Bol to môj sen, aj sen mojej manželky, aby sme žili pri vode. Desiatky rokov sme chodili na Oravskú priehradu, nenašli sme seba v meste a spolu sme šetrili peniaze, aby sme si mohli kúpiť byt v rekreačnej oblasti. Nechceli sme žiadny luxus stačil nám obyčajný dvoj- či trojizbový byt. Ako si ho zariadime, to sme neriešili, hlavne že bude náš a blízko vody.
A teda, sen sa naplnil. Pravda, ešte nám ostali hypotekárne splátky”, ale cieľ sme dosiahli. Oravská priehrada, vlastný byt na pár minút od brehu presne to, čo sme roky chceli.
Uľahčenie a pokoj sme zakúsili len prvé dva mesiace. Potom prišla moja mama na návštevu. Keď videla naše útulné hniezdo, hneď sa opýtala, či by mohla dostať kľúče, aby v prípade potreby mohla prísť bez ohlásenia. Ja s manželkou sme ani netušili, že tie kľúče sa začnú šíriť ako huby po daždi.
Jedno ráno, keď sme ešte ležali v posteli, počuli sme cinknutie kľúčov a klopanie na dvere. Manželka si myslela, že prišla milá mamka, urýchlene sa obliekla a išla pozdraviť nečakaného hosťa. Na chodbe nás však zaskočila celá rodina s dvoma deťmi. Keď som sa pripojil, v chodbe stála sesternica s rodinou.
Nemali sme inú možnosť, len sa tváriť nadšene, že nás prekvapili. Moja sesternica nám spokojne vysvetlila, že si spravila duplikát kľúčov podľa maminých, mama jej povedala, že budeme radi, keď nás takto prekvapia.
Títo rekreanti u nás ostali celý týždeň. Potraviny si doniesli z dediny, takže s varením to nebol problém. Lenže prítomnosť ďalšej rodiny v byte a navyše s dovolenkovou náladou nás nijako nepotešila.
Keď sme ich odprevadili, zavolal som mame a poprosil ju, nech už nerobí takéto nečakané rande s rodinou. Mama sa čudovala, čo mi na tom prekáža vraj nič strašné sa nestalo, sesternica bola šťastná a teší sa na ďalšie letné ubytovanie zadarmo.
Potom to začala byť lavína ďalšej rodiny, ktorú mama inšpirovala. Strýkovia, tety, synovci, ďalší blízki sa objavovali v byte ako príslovečný čert z krabičky. Neraz vznikol chaos a prišlo viac návštev naraz. Radostne sa zvítali a smiali:
No kde inde sa stretneme, než u Martinky!
Martinka, teda moja žena, ostávala v úzadí, podobne ani mňa domáci nebrali do úvahy veď prišli naša rodina, čo ich máme zdržiavať?
Po dvoch sezónach podobných návštev som mame navrhol, aby nám vrátila kľúče. Poriadne sa urazila a obvinila ma z pýchy a odcudzenia sa od rodiny. Keď som to povedal manželke, objala ma a povedala:
Vieš, že tých kľúčov je už toľko, že mamin set nič nevyrieši. Ak ti to nevadí, zajtra objednám nové dvere aj s novými zámkami.
Nebol som proti, a o týždeň sme asi hodinu počúvali, ako niekto skúša otvoriť naše nové dvere starými kľúčmi. Potom začali volať na mobil, ale odolne sme nezdvíhali.
Večer nastala poriadna hádka s mamou. Bola neskutočne rozhorčená, že tretí bratranec musel prespať na železničnej stanici, kým sa dočkal vlaku. Keď som sa pýtal, kto to vlastne bol, mama sa rýchlo odmlčala.
Odvtedy ešte dvakrát skúšali dvere “ovládnuť”, ale nové zámky to zvládli a ja s manželkou sme získali istotu, že toto je náš byt, nie priechodná ulica.
Mama už k nám prestala chodiť, drží s rodinou, ja sa snažím udržiavať normálny vzťah, ale už nikoho ďalšieho do bytu nepustím. Toto je naše územie, ktoré sme si poctivo vybudovali a zaplatili.
Z nejakého dôvodu nikoho z rodiny nenapadlo, že by mohol ísť naším príkladom a kúpiť si vlastné bývanie pri vode. Ale všetci radi prichádzali na hotové. Opak nás v tom boli šťastnejší!
