľné, bez zbytočných scén či hádok.
Vtedy som ešte nevedel, aký je pocit stability výnimočný.
No na takej jednej oslave u spolužiačky som spoznal druhé dievča.
Prišla na motorke, bola inak oblečená, nahlas rozprávala, smiala sa, neštudovala, pracovala v autoservise ako mechanik.
Od toho večera mi začala pravidelne písať, čakala ma pred internátom, stále mi opakovala, že na takého nudného chalana nemám čo hľadať.
Začal som sa s ňou stretávať potajme.
Klamať priateľke, rodičom, kamarátom.
S mechanikom bolo všetko o vzrušení jazda mestom na motorke, pivo pod lampou, hlasná hudba, úteky pred policajtmi.
Pripadal som si živý, odlišný, ako rebel.
O pár mesiacov mi navrhla, aby sme spolu bývali.
Nedokázal som sa rozísť s dobrým dievčaťom, pretože som nevedel, ako na to, no aj tak som súhlasil, že odídem.
Jednej noci som si potichu zbalil pár vecí, nechal som rodičom lístok a odišiel do jej domu, kde bývala s rodičmi.
A tam sa začala realita.
Dom bol malý, neustále rozbitý a dusný.
Z toho, že som vstával do školy, zrazu bolo moje ráno o varení raňajok, zametaní, umývaní podlahy, čistení kúpeľne, praní bielizne v rukách.
Variť som vedel len ryžu a praženicu.
Jej mama ma prepaľovala pohľadom, keď bolo jedlo príliš jednoduché.
Otec sa sťažoval na všetko možné.
Plakal som v kúpeľni, lebo som sa cítil neschopný.
Začal som vynechávať prednášky, lebo som nemal na cestu a nezostával mi čas na učenie.
Začala sa meniť aj ona.
Každý deň po robote v servise pila pivo, vraj lebo je horúco, cez víkendy mizla s kamarátmi.
Domov sa vracala opitá a kričala, že dom nie je dokonale uprataný, že neviem byť chlap.
Vravievala, že som rozmaznaný, na nič, že rodičia zo mňa vychovali neschopáka.
Priznávam, cítil som sa ako v pasci.
Nemal som peniaze, žiadne vzdelanie, ani kam odísť.
Dni ubiehali a ja som rozmýšľal nad predošlým životom.
Nad upratanou izbou, nad pohodlnou posteľou, nad zošitmi z univerzity, nad mamou, ktorá sa pýtala, či som jedol, nad otcom, ktorý ma ráno vozil autom na školu.
Spomínal som aj na tú moju tichú dievčinu aká bola pokojná, len aby mi bolo dobre.
Pýtal som sa sám seba, prečo som toto všetko vymenil.
Jedného dňa som sa rozhodol.
Nikomu som nič nepovedal.
Poslali ma do lacného Tesca asi pol hodinu peši.
Vedeli, že tam vždy viem zabudnúť čas.
Vyšiel som s prázdnou taškou, prešiel som dve ulice a namiesto k supermarketu som nasadol na autobus do rodičovského bytu.
Celú cestu sa mi triasli ruky bál som sa, ako ma prijmú.
Keď som dorazil, mama otvorila dvere a len na mňa chvíľu pozerala.
Potom sa rozplakala.
Aj ja som plakal.
Bolo to skoro desať mesiacov, čo o mne nič nepočuli.
Otec vyšiel z obývačky a mlčky ma objal.
Tú noc som zaspal vo svojej posteli na čistom, bezpečnom mieste, bez kriku, bez strachu.
Moju dobrú priateľku som už nikdy nezískal späť.
Mala už nový život.
Ale našiel som svojich rodičov.
Vrátil som sa na univerzitu.
Začal som sa znovu učiť.
A pochopil som niečo, čo bolo najťažšie si priznať: predtým som nebol nešťastný.
Môj život nebol nudný.
Bol stabilný.
Len ja som to nedokázal oceniť, kým som nezistil, aké to je byť na dne.
