Pred pár dňami ma prišiel navštíviť otec. Rozprávali sme sa o tom, že môj manželovi úplne odišiel telefón funguje sotva 15-20 minút a potom sa vypne, vymení sa batéria a je to ešte horšie. Takže sa obzerám po novom telefóne k narodeninám.
Manžel sa rozhodol, že môj starý telefón posunie ďalej. Viete, ako to býva človek vie, čo práve súrne potrebuje. Vtom otec vytiahol starú, ošúchanú krabičku a povedal: To je od tvojej babky pre teba. Predaj to a kúp si nový telefón. Babka sa rozhodla dať mi svoju svadobnú obrúčku. Dokonca aj krabička prežila tie roky.
V tej krabičke boli, okrem prsteňa, aj pokladničný blok, štítok a pečiatka. Prsteň bol kúpený v roku 1977 a váži trochu cez 7 gramov.
Vzhľadom na môj vek neviem poriadne odhadnúť, ako sa tá hodnota odvtedy zmenila v porovnaní s dnešnými cenami na Slovensku, ale pripadá mi to dosť hodnotné. Kedysi bývali takéto hrubé obrúčky v móde a ľudia si ich mohli dovoliť.
Dnes by si už takýto masívny prsteň len málokto kúpil. Neviem si vlastne ani predstaviť, koľko by stál dnes. Je z 583-karátového zlata myslím si však, že staré naše zlato bolo kvalitnejšie ako dnes. Prsteň je skutočne obrovský, najmä keď ho porovnám s bežným zásnubným prsteňom.
Povedala som im rovno, že ho predávať rozhodne neplánujem. Chcem ho nosiť. Na povery, že by sa prstene po iných nemali nosiť, vôbec neverím. Tento kúsok je pre mňa vzácny ako spomienka. Telefóny sa kazia a striedajú každý rok: kúpiš a za chvíľu zahodíš. Takýto prsteň si už nikdy nekúpim.
A čo by ste vy spravili s takým prsteňom? Pre mňa je to dôkaz, že skutočné hodnoty nestarnú. Veci sa míňajú, ale spomienky, úcta a láska, ktoré nesú, zostávajú s nami celý život.
