Pamätám si ten deň, akoby sa stal včera, hoci už odvtedy prešlo mnoho rokov. Keď som vyšla z fitnescentra v Bratislave, na telefóne som mala sedem zmeškaných hovorov od mamy. Preľakla som sa, a hneď potom som si všimla správu: Zavolaj späť! Bolo už takmer jedenásť hodín večer, ale strach o mamu bol silnejší, takže som sa rozhodla jej zavolať. Moja mama bola vždy trochu úzkostlivá a kvôli maličkostiam vedela byť hore celú noc. Keď som sa jej dovolala, prosila ma, aby som prišla domov, a medzi slzami mi povedala, že sa stalo niečo zlé a že asi bude treba zrušiť svadbu.
Moja sestra, Viera, mala vtedy sotva dvadsaťtri rokov. Bola ambiciózna mladá dizajnérka. Pred rokom skončila vysokú školu a rýchlo si našla prácu. Počas štúdií pracovala na polovičný úväzok a firma, kde stážovala, ju po promócii okamžite prijala. Vierina životná cesta bola vzorom pre mnohých, aspoň doteraz.
Viac než rok chodila s Jakubom. Bol o tri roky starší než ona, býval sám, pracoval a šetril si na vlastný byt. Mame sa budúci zať páčil bol slušný, zdvorilý, nekonfliktný.
Viera s Jakubom podali žiadosť na matriku a svadba mala byť už o pár týždňov.
Vieš, nejaká pani napísala Viere na sociálnych sieťach, spomínam si. ‘Nevieme sa, ale ja ťa poznám, a myslím, že by si mala vedieť niečo pred svadbou’ Viera pozrela jej profil žena v stredných rokoch, čo významné by mohla mať na srdci?
Ale cudzinci nestačilo napísať raz, začala jej posielať správy z rôznych účtov. Tak sa sestra rozhodla s ňou stretnúť v kaviarni, kúsok od práce.
Mama dala Viere zaucho a zakázala jej chodiť na také stretnutia, spomínam si. Viera sedela pri stole a čakala cudzinku, keď do kaviarne vstúpila tehotná žena. Najskôr si myslela, že to nemôže byť ona, ale keď sa blížila k stolu, bola v šoku.
Ty si Viera? opýtala sa žena, akoby bola jej dávnou priateľkou. Volám sa Emília a s Jakubom som chodila vyše roka, za štyri mesiace máme syna.
Prirodzene, Viera jej neverila. Veď je to nezmysel! S Jakubom sa poznajú cez rok, plánujú svadbu! Emília nič nevysvetľovala, len odišla, pri odchode nechala telefónne číslo a povedala, že sa môže ozvať, ak bude potrebovať, prípadne sa spýtať snúbenca.
A čo jej na to povedal Jakub? Práve tu sa začalo všetko kalné. Viera sa rozhodla, že s Jakubom bude intímna až po svadbe. Tak sa len vodili za ruky, bozkávali a objímali ako školáci, ale viac nič. Skúsenosti nemala, veď ju mama vychovávala sama vždy podľa slovenskej tradičnej múdrosti a kníh. Dá sa to dnes? Ako vidíte, dá! Aj mňa to prekvapilo. Viera bola vždy živá, veselá, mala veľa kamarátok, dobré výsledky v škole aj na univerzite. A predsa sa to stalo. Nuž stalo sa!
Všetko je jasné! Ženích bol mladý muž, už s nejakými skúsenosťami. Trpezlivo toleroval Vierine zásady, ale nakoniec si našiel niekoho bez záväzkov, len pre uspokojenie. S Emíliou sa stretol niekde vraj jej hneď povedal, že nemá v pláne vážny vzťah. Emílii to spočiatku stačilo.
Emília nedávno odišla od manžela, mala už jedno dieťa, dostávala slušné výživné v eurách a pracovala. Od začiatku vedela, že medzi ňou a Jakubom je veľký vekový rozdiel.
Jakub povedal, že keď sa narodí dieťa, dá si urobiť test otcovstva; ak bude jeho, pomôže na Slovensko typický spôsob, vyrovná sa ale nemusel by s dieťaťom byť v kontakte. Vieru obvinil, že za všetko môže ona vraj mladý, zdravý Slovák a jej starodávne zásady.
Nikto netušil, že Emília všetko takto vybalí. Teraz je otázne, kde bude druhé dieťa vyrastať.
Jakub Vieru presviedčal, aby ho nenechala, vraj ju miluje Emília bola len rozptýlením, keby bola Viera rozumnejšia, Emília by nikdy v jeho živote nebola.
Jakub dodal, že ak to bude jeho dieťa, pomôže mu, ale neplánuje s ním komunikovať. Emília sa rozhodla, že si dieťa nechá, a Jakub jej ponúkol peniaze na zákrok. Ale to je teraz len jej vec.
Je Jakub vinný alebo je to len mužská história, ktorá sa opakuje? Alebo by mala Viera od takého snúbenca utiecť, lebo nedostatok intimity určite nie je dôvod na neveru? Pri káve a s odstupom času si lámem hlavu: čo je správne v tejto slovenskej povesti o láske, zodpovednosti a morálke?
