Mne netreba ochrnutú… — povedala nevesta a odišla…
No vôbec netušila, čo sa môže stať ďalej…
V jednej slovenskej dedinke žil obyčajný dedo, ktorý si po práci rád dal za pohárik domácej. Mal svoj veľký sen: chce si zaobstarať psa, ale nie hocijakého – práve čistokrvného stredoázijského ovčiaka. Kvôli nemu by bol ochotný ísť až do Ázie, len aby si ho tam kúpil a priviezol domov.
Volali ho Dedo Deniska. Či to bolo meno, alebo prezývka, nikto poriadne nevedel. Všetci v dedine hovorili „Deniska“ či „Deniška“, ale on nikdy nikoho neopravoval. Sedával po práci na lavičke pred domom, spomínal na staré časy a rozprával mládeži, aké to bývalo kedysi v dedine.
Manželku Deniska pochoval už dávno. Klára mala slabé srdce. Lekári jej dokonca zakázali rodiť, ale ona túžila po dieťati. Porodila mu syna, ale zostala už úplne chorá. Deniska Kláru miloval a pre ňu spravil doma všetko, ešte aj mlieko z obchodu nosil sám. „Nemôžeš! – hovoril, – lekári zakázali!“
O syna sa sám staral, varil. Klára sa trápila:
– Už si ma mohol ušetriť hanby! Pozri, babky sa mi smejú, veď nič doma nerobím! Všetko je na chlapovi!..
A ženy sa nesmiali, ale závideli:
– Klárka, požičaj nám svojho Denisku, aspoň na deň by sme si radi vyskúšali život tvojej!
Ona len odpovedala úsmevom. Tak s úsmevom aj odišla zo života. Deniska ju ráno našiel už studenú. Plakal ako malý, tri dni, potom sa začal starať o syna.
Chlapec mal práve 14, ťažký vek. Po vojenčine sa skoro oženil a zostal žiť tam, kde slúžil. Tak Deniska zostal úplne sám. No sa nevzdával – rád sa rozprával s mládežou na lavičke pred domom.
Synovi sa narodila dcéra, vždy ich s rodinou čakal na návštevu, ale nikdy neprišli. Raz práca, raz nemajú čas, raz jedno, raz druhé. Vnučku poznal len z fotografií.
A zrazu si dedinčania všimli, že Deniska chodí zamračený, ani sa neusmeje, neštrikuje vtipy, na lavičke nesedí. Začali sa vypytovať a zistili: Deniska dostal telegram, v ktorom mu nevesta píše, že mali autonehodu aj s rodinou. Vnučka leží v nemocnici vo veľmi zlom stave, syn Denisku zahynul.
„To je nešťastie, to je žiaľ!“ – súcitili s ním všetci v dedine, no čo sa dá povedať, aby to pomohlo v takomto žiali?..
Deniska prijímal sústrasť, ale lepšie mu nebolo. Syn mu chýbal, ale to sa nevráti, ešte viac mu bolo ľúto vnučky. Leží v nemocnici, v kóme, mladá, 15 rokov. Žiť by mala… Deniskovi pukalo srdce.
A hlavne – od nevesty už žiadne správy. Nepíše, neodpovedá na telegramy, telefón dvihnúť nechce. Ako zistiť stav vnučky?.. Deniska ju síce nikdy nevidel, ale ľúbil ju od srdca. Podľa fotiek bola ako Klára za mlada.
Už sa chystal Deniska vyraziť do mesta, kde syn žil, keď zrazu, deň pred cestou, pred domom zastane auto. Z neho vyložia nosidlá. Do domu sa vvalí akási pani. Dedo hneď nepochopil, že je to žena jeho zosnulého syna. Za ňou vynesú nosidlá, na ktorých ležala vnučka. Prosto ju zhodili na gauč a odišli.
– Ona je ochrnutá od hlavy po päty. Také dieťa nepotrebujem. Stihnem sa ešte vydať a porodiť si zdravé dieťa! – vyhlásila nevesta.
– Ale veď ja nie som lekár! – stihol Deniska protestovať.
– Lekár netreba. Nepomôže jej. Potrebuje opatrovateľku. Ak sa jej nechcete venovať – zakopte ju zaživa, ja si neplánujem ničiť život. Ja jej opatrovateľka nebudem! – vyhlásila a hrmotne zabuchla dvere.
– Ty jej azda ani nie si matka! – vykríkol za ňou Deniska.
Teraz pochopil, prečo syn nechodil na návštevu s rodinou. S takou ženou len na trh na hádky chodiť, nie na návštevu jazdiť. Ako si syn mohol nájsť takú drsnú ženu?… Ale to sa už nespýta. Keby vedel, že žena sa vzdá svojej dcéry, snáď by sa v hrobe obrátil. Tak ostali dvaja – Deniska s vnučkou.
Dievča bolo skutočne úplne ochrnuté, no Deniska bol zvyknutý starať sa o domácnosť aj opatrovať. Ale konečne našiel zmysel života! Hlavný cieľ – dievča uzdraviť.
Lekári sa vnučky vzdali, púšťali ju z nemocnice. Pri nehode dostala zranenia nezlučiteľné so životom. Ostávali len ľudové liečivá a liečiteľky. Liečiteľka v dedine nebola, najbližšia niekde ďaleko, s ochrnutým dieťaťom tam nedôjdeš, ona na dom nechodí, už je veľmi stará. A čo robiť, nevedel…
Deniska jazdil takmer každú nedeľu za liečiteľkou, ona dávala bylinky, rôzne odvary. Tým liečil vnučku. Prešlo viac než rok, stále sa nevedela pohnúť rukou ani nohou, len ležala akoby polienko pod prikrývkou. Ani hovoriť poriadne nevedela, len nezrozumiteľne mručala.
Občas dedo zbadal, ako jej po líci steká slza. V tých chvíľach mu pukalo srdce. Myslel si, že vnučke chýba mama a otec. Dlho sa s ňou rozprával, čítal jej knižky, ale ona mu nemohla odpovedať. Obom im bolo ťažko.
A raz večer sa stalo nečakané. Keď dedo sedel pri posteli chorej, do domu sa vvalila opitá partia mladých. Zistil, že nechal nepozornosťou otvorené dvere. Boli na diskotéke, uvideli svetlo. Vedeli, že tam býva ochrnuté dievča. Niekoho napadlo ísť sa pobaviť, veď keď má ochrnutie, len bude rada… Dvere strčili, a už boli dnu.
– No, dedo! Zhoď tak vnučke deku, roztiahni jej nohy! Hádžeme los, kto pôjde prvý… – zahlásil najopitejší.
– Preboha! Veď má len 15! – protestoval dedo.
– Počkaj chvíľu, len si umyjem zuby! – povedal Deniska, už bežal do kuchyne, otvoril podzemný sklad a zvolal: „K nohe!..“
A odtiaľ vybehol obrovský ovčiak. Štartoval na opilcov, chytal za gate! Hlavnému takmer odhryzol prsty na nohách. Ostatným roztrhol nohavice na zadkoch. Tak utekali s holými zadkami po dedine, na smiech všetkým, ovčiak za nimi vyskočil cez okno a hnal ich až na kraj dediny.
Príde Deniska do izby, tam vnučka už sedí na posteli a kričí von oknom:
– Muťko! Muťko! No poď, dedo, drž ho, nech neutečie!…
Dedo slzil od dojatia. Odvtedy sa vnučka začala uzdravovať. Za krátky čas začala aj chodiť. Či pomohli zázračné babské bylinky, či stres zo psa, ale dievča začalo dorozumievať sa bez prestávky. Za tie roky sa veľa nenahovorilo. A kde sa zobral pes, spýtate sa?… Je to jednoduché. Ovčiak Muťko býval u syna Denisku, keď sa stala tragédia a majiteľ zomrel, nezodpovedná nevesta sa zbavila aj dcéry, aj psa.
Na psa do domu mu nič nepovedala. Po tom, čo nevesta opustila dom Denisku, išiel zatvoriť bránu za ňou, vidí – pri bráne sedí pes. Chudý, utrápený, so smutnými očami ako chorá krava, slzy mu tečú zo skutočnej bolesti. Dedo ani nevedel, že syn mal psa. Nemohol synovho psa vyhnať na ulicu – zobral si ho domov.
Pes mu slúžil verne, a keď tí výtržníci prišli, práve sedel v podzemí, lebo bolo horúce leto. Aby sa pes netrápil od horúčavy, dedo Muťka cez deň držal v pivnici, večer, keď zapadlo slnko, ho vypúšťal. Ten večer ešte nestihol vypustiť. Keby bol Muťko hore – tí výrastkovia by sa do domu nedostali.
Vnučka potom dedovi povedala, že keď plakala a slzy jej tiekli po lícach, chýbal jej pes. Deduško ho držal vo dvore, do izby nepúšťal. Dievča túžilo, nedokázalo to povedať dedkovi.
Muťko po vyhnaní opilcov sa vrátil domov a s radosťou oblizoval tváričku svojej malej gazdiny. Aj on po nej veľmi túžil. Tak začali žiť traja: Deniska, vnučka a Muťko. O matke dievčaťa už nikdy nič nepočuli. Ja nepotrebujem ochrnutú… povedala nevestička a odišla… Ani len netušila, čo všetko sa môže
BEZ DUŠE…
Klaudia sa vrátila domov po návšteve kaderníctva, kde sa pravidelne rozmaznáva napriek tomu, že nedávno oslávila 68 rokov. Dáva si do poriadku vlasy, nechty, tieto drobné rituály jej dodávajú energiu a dobrú náladu.
– Klaudi, bola tu nejaká tvoja príbuzná – oznámil jej manžel Juraj, – povedal som jej, že prídeš až neskôr, sľúbila, že sa ešte zastaví.
– Aká príbuzná? Veď mi už skoro žiadna rodina nezostala. Určite nejaká vzdialená teta, príde niečo žobrať… mala si jej povedať, že som odcestovala za deväť hôr a deväť dolov! – rozčuľuje sa Klaudia.
– Ale načo klamať? Vyzerala ako niekto z vášho rodu, vysoká, statná, trochu pripomína tvoju mamu, nech jej je zem ľahká. Myslím, že nič žiadať nebude. Vyzerá elegantne, slušne oblečená – snaží sa Juraj upokojiť ženu.
O necelých štyridsať minút príbuzná zazvonila. Klaudia ju pustila dnu. Skutočne, žena pripomína jej zosnulú mamu, oblečená je luxusne – kvalitný kabát, čižmy, rukavice, náušnice s malými diamantmi. V tom sa Klaudia vyzná.
Pozvala ju k prestretému stolu.
– Tak sa zoznámime, keď sme rodina. Ja som Klaudia, bez priezviska stačí, vidím, že vekovo sme blízko. Toto je môj manžel Juraj. A vy ste mi rodina po akej línii? – pýta sa hostiteľka.
Žena zaváha, trochu sa začervená: – Volám sa Gabriela… Gabriela Vladimírová. Skutočne, máme rozdiel veku. Mám 50 rokov, narodila som sa 12. júna. Táto dátum vám nič nehovorí?
Klaudia zbledne.
– Vidím, že ste si spomenuli. Áno, som vaša dcéra. Nič od vás nechcem, len som chcela osobne stretnúť svoju biologickú mamu. Celý život som nevedela, prečo ma mama nemiluje, vlastne už 8 rokov nežije. Prečo ma miloval len otec? Odišiel pred dvoma mesiacmi – pred smrťou mi o vás povedal, prosil, aby ste mu odpustili, ak môžete – rozpráva vzrušene Gabriela.
– Ničomu nerozumiem. Ty máš dcéru? – pýta sa prekvapený Juraj.
– Tak to vyzerá – potom ti to vysvetlím – odpovedá Klaudia.
– Takže si moja dcéra? Výborne, videla si, čo si potrebovala? Ak čakáš, že sa budem kajať a vravieť “prepáč”, tak nie. Nie je to moja vina, dúfam, že ti otec všetko povedal. A ak vo mne chceš prebudiť materské city, ani to. Ani kúsok, prepáč – odvrkla Klaudia.
– Môžem ešte prísť? Bývam neďaleko v peknom dvojposchodovom dome, chcem vás aj s Jurajom pozvať k nám. Priniesla som vám fotografie vnuka, pravnučky, nepozriete sa? – nesmelo prosí Gabriela.
– Nie. Nechcem. Nechoď sem. Zabudni na mňa. Zbohom – odsekne rázne Klaudia.
Juraj objedná Gabriele taxík, odprevadí ju. Keď sa vráti, Klaudia už má uprataný stôl a pokojne sleduje televíziu.
– Akú máš len morálnu silu! Ty by si mohla armádu viesť – vážne, nemáš ty vôbec dušu? Tušil som, že si bezcitná, ale až takto? – vyčíta Juraj.
– S tebou som sa zoznámila, keď mi bolo 28, pamätáš? Dušu mi ale zobrali oveľa skôr. Bola som dedinské dievča, túžila som dostať sa do mesta, preto som sa učila najlepšie zo všetkých a na VŠ som z triedy išla iba ja.
Mala som 17 rokov, keď som spoznala Vladka. Veľmi som ho milovala, bol o 12 rokov starší, mne to nevadilo. Po biednom detstve bolo všetko v meste ako z rozprávky. Štipendium ledva stačilo, stále som bola hladná, tak som s radosťou prijímala pozvania do kaviarne, na zmrzlinu.
Nič mi nesľuboval, ale myslela som, že keď si rozumieme, vezme si ma za ženu. Po čase ma pozval na chatu – neváhala som. Myslela som, že je už navždy môj. Stretnutia na chate boli stále – napokon som pochopila, že som “v tom” a budem matkou jeho dieťaťa.
Povedala som mu to, bol nadšený. Keď už moje tehotenstvo nešlo utajiť, pýtala som sa, kedy sa vezmeme? Už mám 18 rokov, môžem podať žiadosť na matriku.
– Ale ja som ti predsa nikdy nesľúbil, že si ťa vezmem. Ani sa nebudem ženiť, som už ženatý… – povedal Vladko pokojne.
– A čo dieťa? Čo ja?
– Ty si mladá a zdravá, mohla by si byť modelka. Zober si akademickú dovolenku, kým to nie je vidno, študuj, potom prídeš ku mne, k nám. My s manželkou sa o dieťa postaráme, lebo sa nám nedarí vlastné. Keď porodíš, vezmeme si ho, detaily sú moja vec. Som dosť vplyvný v podniku, manželka je prednostka oddelenia v nemocnici, nemusíš sa báť. Po pôrode oddýchneš, vrátiš sa na školu, ešte ti zaplatíme.
Vtedy u nás nikto o surrogátnom materstve nepočul, asi som bola prvá “náhradná matka”. Čo som mala robiť? Vrátiť sa do dediny a hanbiť rodinu?
Do pôrodu som bývala u nich, Vladova manželka sa mi vyhýbala. Dcérku som porodila doma, zavolali pôrodnú asistentku, všetko oficiálne. Ani ju som nekojila, hneď ju odniesli. Už som ju nikdy nevidela. Po týždni ma slušne vypravili, Vladko dal peniaze.
Vrátila som sa na školu, po škole na fabriku. Dostala som ubytovanie v internáte, najprv som bola majsterka, potom vedúca kontroly kvality.
Mala som veľa kamarátov, ale nikto ma nechcel za ženu – až kým si neprišiel ty. Už som mala 28, ani som neplánovala svadbu, ale musela som.
Zvyšok poznáš. Dobre sme žili – tri autá sme vymenili, dom máme ako hrad, chata upravená. Na dovolenky každý rok. Náš závod vydržal aj v deväťdesiatych, lebo špeciálne prístroje pre traktory vyrábajú len u nás. Závod je stále obohnaný ostnatým drôtom a strážnymi vežami.
Vyšli sme do skránenej penzie, máme všetko. Deti nemáme a netreba – keď vidím dnešné deti… – uzavrela Klaudia svoju spoveď.
– Zle sme žili. Miloval som ťa. Celý život som sa ti snažil ohriať srdce, nepodarilo sa. Nuž, deti neboli, ale ty si nemala ľútosť ani pre mačiatko, ani psíka. Sestra ťa prosila o pomoc pre neter, ani týždeň si ju nepustila bývať.
Dnes prišla tvoja dcéra a ako si ju prijala? Dcéra, tvoja krv, a ty… Keby sme boli mladší – rozviedol by som sa, ale už je neskoro. Je mi pri tebe zima, zima – hnevá sa Juraj.
Klaudia sa aj trochu zľakla, takto s ňou Juraj nikdy nehovoril.
Celý jej pokojný život narušila táto dcéra.
Juraj sa presťahoval na chatu, kde posledné roky žije. Tam má tri psy, zobral opustené šteniatka, a nevieme koľko mačiek.
Domov chodí málokedy. Klaudia vie, že chodí za jej dcérou Gabrielou, všetkých tam už pozná, v pravnučke nevidí chybu.
– Vždy bol trochu čudák, čudák ostal. Nech si robí, čo chce – myslí si Klaudia.
Nikdy sa jej nezrodila túžba spoznať dcéru, vnuka či pravnučku.
Sama jazdí k moru, oddychuje, naberá silu, cíti sa výborne. BEZ DUŠE… Klaudia Valášková sa vrátila domov. Bola v kaderníctve aj keď už mala presne 68 rokov
Stala som slúžkou
Keď sa Alžbeta rozhodla vydať, jej syn Jakub s manželkou Zuzanou zostali v šoku z tejto správy a nevedeli, ako správne reagovať.
– Ste si istá, že chcete takto radikálne zmeniť život v tomto veku? – opýtala sa Zuzana, pozerajúc na manžela.
– Mama, načo takéto prudké rozhodnutia? – nervózne reagoval Jakub. – Chápem, že si už roky sama a väčšinu života si obetovala mojej výchove, ale teraz sa vydávať, to je hlúposť.
– Ste mladí, preto takto uvažujete, – pokojne odpovedala Alžbeta. – Mám šesťdesiat tri rokov a nikto nevie, koľko mi ešte ostáva. Ale mám plné právo prežiť zvyšok života s milovaným človekom.
– Potom sa s tou svadbou neponáhľajte, – snažil sa matku odhovoriť Jakub. – Toho Juraja poznáš len pár mesiacov a už chceš zmeniť celý svoj život.
– V našom veku netreba strácať čas, – argumentovala Alžbeta. – A čo potrebujem vedieť: je o dva roky starší, žije s dcérou a jej rodinou v trojizbovom byte, má dobrý dôchodok a chatu.
– A kde budete bývať? – nechápal Jakub. – Veď žijeme spolu, ale pre ďalšieho človeka tu už nie je miesto.
– Nemusíte sa báť, Juraj nemá záujem o naše metre štvorcové, takže sa presťahujem k nemu, – vysvetľovala Alžbeta. – Byt je veľký, s jeho dcérou si rozumieme, všetci sme dospelí, takže dôvod na konflikty by nemal byť.
Jakub bol nepokojný, Zuzana ho presviedčala, aby prijal rozhodnutie mamy.
– Nie sme len egoisti? – zamyslela sa. – Samozrejme, nám vyhovuje, že tvoja mama nám pomáha, často stráži Natálku. Ale ona má plné právo na svoj vlastný život. Ak vznikla taká príležitosť, nemali by sme jej brániť.
– Keby spolu len žili, ale načo svadba? – nechápal Jakub. – Ešte nám chýba nevesta v bielom a svadba s programom.
– Sú inej generácie, možno im to tak dodá pokoj a istotu, – hľadala dôvody Zuzana.
Napokon sa Alžbeta vydala za Juraja, ktorého náhodou spoznala na ulici, a čoskoro sa presťahovala k nemu. Najskôr bolo všetko v poriadku, domáci ju prijali, manžel jej neubližoval, a Alžbeta uverila, že na sklonku života má právo na šťastie a môže sa tešiť z každého dňa. No čoskoro začali pribúdať povinnosti v novej rodine.
– Mohli by ste dnes na večeru uvariť pečené mäso? – pýtala sa Ivana. – Sama by som aj uvarila, ale nestíham kvôli práci, vy máte viac voľného času.
Alžbeta pochopila narážku a začala variť, časom k tomu pribudlo nakupovanie, upratovanie, pranie a dokonca práca na chate.
– Keď už sme manželia, chata je naša spoločná starosť, – zavelil Juraj. – Dcéra s manželom sa tam nestíhajú dostať, vnučka je ešte malá, budeme to robiť spolu.
Alžbeta neprotestovala, páčilo sa jej byť súčasťou veľkej pospolitej rodiny, kde vládla vzájomná pomoc a podpora. S prvým manželom také šťastie nemala, bol lenivý a prefíkaný, nakoniec ju opustil, keď mal Jakub desať. Odvtedy prešlo dvadsať rokov a o jeho osude nič nevedeli. Teraz sa teda všetko zdalo správne a povinností sa nevzdávala, nevnímala ich ako záťaž.
– Mama, čo si ty za robotníčku na chate? – protestoval Jakub. – Po každej návšteve máš určite zlé tlaky, načo si to robíš?
– Samozrejme, že si to robím rada, aspoň mi to dobre padne, – odpovedala jubilantka. – Vypestujeme s Jurajom veľa úrody, určite bude dosť aj pre vás.
Jakub však mal pochybnosti, lebo za pár mesiacov ich na návštevu nepozvali, ani aby sa zoznámili. Jakub so Zuzanou pozvali Juraja k sebe, sľúbil, že príde, ale vždy niečo mal, nemal čas ani silu. Tak sa prestali núkať, zmierili sa, že noví príbuzní nestáli o bližšie vztahy. Jediné, čo chceli, bolo vedieť, že mama je šťastná.
Zatiaľ to tak bolo, povinnosti a starosti boli pre Alžbetu radosťou. Ale ich počet stále rástol a začalo ju to zaťažovať. Juraj mal na chate vždy bolesti chrbta alebo srdca, starostlivá manželka ho poslala oddychovať a sama nosila konáre, upratovala lístie a vynášala smeti do jamy.
– Zasa boršč? – frflal Anton, Jurajov zať. – Včera sme ho jedli, myslel som, že dnes bude niečo iné.
– Nestihla som nič navariť, ani na nákup neísť, – ospravedlňovala sa Alžbeta. – Prala som všetky záclony, zavesila späť, bola som unavená, motala sa mi hlava, tak som si šla ľahnúť.
– No, mne boršč nechutí, – odsunul tanier zať.
– Zajtra Aľka uvarí hostinu na celý svet, – hneď sa ozval Juraj.
A tak aj bolo, Alžbeta celý deň stála pri sporáku, večer všetko zjedli za polhodinu. Potom upratovala kuchyňu, a tak to pokračovalo stále. Nespokojnosť Ivany a Antona sa začala prejavovať čoraz častejšie a Juraj sa pridával k nim, vystavil manželku pred rodinou ako vinnú.
– Ale aj ja nie som dievča, tiež sa unavím, a nerozumiem, prečo mám všetko robiť sama? – odhodlala sa Alžbeta vzoprieť po ďalšej hádke.
– Si moja žena, takže je na tebe, aby si tu udržiavala poriadok, – pripomenul Juraj.
– Ako tvoja žena mám mať nielen povinnosti, ale aj práva, – rozplakala sa Alžbeta.
Keď sa upokojila, opäť sa snažila všetkým vyhovieť, udržiavať dobrú atmosféru doma. Ale raz to už nezniesla. V ten deň sa Ivana s manželom chystali k priateľom a svoju dcéru chceli nechať u Alžbety.
– Nech je malá s dedkom alebo nech ide s vami, ja dnes idem k svojej vnučke, – oznámila.
– Prečo by sme sa mali všetci riadiť podľa vás? – vybuchla Ivana.
– Nemusíte, ale ani ja vám nič nedlhujem, – pripomenula Alžbeta. – Moja vnučka má dnes narodeniny, upozornila som vás už v utorok. Nestačí, že to všetci ignorovali, ešte ste ma chceli držať doma.
– Takto sa to nerobí, naozaj, – hnevá sa Juraj. – Ivana má plány, tie sa teraz rušia, tvoja vnučka je ešte malá, nič sa nestane, ak jej zagratuluješ zajtra.
– Nič sa nestane, ak pôjdeme teraz všetci traja k mojim deťom alebo ty zostaneš s vnučkou, kým sa nevrátim, – navrhla ráznym tónom Alžbeta.
– Veď som vedela, že z tejto svadby nič dobré nebude, – zlostne poznamenala Ivana. – Varí priemerne, upratuje ledva-ledva a myslí len na seba.
– Po všetkom, čo som tu za tie mesiace robila, to naozaj myslíš vážne? – spýtala sa Alžbeta Juraja. – Povedz úprimne – hľadal si ženu, alebo gazdinú pre všetkých?
– Teraz nie si spravodlivá, chceš, aby som bol ja tým zlým, – začal mrkať Juraj. – Nerozbiehaj hádku na prázdnom mieste.
– Položila som jednoduchú otázku a mám právo dostať odpoveď, – nevzdávala sa žena.
– Keď už takto rozprávaš, rob, ako chceš, ale v mojom dome taký prístup k povinnostiam nebudem tolerovať, – pyšne vyhlásil Juraj.
– V tom prípade dávam výpoveď, – vyhlásila Alžbeta a šla si baliť veci.
– Vezmete späť vašu nešťastnú babku? – ťahala kufor a darček pre vnučku. – Bola som vydatá, som späť, už sa k tomu nechcem vracať, nič sa nepýtajte, len povedzte: príjmete ma späť?
– Samozrejme, – skočili k nej syn a nevesta. – Tvoja izba na teba čaká, sme radi, že si sa vrátila.
– Ste radi len tak? – chcela počuť tie správne slová.
– A prečo by sme sa netešili z blízkeho človeka? – rozumela Zuzana.
Vtedy už Alžbeta vedela, že nie je slúžkou. Áno, doma pomáhala aj strážila vnučku, ale syn a nevesta boli slušní, nikdy nezneužili jej pomoc. Tu bola naozaj len mama, babka, svokra a členka rodiny – nie slúžka. Alžbeta sa navždy vrátila domov, podala žiadosť o rozvod a snažila sa už nikdy nespomínať na to, čo tam zažila. Stala sa slúžkou Keď sa Rozália rozhodla vydať, jej syn Jozef a nevesta Ema zostali v šoku z nečakanej
Nikto ich nevyháňal, – odpovedali sme obom, – sami z nejakého dôvodu nechceli zostať! Nech sa vrátia! Radi ich prijmeme. – Sadni si! Nie sme doma! – povedal Petre pokojne.
– Ale zvonia predsa! – Valéria zostala stáť, zdvihnutá z gauča.
– Nech zvonia, – odpovedal Petre.
– A čo ak je to niekto dôležitý? – opýtala sa Valéria. – Alebo pracovná záležitosť?
– Sobota, dvanásta hodina, – povedal Petre. – Ty si nikoho nepozývala, ja nikoho nečakám! Aký je záver?
– Pozriem sa len cez kukátko! – zašepkala Valéria.
– Sadni si! – v jeho hlase znela oceľová tvrdosť. – Nie sme doma! Kto to je, nech ide naspäť!
– Ty vieš, kto tam je? – spýtala sa Valéria.
– Tuším, preto hovorím, aby si nesvietila pred oknom!
– Ak je to, čo myslím, tak oni tak ľahko neodídu! – povedala Valéria a pokrčila ramená.
– Záleží na tom, koľko im neotvoríme dvere, – odpovedal Petre pokojne. – Skôr či neskôr odídu.
Spať pred vchodom nebudú. My s tebou nemusíme ísť nikam. Tak si sadni, zober slúchadlá, mobil a pozeraj film.
– Petre, volá mi mama, – povedala Valéria, ukazujúc displej telefónu.
– Takže za dverami stojí tvoja teta s jej nemotorným synom, – zhrnul Petre.
– Odkiaľ to vieš? – prekvapila sa Valéria.
– Keby tam stál môj bratranec – a Petre mäkko vyslovil “bratranec”, až to znelo odpudivo, – tak by volala moja mama!
– Neuvažuješ nad inou možnosťou? – spýtala sa Valéria.
– Keď sú to susedia, nemám chuť sa rozprávať. Keby to boli priatelia, po pár zazvoneniach by už odišli.
Ale slušní ľudia by predsa najskôr zavolali a opýtali sa, či ich môžeme prijať! Nie že budú polhodiny zvoniť na dvere.
Takto dotieravo a bezočivo týrať náš zvonček dokážu len naši otravní príbuzní!
– Petre, to je moja teta, – smutne povedala Valéria. – Mama mi poslala správu.
Pýta sa, kde sa túlate. Teta Natália sa u nás zastaví na pár dní, má vybavovačky v Bratislave!
– Napíš jej, že v meste je plno hotelov, – usmial sa Petre.
– Petre! – vyčítavo riekla Valéria. – Ja to nemôžem napísať!
– Viem, – zamyslel sa Petre. – Napíš, že nie sme doma, že bývame v hoteli, lebo sme v byte práve vyhubili šváby!
– Jasné! – Valéria napísala správu a odoslala ju.
– Petre, chce, aby sme tete rezervovali dva izby: pre ňu a Kostiho, – povedala Valéria zaskočená.
– Napíš, že nemáme peniaze. A ešte, že sme si prenajali dve postele v hosteli, a s nami na izbe je pätnásť cudzincov, – Petre sa usmial nad svojou vynaliezavosťou.
– Mama sa pýta, kedy sa vrátime, – Valéria pozrela na manžela.
– Napíš cez týždeň, – mávol rukou Petre.
Zvonček stíchol. Manželia si vydýchli.
– Petre, mama písala, že teta príde o týždeň, – prehovorila Valéria unaveným hlasom.
– A my opäť nebudeme doma, – poznamenal Petre.
– Petre, vieš, že toto nie je riešenie? Veď nemôžeme pred nimi utiecť naveky.
Ak prídu cez týždeň? Po práci budú čakať pred dverami? Moja teta, tvoj bratranec, tí sú schopní čohokoľvek!
– Áno, – smutne povedal Petre. – Kto nás nútil kúpiť trojizbový?
– Petre, veď sme ho brali pre našu budúcu veľkú rodinu, – povedala Valéria.
– Potrebujeme dieťa! – povedal Petre vážne. – Najlepšie hneď dve!
– A ja čo, je to proti mne? – urazila sa Valéria. – Vieš, že sa musím dať vyšetriť! Nedarí sa!
– Treba sa prestať nervovať, potom to pôjde, – povedal Petre vážne. – Na striedačku nám dávajú zabrať, tvojim nervom aj mojim! Kiež by šli všetci, odkiaľ prišli! Kvôli nim sa nám nič nedarí!
Valéria neprotestovala. Vedela, že má pravdu.
Keď sa brali, absolvovali drahé vyšetrenia o kompatibilite a genetických rizikách. Aj plodnosť im skontrolovali.
Vtedy bolo všetko výborné. Ale hneď po svadbe museli dieťa odložiť, lebo potrebovali zarobiť na byt.
Dúfať v dedičstvo bolo márne. Pred svadbou obaja žili s mamami v jednoizbových bytoch. Spoľahnúť sa mohli len na seba.
Päť rokov tvrdej práce a šetrenia im dovolilo kúpiť veľký byt.
Nie nový dom, do opravy investovali, nábytok skoro od začiatku. Ale boli šťastní!
Nestihli ani osláviť kolaudáciu, už sa na prahu objavila Valerina teta aj so synom.
Aby mladí neskúšali protestovať, tetu sprevádzala svokra.
– Vás tu netrápia, miesta máte dosť! Nie ako my, čo sme sa s Valériou tiesnili v jednej izbe!
– Pekné, – pochválila teta Natália. – Miesto pre mňa aj Kostiho máme!
– U nás sa v obývačke nespí, – riekol Petre. – Je to oddychová miestnosť!
– Pracovať tu nechcem! – zasmiala sa teta. – Valéria, vysvetli mužovi, že mi so synom bude nepríjemne, lebo chrápe!
A vôbec, hostia sú v dome, a vy ešte ste stôl nenakryli!
– Veď sme vás nečakali, – zahanbene odpovedala Valéria.
– A chladnička prázdna, – pridala sa Petre.
– Tak dobre, – teta sa usmiala. – Petre, bež do obchodu, Valéria na kuchyňu!
– No čo stojíte? – vykríkla ešte svokra. – Tak prijímate hostí?!
– Vy ste si dali – zakričal Petre, ale Valéria ho okamžite odvliekla do druhej izby.
Keď mu Valéria pustila ústa, spýtal sa:
– Valéria, tu sa niečo nepomýlilo? Ja ich vyhodím k tvojej mame! Teda aj s tou tvojou!
Hostia prišli, tak nech sa správajú ako hostia! A toto čo je? – rozčuľoval sa Petre.
– Petre, veď je jednoduchá žena! Zo Šariša! Tak to u nich chodí!
– Poznám ľudí zo Šariša, ale hrubosť nikde nie je zvykom! Toto je práve to!
– Milý, nehádajme sa s mamou a tetou! – prosila Valéria. – Inak mi potom vymotajú nervy!
A ty budeš pre nich nepriateľ! Chceš to?
– Je mi jedno, čo si o mne budú myslieť! Ak sa ku mne správajú takto, rád ich nebudem vôbec vnímať! Ani vidieť! Nech si zmiznú, nebudem plakať!
– Petre, milý! Zľutuj sa nadomnou! Ak teraz vyhodíme tetu Natáliu, mama ma preklnie! A ja nemám nikoho okrem nej!
Tento argument zabral. Petre sa zahryzol do pery a šiel do obchodu.
Teta Natália nakoniec u nich ostala namiesto troch dní celých dva týždne. Petre už druhý deň pil valeriánku.
Keď konečne odišli, manželia to oslavovali s metlou a mopom. Tri dni umývali byt.
A potom prišla situácia z opačnej strany.
– Bratku, prídem len na chvíľu, – objal ho Martin, až mu zaskočili kosti. – Niečo vybaviť, potom ideme späť!
– Nemôžeš to vybaviť sám? – opýtal sa Petre.
– Ako sám? Veď mám rodinu! Nechám ju v Šali, keď idem do Bratislavy? Maj rozum! – zasmial sa Martin. – Čo ak sa mi niečo stane? Manželka ma musí kontrolovať!
– A preto si privliekol aj decká? – spýtal sa Petre.
– S kým ich nechám? – Martin ho plesol po chrbte. – Tie sa aspoň zabavia! Poďme, ako kedysi, rozprúdime to tu!
– Martin! – zajačala Svetlana. – Ja ti to tak rozprúdim, že potom už nebude čo rozprúdiť!
Po hodine a pol po príchode Petra brata s rodinou už Valéria ležala s bolesťou hlavy.
Deti lietali po byte, kričali. Svetlana vedela len jačať, inak rozprávať nevie.
A Martin chcel stále niekam ísť, rozprúdiť noc, Svetlana o to viac vykrikovala.
– Petre, nie si jediný syn svojej mamy? – zašepkala Valéria s tvárou vankúši.
– To je bratranec, z matkinej strany, – zavrčal Petre. – Volám ho “kuzén”.
– Je mi jedno, ako ho voláš, nemôžeme ho nejako poprosiť, aby odišiel?
– Vieš, ja by som s radosťou, – povedal Petre s rukou na srdci, – ale situácia je rovnaká ako s tvojou tetou.
Moja mama mi vyberie mozog čajovou lyžičkou a ešte ma donúti ho zjesť!
Nestihli sa spamätať z jedného “návštevného” útoku, už stáli pred dverami ďalší. Teta Natália so synom neustále niečo vybavovali v Bratislave.
Kuzén Martin s rodinou pravidelne prichádzali “vyriešiť si svoje”. Ani mamky nezabúdali na deti. Svokra drásala nervy zaťovi, svokra neveste.
Nekonečné napätie podkopávalo duševné zdravie mladých.
O deťoch v takejto kolotoči hostí nemohlo byť ani reč. Nielenže zdravotný stav bol biedny, ale aj obyčajne – kde by?
– Skúsme vymeniť byt? – navrhla Valéria.
– Za mäkkú izbu? – usmial sa Petre. – Aj tak nám ju čoskoro poskytnú!
– Nie, – pousmiala sa Valéria. – Vymeníme ho za taký istý! Určite sú ľudia, čo chcú bývať v inom rajóne! Presťahujeme sa a nikomu nepovieme kam!
– To je len odklad, – poznamenal Petre. – A môj kuzén, aj tvoja teta zistia od nových majiteľov, kde bola naša adresa. Nájdú nás! A potom nás roznesú za také kúsky!
– Možno nám ostane čas spraviť dieťa? – nádejne riekla Valéria.
– Musíme nielen spraviť, ale aj porodiť. To bude aspoň dôvod, – pokrútil hlavou Petre.
– Najradšej by som sa odsťahovala, – smutne poznamenala Valéria. – Skúsme poprosiť priateľov? Aspoň unikneme!
– Myslíš Valera a Katku? – spýtal sa Petre.
– Áno, – prikývla Valéria. – Majú voľnú izbu!
– Ale Terka tam býva, – usmial sa Petre. – Zabudla?
– Radšej budem žiť s ovčiakom, než s našimi príbuznými! – Valéria sklonila hlavu.
– Počkaj! – zakričal Petre a chytil mobil.
– Valerko, požičaj psa!
– Hej! Kamarát! Som tvoj večný dlžník! My s Katkou pôjdeme na kúpeľisko, a Terku nemáme komu zveriť! Cudzích neznáša, ale vás pozná a má rada! – vrieskal Valer do telefónu. – Prinesiem krmivo, podložku, hračky, misky! Dám aj peniaze!
– Privez! – radostne povedal Petre.
Vrátil sa k Valérii žiariaci ako slnko.
– Volaj mame, nech zajtra teta príde! Ja bratovi zavolám, nech cez týždeň dorazí!
– Si si istý? – spýtala sa Valéria.
– Radi ich prijmeme! – hovoril Petre s vážnosťou. – Kto je im na vine, že sa im náš nový člen nepáči?
Kuzénovi Martinovi a jeho rodine stačilo jedno “haf”, aby uprednostnili hotel.
Teta Natália chcela brániť právo na návštevu.
– Zavrite niekam toho tvora! – kričala, schovaná za syna.
– Tetička, žartujete? – usmial sa Petre. – Štyridsaťpäť kíl čistých svalov! To nie je bišón, ale nemecký ovčiak! Tie dvere vynesie!
– Prečo sa na mňa škľabí? – zavibroval jej hlas.
– Nemá rada cudzích, – pokrčila ramenami Valéria.
– Zbavte sa jej! Ja nemôžem žiť v jednom byte s týmto tvorom!
– Ako myslíte zbaviť sa? – rozhorčil sa Petre. – Ten psík je náš! Nemáme deti, niekoho musíme ľúbiť! A my ju veľmi milujeme!
– Nikdy ju nedáme! – dodala Valéria.
Potom obom mamám volali a pýtali sa, prečo odmietli pohostinnosť rodine.
– Nikto ich nevyháňal, – odpovedali sme, – sami nechceli zostať! Nech sa vrátia! Radi ich uvidíme!
– A pes?
– Mami, veď nikomu neodmietame!
No ani mamky už do návštevy neponáhľali.
O mesiac Terka šla k svojim majiteľom naspäť, ale bola pripravená vrátiť sa na prvé zavolanie.
Nebolo treba. Valéria bola tehotná s dvojičkami. Nikto ich nevyháňal, odpovedali sme obom, oni sami tu akosi nechceli ostať! Nech prídu! Budeme radi!
– Haló… Vašo– Tu nie je Vašo. Tu je Elena… – Elena? Kto ste vy?…– Vážená, kto ste vy? Som priateľka Vaša. Chceli ste niečo?… Manžel tu nie je, zdržal sa v práci… .Začala sa mi točiť hlava, všimla som si červené kvapky na podlahe. Brucho ma veľmi ťahalo, až som sa krčila… Cítila som, že bábätko už-už príde na svet.
Môj manžel Vašo už 5 rokov chodí do zahraničia za prácou. Raz robil šoféra v Nemecku, inokedy rekonštrukcie v Poľsku. Odišiel kvôli peniazom. Máme dvoch synov, chceli sme im dať najlepšiu budúcnosť. A dobre sme vedeli, že na Slovensku by sme nič nedosiahli.
A viete čo, tam mal Vašo šťastie. Raz za mesiac nám posielal balíky s potravinami – nejaké konzervy, ryžu, olej, sladkosti. A ešte mi posielal peniaze na účet, aby som ich uložila v banke na úroky. Podarilo sa nám našetriť slušnú sumu a kúpiť staršiemu synovi byt.
Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale pred pár mesiacmi som cítila, že sa so mnou niečo deje. Prvá myšlienka – menopauza, ale nebolo to ono. Pribrala som, bola som stále unavená, veľa jedla, nálada sa mi menila. Podľa internetu som vraj bola tehotná. Ale aká tehotná v 45? Neverila som, urobila som si test. No na paličke sa ukázali dve jasné červené čiarky.
Synom ani nevestám som nič o dieťati nechcela povedať. Načo? Aby sa mi vlastné deti smiali, že ich mama na starobu stratila rozum? Rozhodla som sa tehotenstvo skryť. Práve prichádzala zima, obliekala som sa do všetkého teplého a veľkého. Pod bundou nebolo vidno brucho.
Ale toto dieťatko som nechcela porodiť. Niekto povie, že nemám Boha v srdci. Ale mám 45, už nie som mladá. Mám synov a vnúčatá, im chcem venovať čas, nie opäť sa krútiť okolo plienok. Navyše, nemáme peniaze na tretie dieťa. Vašo by musel ísť opäť do zahraničia, a ja bez neho nevydržím.
Lekári povedali, že je už neskoro a zákrok je veľmi rizikový, mohol by mi ublížiť. Snažila som sa presvedčiť, že všetko bude dobré. Možno sa Vašo poteší, že budeme mať ešte jedno dieťa? Rozhodla som sa mu zavolať cez Skype a povedať mu novinu. Ale zapla som len mikrofón, nie kameru.
– Haló, Vašo…
– Tu nie je Vašo. Tu je Elena.
– Elena? Kto ste?
– Vážená, kto ste vy? Som priateľka Vaša. Chceli ste niečo? Manžel tu nie je, zdržal sa v práci.
Hneď som zložila telefón a začala som trpko plakať. Aj toto sa stáva v živote, muž vás môže podvádzať hoci kde, s hocikým. Chcela som sa okamžite rozviesť, vyhodiť Vašove veci, nevidieť ho a nepočúvať.
Ale v srdci som mala ešte nádej, že sa milovaný vráti domov, keď sa dozvie o dieťati. Vedela som, že v februári má prísť, lebo synovia majú narodeniny a dostal dovolenku. Snívalo sa mi, že chodíme v parku a Vašo drží za jednu ruku našu dcérku a ja za druhú.
Presne 14. februára, na Valentína, prišiel Vašo. Pripravila som romantickú večeru, rozsvietila sviečky, pustila hudbu. Chcela som vytvoriť pokojnú atmosféru.
– Vašo, mám pre teba prekvapenie. Som tehotná. Vraj to bude dievčatko.
– Ty kurva! – zakričal manžel.
Celý zčervenel od zlosti, prevracal taniere na zem, bil päsťou do stola:
– Takže kým ja makám kde-tu, ty skáčeš po cudzích mužoch? Teraz mi tu chceš zavesiť tohto bastarda na krk?
– Vašo, vysvetlím ti to…
– Vypadni, nechcem ťa vidieť! – manžel ma tak silno sotil, že som bruchom narazila do ostrého okraja stola a spadla.
Vašo odišiel, zobral tašku, hlasno treskol dverami. Začala sa mi točiť hlava, videla som červené kvapky na podlahe. Brucho ma veľmi ťahalo, až som sa krčila od bolesti. Sotva som našla telefón a zavolala záchranku. Ale cítila som, že bábätko už-už príde.
Keď prišli lekári, už som držala v náručí našu dcérku. Dievčatko pokojne ležalo, neplakalo, spalo.
– Tak čo, mamička, idete s nami?
– Nie. Zoberte dieťa, nepotrebujem ju.
– Ako to?
– Takto. Zoberte ju, hovorím! Táto dcéra mi rodinu zničila! Možno ju niekto bude ľúbiť, ale určite nie ja. Zoberte ju, nechcem ju vidieť!
Bez výčitiek som dieťa podala lekárovi. Vyšetrili ma doma, nemala som žiadne poranenia, pôrod prebehol pokojne. Keď sanitka odišla, všetko som doma upratala, išla som do sprchy a spať.
Nikto z detí nevie, že som dala dievčatko preč. Každý deň chodím do kostola a modlím sa, aby bola dcérka zdravá a našla svoju rodinu. Viem dobre, že by som to nezvládla. Nechcem opäť prežívať všetku ťažkú starostlivosť o dieťa. Chcem len jedno – aby sa Vašo vrátil domov. Ale on sa znova vrátil do Nemecka, rozpráva sa iba so synmi.
Môžete si myslieť, že som nenormálna žena. Ale ja si vyberám manžela, nie dieťa. Boh je mi svedkom. Ahoj, kamarátka, počúvaj, čo sa mi stalo, lebo toto nevymyslíš. Včera mi zvonil telefón, volala som Miroslavovi
To teda, oci, aké privítanie ťa doma čaká! A načo si vlastne potreboval ten liečebný pobyt, keď máš doma všetko „all inclusive“
Keď Peter odovzdal Eve kľúče od svojho bytu, pochopila: Bastila padla. Ani Leonardo DiCaprio nebol taký netrpezlivý pred Oscarom, ako Eva čakala na svojho Petra, navyše s vlastným hniezdom.
Skľúčená tridsaťpäťročná žena čoraz častejšie hádzala útrpné pohľady na mestské mačky a do výkladu „Všetko pre ručné práce“.
A tu je on — osamelý muž, ktorý vymenil mladosť za kariéru, zdravú stravu, fitko a ďalšie moderné zmätočnosti typu hľadania seba vo svete, navyše bezdetný.
O taký dar Eva prosila už od dvadsiatky a zdá sa, že tam hore konečne pochopili, že nežartuje.
„Mám poslednú služobku tento rok, potom som už len tvoj,“ povedal Peter, keď jej podával vytúžené kľúče. „Len sa nezľakni mojej skrýše. Chodím sem vlastne len prespať,“ dodal a na celý víkend zmizol do iného časového pásma.
Eva si vzala zubnú kefku, krém a išla preskúmať jeho skrýšu. Problémy začali už pri dverách. Peter ju varoval, že zámok občas hapruje, ale Eva nečakala, že až tak.
Dvere dobýjala štyridsať minút: tlačila, ťahala, skúšala to jemne aj silou, ale dvere odmietali vpustiť nového obyvateľa.
Skúšala to aj psychologicky, ako ju kedysi učili spolužiaci za garážami. Na hluk sa otvorili susedné dvere.
„Prečo sa dobýjate do cudzieho bytu?“ spýtal sa zvedavý hlas.
„Nedobýjam, mám kľúče,“ odsekla nasrdená Eva, utierajúc si pot z čela.
„A vy ste kto? Lebo vás som tu ešte nevidela,“ pokračovala zvedavo susedka.
„Som jeho frajerka!“ vyhlásila Eva bojaschopne, ruky vbok, no videla len úzky škárovaný priezor, cez ktorý s ňou viedli dialóg.
„Vy?“ úprimne prekvapené.
„Áno, je s tým problém?“
„Nie, len… Nikdy tu nikoho nevodil, tak vás obdivujem.“
„Akáže taká? Počkajte, to už nie je vaša vec, prepáčte,“ susedka zavrela dvere.
Eva rozhodla, že buď ona zlomí zámok, alebo zámok ju. Tak zatlačila, že skoro roztočila celý rám. Dvere povolili.
Celý Petrov vnútorný svet sa objavil pred Evou a jej duša zamrzla. Samotársky asketizmus mladého muža bol bravúrne dotiahnutý až do zamníctva.
„Chudáčik, tvoje srdce asi ani netuší, čo je to domáce teplo,“ hlesla Eva, keď obhliadala skromný brloh, ktorý jej bude druhým domovom.
Na druhej strane bola rada. Susedka neklamala: ženská ruka tu nikdy nevládla. Eva je prvá.
Nevydržala, obuvala sa a bežala do obchodu po pekné závesy a kúpeľňový koberec, plus chňapky a utierky.
V obchode ju premohlo… K závesom a koberčeku sa pridali vône, mydlá, praktické boxy na kozmetiku.
„Takéto drobnosti do cudzieho bytu nie sú drzé,“ upokojovala sa, keď tlačila druhý vozík.
Zámok už viac neodporoval, vlastne už ani neplnil svoju funkciu a pripomínal hokejového brankára bez masky.
Eva si uvedomovala, čo napáchala, a s kuchynskými nožmi vzdorovala starému zámku do polnoci, ráno letela po nový. Nože samozrejme vymenila tiež, rovnako príbory, obrus, dosky a podložky. A keď už, tak aj záclony…
V nedeľu na obed volal Peter, že služobka sa predlžuje o pár dní.
„Budem rád, ak môj byt rozžiariš teplom a pohodou,“ usmieval sa do telefónu, keď mu Eva priznala svoje vylepšenia interiéru.
Pohodu už navážala kamiónmi a rozmiestňovala podľa technického plánu. Roky kumulované nápady teraz Evu nezastavili.
Do návratu Petra z „starého“ bytu zostával len pavúk pri ventilácii. Eva už-už chcela aj jeho vyhnať, ale osmoro udivených očí ju vyviedlo z miery – pavúka ponechala ako totem nedotknuteľnosti cudzích vecí.
Petrov byt teraz pôsobil ako domov, v ktorom je už osem rokov šťastne ženatý, potom rozčarovaný, potom opäť šťastný, už nie kvôli manželstvu.
Eva sa nevenovala len bytu, ale aj celej chodbe: dala všetkým najavo, že ona je nová gazdiná a všetky otázky smerujte jej. Prsteň síce nemá, ale to je len technická otázka.
Susedia sa najskôr pozerali podozrievavo, potom rezignovali: „Ako poviete, my sme v pohode, záleží vám na tom.“
***
V deň Petrovho návratu Eva uvarila pravú domácu večeru, svoje ešte pevné boky zabalila do slávnostného, hoci odvážneho obalu, rozmiestnila po kútoch vône, stlmila nové svetlá a začala čakať.
Peter sa opozdil. Keď už Eva cítila, že balenie jej nepríjemne tlačí na miesto, pre ktoré dva roky posilňovala, konečne sa v zámku objavil kľúč.
„Zámok je nový, len zatlač, je otvorené!“ zavolala Eva so štipkou hanblivosti, ale veľmi zvodne. Nebála sa hanby. Byt tip-top. Všetko je odpustené.
Keď sa otvorili dvere, prišlo Eve rýchle SMS od Petra: „Kde si? Som doma, všetko po starom. Kamaráti ma varovali, že ti to prerobím na parfumériu.“
Eva správu uvidela až neskôr. Do bytu totiž vbehlo päť úplne cudzích ľudí: dvaja mladí muži, dvaja školáci a jeden starý pán, ktorý sa pri pohľade na Evu okamžite vystrel a uhladil si posledné šediny.
„No pozri, oci, aký luxus ťa doma čaká! A načo ti bol ten rehabilitačný pobyt, keď doma je all inclusive?“ začal mladík, hneď dostal za ucho od ženy, že sa vytrubuje.
Eva stála na prahu s dvoma pohármi, neschopná pohybu. Mala chuť kričať, ale nevydala ani hláska.
V rohu sa rozchichotal pavúk.
„Prepáčte, kto ste?“ zapišťala Eva.
„Majiteľ tejto skrýše! Vy ste z polikliniky – idete pánovi obviazať rany? Ja som hovoril, že zvládnem sám,“ odpovedal starký, cvakol okom na Evinu uniformu zdravotnej sestry.
„Eh, Adam Matúšovič, vy tu už máte fakt pohodlie a blahobyt,“ nakukla za Evu manželka mladšího muža. „Úplne iný byt, predtým ste tu žili ako v krypte! Slečna, ako sa voláte? Nie je Adam Matúšovič už starý pre vás? Ale je to muž s vlastným bytom…“
„E-e-Eva…“
„No teda! Dobre si vyberáte, Adam Matúšovič – to sa musí uznať!“
Starký, podľa iskrivých očí, bol s náhodou veľmi spokojný.
„A kde je Peter?“ šepla Eva, v zúfalstve vychlipla oba poháre.
Dozvedieť sa viac
„Ja som Peter!“ vystrel ruku asi osemročný chlapec.
„Počkaj, na meno Peter máš čas,“ mama odsunula ruku a poslala oboch detí s mužom do auta.
„P-prepáčte, asi som si pomýlila byt,“ začala sa Eva spamätávať, v hlave si vybavovala zámky a adresy. „Toto je Biskupická 18, byt 26?“
„Nie, toto je Bukovská 18,“ ruky si mnul dedko, už v očakávaní svojho nečakaného darčeka.
„No, ách,“ tragicky si Eva povzdychla, „pomýlila som si. Ale posedte si, ja si zatiaľ zavolám.“
Schmatla mobil, utekala do kúpeľne, zabarykárovala sa a omotala sa uterákom. Vtedy si prečítala SMS od Petra.
„Peter, hneď som doma, zdržala som sa v obchode,“ odpovedala Eva.
„Dobre, čakám. Ak ti nevadí, vezmi aj červené víno,“ diktoval Peter hlasovku.
Červené Eva chcela doniesť – aj v sebe. S koberčekom pod pazuchou a závesom v rukách počkala, kým cudzinci prejdú na kuchyňu, potom sa vykradla z kúpeľne.
Narýchlo zbalila svoje veci do tašky a vybehla z bytu.
***
„Poviem ti to neskôr,“ vysvetlila svoj výzor Eve, keď jej Peter otvoril dvere.
Ako v opare, prešla okolo bez pohľadu. Najprv do kúpeľne, vymeniť záves a rozložiť koberec, až potom do izby, kde odpadla na gauč a spala až do rána, kým stres a červené z nej nevymizli.
Keď sa zobudila, stál pred ňou neznámy mladý muž a čakal vysvetlenie.
„Prosím, aká je to adresa?..“
„Butova 18.“ No teda, otec, aké uvítanie! Načo ti bol ten kúpeľný pobyt, keď doma máš hotový all inclusive.
— Nemohol som ho nechať, mama, — zašepkal Nikita. — Chápeš? Nemohol.
Nikita mal štrnásť, celý svet bol proti nemu. Presnejšie — nikto mu nerozumel.
— Zase ten výtržník! — hundrala teta Klára z tretieho vchodu, rýchlo prešla na druhú stranu dvora. — Jedna matka ho vychováva. Toto je výsledok!
A Nikita prešiel okolo s rukami vo vreckách deravých riflí a tváril sa, že nepočuje. Ale počul.
Mama bola v práci — opäť do noci. Na kuchynskom stole lístok: „Rezne sú v chladničke, zohrej si“. A ticho. Vždy ticho.
Aj teraz kráčal zo školy, kde si ho učitelia opäť „pozvali na rozhovor“ kvôli správaniu. Akoby nevedel, že je pre všetkých problémom. Vedel. Čo z toho?
— Chlapče! — zavolal naňho ujo Vilo, sused z prízemia. — Vidíš tu toho krívajúceho psa? Treba ho vyhnať.
Nikita sa pristavil a pozrel.
Pri kontajneroch naozaj ležal pes. Nie šteniatko — dospelý, ryšavý s bielymi škvrnami. Ležal nehybne, len očami sledoval ľudí. Múdre oči. A smutné.
— Vyžeňte ho niekto! — pritakala teta Klára. — Určite chorý!
Nikita priblížil sa. Pes sa nepohol, len slabúčko vrtel chvostom. Na zadnej nohe roztrhnutá rana so zaschnutou krvou.
— Čo tam stojíš? — zahundral ujo Vilo. — Vezmi palicu, vyžeň ho!
V tej chvíli v Nikitovi niečo prasklo.
— Nechajte ho na pokoji! — vyletel prudko a postavil sa pred psa. — Nikomu nič zlé nerobí!
— No nazdar, — prekvapil sa ujo Vilo. — Obranca sa našiel.
— A budem brániť! — Nikita si k psovi prisadol, natiahol ruku. Pes očuchal prsty a jemne ich olízal.
Pocítil v srdci niečo teplé. Prvýkrát za dlhý čas k nemu bol niekto dobrý.
— Poď, — zašepkal psovi. — Poď so mnou.
Doma Nikita spravil psovi pelech zo starých búnd v kúte svojej izby. Mama v práci do večera — nikto nebude nadávať ani vyháňať „nálož“.
Rana na nohe vyzerala zle. Nikita sa pustil do internetu, čítal články o ošetrení zvierat. Kysol pri odborných pojmoch, ale snažil sa všetko zapamätať.
— Treba vyčistiť peroxidom, — hundral a prehŕňal sa v domácu lekárničku, — potom jódom okraje. Opatrne, nech nebolí.
Pes pokojne ležal, dôverne nastavoval poranenú labku. Díval sa na Nikitu vďačne — tak, ako sa naňho už dávno nik nepozrel.
— Ako sa voláš? — Nikita opatrne obväzoval labku. — Ryšavý si… Ryšo ťa budem volať?
Pes ticho zaštekal — akoby súhlasil.
Večer prišla mama. Nikita čakal hádku, ale mama mlčky prezrela Ryša, skontrolovala obväz na nohe.
— Sám si obväzoval? — opýtala sa tíško.
— Sám. Na internete som našiel, ako.
— Čo mu dáš jesť?
— Niečo vymyslím.
Mama na syna dlho hľadela. Potom — na psa, ktorý jej dôverne lízal ruku.
— Zajtra pôjdeme k veterinárovi, — rozhodla. — Podívame sa, čo s nohou. Meno už máš?
— Ryšo, — rozžiaril sa Nikita.
Prvýkrát po dlhých mesiacoch medzi nimi nebola žiadna stena neporozumenia.
Ráno Nikita vstal o hodinu skôr. Ryšo sa pokúšal postaviť, kňučal od bolesti.
— Lež, lež, — upokojoval ho chlapec. — Vodu donesiem, najesť ti dám.
Doma nebol žiadny psí granule. Dal posledný rezeň, chlieb namočil v mlieku. Ryšo jedol lačne, ale opatrne, oblizoval každú omrvinku.
V škole Nikita prvýkrát po dlhej dobe neodvrbúval učiteľom. Myslel len na jedno — ako sa má Ryšo? Bolí ho to? Nie je smutný?
— Dnes si nejaký iný, — prekvapila triedna.
Nikita len pokrčil plecami. Nechcel rozprávať — vysmejú ho.
Po škole rýchlo bežal domov, nevšímal si pohŕdavé pohľady susedov. Ryšo ho vítal radostným brechotom — už vedel stáť na troch nohách.
— Tak čo, kamo, chceš von? — Nikita mu spravil z povrazu vôdzku. — Opatrne, šetri si labku.
Na dvore sa dialo niečo neuveriteľné. Teta Klára, keď ich uvidela, takmer sa zadusila slnečnicovými semienkami:
— On si ho domov doniesol! Nikita! Ty si už úplne zbláznil?!
— A čo je? — pokojne odpovedal chlapec. — Liečim ho. Čoskoro bude zdravý.
— Liečiš?! — pribehla susedka. — A peniaze na lieky kde berieš? Kradneš mame?
Nikita zovrel päste, no ovládol sa. Ryšo sa pritisol k jeho nohe — akoby cítil napätie.
— Nekrádem. Vlastné peniaze dávam. Šetril som zo školských raňajok, — ticho povedal.
Ujo Vilo pokrútil hlavou:
— Chlapče, rozumieš, že si si zobral živú dušu? To nie je hračka. Treba sa oň starať, liečiť, vodit ho von.
Každý deň začínal prechádzkou. Ryšo sa rýchlo zotavoval, už behal, aj keď trošku kríval. Nikita ho učil povely — trpezlivo, hodiny.
— Sadni! Dobrý! Daj labku! Takto!
Susedia sledovali z diaľky. Niektorí krútili hlavami, iní sa usmievali. Ale Nikita nič nevnímal, len Ryšove verné oči.
Zmenil sa. Nie hneď — postupne. Prestal odvrbúvať, doma začal upratovať, dokonca sa zlepšili známky. Objavil cieľ. A to bol len začiatok.
O tri týždne prišlo to, čoho sa Nikita najviac bál.
Šiel s Ryšom z večernej prechádzky, keď sa z garáží vyrútila svorka tulákov. Päť-šesť psov — rozzúrených, hladných, s blčiacimi očami. Vodič, obrovský čierny pes, vyceril zuby, šiel priamo vpred.
Ryšo instinctívne ustúpil za Nikitu. Labka ešte bolela, utekať nemohol. Títo zacítili slabosť.
— Späť! — zakričal Nikita, rozmachol vôdzkou. — Choďte preč!
Ale svorka neustupovala. Obkľučovala. Čierny vodca stále hlasnejšie vrčal, chystal sa skočiť.
— Nikita! — odkiaľsi zhora sa ozval ženský výkrik. — Utekaj! Nechaj psa a utekaj!
To bola teta Klára, vykláňala sa z okna. Za ňou ďalšie susedské tváre.
— Nebuď hrdina! — kričal ujo Vilo. — Ten pes aj tak ujdeť nemôže!
Nikita sa obzrel na Ryša. Ten sa triasol, no neutekal. Priblížil sa k nohe gazdu, pripravený prežívať čokoľvek.
Čierny pes skočil prvý. Nikita sa instinctívne kryl rukami, no úder padol na plece. Ostré zuby prehryzli bundu, dostali sa až po kožu.
Ale Ryšo, napriek zranenej nohe, napriek strachu — vrhol sa brániť gazdu. Zahryzol sa vodcovi do nohy, visel na nej celým telom.
Začal sa boj. Nikita sa bránil nohami, rukami, kryl Ryša pred zubami. Bol pokúsený, poškrábaný, ale neustúpil ani krok.
— Bože, čo sa to deje! — lamentovala teta Klára zhora. — Vilo, urob niečo!
Ujo Vilo bežal dolu schodmi, bral palicu, čo mu prišla pod ruku.
— Drž sa, chlapče! — kričal. — Hneď pomôžem!
Nikita už padal pod náporom svorky, keď začul známy hlas:
— Dosť!
To bola mama. Vyběhla z vchodu s vedrom vody a oblievala psov. Svorka odskočila, zúrivo brechala.
— Vilo, pomáhaj! — vykríkla ona.
Ujo Vilo pribehol s palicou, ešte pár susedov zišlo z poschodí. Tuláci zistili, že sú v menšine, ušli.
Nikita ležal na asfalte, objímal Ryša. Obaja krvaví, obaja sa triasli. Ale živí. Celí.
— Synček, — mama si k nemu čupla, opatrne skúmala škrabance. — Ako si ma vystrašil.
— Nemohol som ho nechať, mama, — zašepkal Nikita. — Chápeš? Nemohol.
— Chápem, — ticho odpovedala.
Teta Klára zišla na dvor, pristúpila bližšie. Pozrela sa na Nikitu zvláštne — akoby ho videla prvý raz.
— Chlapec, — roztržito povedala. — Mohol si kvôli… psovi zahynúť.
— Nie kvôli psovi, — nečakane skočil ujo Vilo. — Kvôli kamarátovi. Rozumiete, Klára?
Susedka len prikývla. Po tvári jej stekali slzy.
— Poďte domov, — povedala mama. — Treba ošetriť rany. Aj Ryšovi.
Nikita sa ťažko postavil, vzal psa na ruky. Ryšo ticho kňučal, no chvost mu slabunko vrtel — tešil sa, že je gazda pri ňom.
— Počkajte, — zastavil ich ujo Vilo. — Zajtra pôjdete k veterinárovi?
— Pôjdeme.
— Odveziem vás. Autom. A za liečbu zaplatím — pes je statočný.
Nikita prekvapene pozrel na suseda.
— Ďakujem, ujo Vilo. Ale ja sám.
— Nehádaj sa. Zarobíš, vrátiš. Ale… — muž potľapkal chlapca po pleci. — Zatiaľ sme na teba hrdí. Však?
Susedia mlčky prikyvovali.
Prešiel mesiac. Bežný októbrový večer, Nikita sa vracal z veterinárnej kliniky, kde teraz cez víkendy pomáhal dobrovoľníkom. Ryšo bežal po jeho boku — labka uzdravená, krívanie takmer preč.
— Nikita! — zavolala naň teta Klára. — Počkaj!
Chlapec sa zastavil, pripravený na ďalšiu prednášku. Ale susedka mu podala tašku s krmivom.
— To je pre Ryša, — rozpačito povedala. — Kvalitná strava, drahá. Tak sa oň staráš.
— Ďakujem, teta Klára, — úprimne odpovedal Nikita. — Ale máme krmivo. Teraz pracujem v klinike, doktorka Anna Petrovna mi platí.
— Vezmi si. Zíde sa.
Doma mama varila večeru. Keď zbadala syna, usmiala sa:
— Ako v klinike? Doktorka spokojná?
— Vraví, že mám správne ruky. Aj trpezlivosť. — Nikita pohladil Ryša po hlave. — Možno budem veterinár. Premýšľam o tom vážne.
— A v škole?
— V pohode. Dokonca aj pán Petrov z fyziky ma chváli. Vraj som pozorný.
Mama prikývla. Za ten mesiac sa syn zmenil na nepoznanie. Už nevaroval, doma pomáhal, aj susedom sa zdravil. Ale hlavné — našiel cieľ. Sen.
— Vieš, — povedala, — zajtra príde Vilo. Chce ti ponúknuť ďalšiu brigádu. Jeho známy má chov, potrebuje pomocníka.
Nikita sa rozžiaril:
— Fakt? A Ryša môžem vziať so sebou?
— Myslím, že áno. Je už skoro služobný pes.
Večer Nikita sedel na dvore s Ryšom. Trénoval novú povel — „stráž“. Pes poslušne robil cvičenia, pozeral na pána oddanými očami.
Ujo Vilo si sadol na lavičku vedľa.
— Zajtra ideš na chov určite?
— Idem. S Ryšom.
— Tak dnes skôr spať. Bude náročný deň.
Keď ujo odišiel, Nikita ešte chvíľu sedel na dvore. Ryšo si položil hlavu na kolená gazdu, spokojne si vzdychol.
Našli sa navzájom. A už nikdy nebudú sami. Nemohol som ho nechať, mama, zašeptal Mikuláš. Chápeš? Nemohol. Mikuláš má štrnásť rokov a má pocit
Osud si nevyberáš, vytvárajú ho ľudia: Stvorili ste podmienky, v ktorých ste vyhodili živú bytosť na ulicu – a teraz ich chcete meniť, keď sa vám to hodí
Oleg sa vracal domov z práce počas obyčajného zimného večera, keď všetko pôsobí zahalene nudou. Pri potravinách videl túlavého psa: ryšavého, strapatého, s očami strateného dieťaťa.
„Čo tu robíš?“ zamrmlal Oleg, ale pristavil sa.
Pes sa naňho pozrel, nič nežiadal, len ticho čakal.
„Možno čaká na pána,“ pomyslel si Oleg a odišiel.
Na druhý deň zas, a potom znova. Pes akoby k miestu prirástol. Oleg videl, že okoloidúci mu dávajú kúsky žemle, niekto šunku.
Raz si k nemu prisadol: „Prečo tu stále sedíš? Kde máš pána?“
Pes sa opatrne priblížil a dotkol sa Olegovej nohy hlavou.
Oleg stuhol. Po rozvode žil tri roky sám – len práca, televízor, chladnička.
„Ladka moja,“ zašepkal – sám nevedel, odkiaľ jej dal meno.
Na druhý deň jej priniesol párky.
O týždeň dal inzerát: „Našiel sa pes, hľadáme majiteľa.“ Nik nevolal.
O mesiac Oleg šiel z nočnej a pred potravinami sa zhrčal dav.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa susedky.
„Toh psa zrazilo auto. Toho, čo tu mesiac sedel.“
Srdce mu kleslo.
„Kde je?“
„Odviezli ho na vetkliniku na Šancovej. Ale pýtajú veľké peniaze… Kto dá bezdomovcovi psa liečiť?“
Oleg nič nepovedal, rozbehol sa.
Veterinár len pokrútil hlavou: „Zlomeniny, vnútorné krvácanie, liečenie je drahé – a nie je isté, či prežije.“
„Liečte,“ povedal Oleg. „Zaplatím.“
Keď ju prepustili, vzal Ladku domov. Po troch rokoch bolo v byte konečne živo.
Život sa menil.
Oleg sa budil nie na budík, ale na Ladkin jemný dotyk – „Je čas vstávať, pánko.“ Vstával s úsmevom.
Ráno už nepatrilo káve a správam, ale prechádzkam v parku.
„Tak poď, dievča moje, ideme na vzduch!“ – Ladka veselo krútila chvostom.
Vo vetklinike vybavili všetky papiere. Oleg má Ladku oficiálne. Doklady si fotil – pre istotu.
Kolegovia nechápali: „Oleg, ty si omladol?“ On sa cítil potrebný – prvýkrát za roky.
Ladka bola veľmi múdra. Rozumela mu na pol slova. Ak sa zdržal v práci, čakala pri dverách s pohľadom „bála som sa o teba“.
A večer chodili do parku – rozprával jej o práci a živote. Možno smiešne, ale Ladka počúvala pozorne.
„Vieš, Ladka, myslel som si, že samému je ľahšie – nik neprekáža, nik neotravuje. Ale človek sa vlastne len bojí znovu niekoho milovať.“
Susedi si zvykli. Pani Viera z vedľajšieho vchodu mala vždy kostičku v zásobe.
„Pekný psík – vidno, že ho máš rád.“
Prešli dva mesiace. Oleg rozmýšľal, či Ladke založí profil na sociálnej sieti – ryšavá v slnku sa ligotala ako zlato.
A vtedy sa stalo nečakané.
Bežný park. Ladka očucháva kríky, Oleg na lavičke s mobilom.
„Gerda! Gerda!“
Oleg zdvihol hlavu. Prichádzala žena – okolo tridsiatky, v značkovom teplákovom oblečení, upravená.
Ladka sa stiahla, sklopila uši.
„Prepáčte, to je moja Gerda! Stratila som ju pred pol rokom!“ – žena šokovane stála.
„Mýlite sa, to je môj pes,“ povedal Oleg.
„Čože? Vidím, že je to moja! Vy ste ju ukradli!“
„Ak je to váš pes, ukážte doklady.“
„Sú doma! Ale poznám ju hneď – Gerda, poď ku mne!“
Ladka sa ani nepohla, tlačila sa k Olegovi.
„Vidíte? Nepozná vás.“
„Len sa hnevá, že som ju stratila! Ale je moja! Chcem ju späť!“
Oleg pokojne: „Mám doklady, účty za krmivo, hračky, potvrdenie z kliniky.“
„Sú mi vaše papiere ukradnuté! To je krádež!“
Začali sa zbiehať ľudia.
Oleg vytiahol telefón: „Vyriešme to zákonne, zavolám políciu.“
„Volajte! Dokážem, že je moja!“
Oleg volal na políciu: „Máme tu spor o psa…“
Žena sa zlomene usmiala: „Uvidíte, spravodlivosť vyhrá!“
A Ladka sa tlačila k Olegovi. Vtedy pochopil – bude o ňu bojovať do konca.
Za tie mesiace sa Ladka stala rodinou.
Prišiel policajt – seržant Mihálik, rozvážny, Oleg ho poznal z domu.
„Tak rozprávajte,“ povedal.
Žena ako prvá – rýchlo: „Je to moja Gerda! Kúpili sme ju za tisíce! Stratila sa pred pol rokom, hľadali sme ju!”
„Neukradol som ju – našiel som ju pri obchode. Bola tam mesiac,“ povedal Oleg.
„Bola stratená, preto sedela!“
Mihálik sa pozrel na Ladku – stále sa držala Olega.
„Máte doklady?“
„Tu,“ Oleg podal papiere: potvrdenie z veteriny, pas, očkovania.
„A vy?“ k žene.
„Mám doma! Ale viem že je to moja!“
„Ako presne sa stratila, kde ste ju hľadali?“
„V parku, ušla z vodítka.“
„Bývate kde?“
„Na Šancovej.“
Oleg sa trhol: „To je dva kilometre od obchodu, kde som ju našiel.“
„Možno zablúdila.“
„Psíky si cestu domov väčšinou nájdu,“ povedal Oleg.
Žena začala nervózne lapieť: „Možno som sa zmýlila v dátume!“
A zrazu sa zlomila:
„Dobre, nech je vaša! Ale ja som ju mala naozaj rada!“
Ticho.
„Ako sa to stalo?“ spýtal sa Oleg.
„Manžel povedal, že keď sa sťahujeme, psa na novom byte neakceptujú. Predať ju nešlo – nie je čistokrvná. Tak som ju nechala pri obchode, dúfala, že ju niekto vezme.“
Oleg cítil, že sa mu všetko vo vnútri obracia.
„Nechali ste ju?“
„Nieže vyhodila – len nechala. Dobrí ľudia, myslela som, že niekto ju vezme.“
„A prečo ju chcete späť?“
Žena sa rozplakala: „Po rozvode mi je samé zle, chcela som Gerdu späť. Mala som ju rada!“
Oleg neveril.
„Mali ste ju ráda? Milovaný sa nevyhadzuje.“
Mihálik uzavrel: „Podľa dokladov je pes váš, pán Vavrinec. Liečili ste ju, staráte sa, z právneho hľadiska bez výhrad.“
Žena vzlykla: „Ale už som si to rozmyslela! Chcem ju späť!“
„Neskoro,“ povedal policajt. „Kto raz vyhodí, druhýkrát ju nezíska späť.“
Oleg si prisadol k Ladke, objal ju:
„Už je dobre, dievča.“
„Môžem ju pohladkať?“
Oleg sa pozrel, Ladka sa skryla pod jeho rukou.
„Vidíte? Bojí sa vás.“
„Ja som to nerobila naschvál. To okolnosti.“
„Nie. Okolnosti nevznikajú samé – tvoria ich ľudia. Vy ste ich stvorili. Hodili ste živú bytosť na ulicu. Teraz ich chcete meniť, keď vám to vyhovuje.“
Žena plakala:
„Ja rozumiem — ale samé mi je zle.“
„A jej bolo dobre, keď mesiac čakala na vás?“
Ticho.
„Gerda,“ zavolala žena naposledy.
Pes sa ani nepohla.
Žena sa otočila a odišla. Rýchlo. Bez pohľadu späť.
Mihálik Olega poklepal po ramene: „Dobre si sa rozhodol. Vidieť, že je k tebe pripútaná.“
„Ďakujem za porozumenie.“
„Nie je zač. Aj ja som psíčkar. Viem, aké to je.“
Keď policajt odišiel, Oleg a Ladka ostali sami.
„Tak čo, dievčatko,“ povedal, hladil ju po hlave. „Už nás nikto nerozdelí. Sľubujem.“
Ladka sa naňho pozrela – v očiach nebola len vďačnosť, ale nekonečná psia láska.
Láska.
„Ideme domov?“
Veselo zaštekala, bežala vedľa.
Po ceste Oleg rozmýšľal: žena mala v niečom pravdu. Podmienky sa môžu meniť – človek môže stratiť prácu, bývanie, peniaze.
Ale sú veci, ktoré sa stratiť nedajú. Zodpovednosť, láska, súcit.
Doma sa Ladka uložila na svojom koberčeku. Oleg zalil čaj, sadol si k nej.
„Vieš što, Ladka moja – možno to tak malo byť. Teraz vieme, že sa navzájom potrebujeme.“
Ladka spokojne vzdychla. Vieš, život niekedy vôbec nejde podľa plánu, ale tie situácie si v skutočnosti vytvárame sami.
Maxim ukrýval v sebe ľútosť, že unáhlene požiadal o rozvod. Múdrych mužov dokážu milenky premeniť na sviatok, on však milenku premenil na manželku
Vysoká nálada Maxima Petroviča zmizla hneď, ako zaparkoval auto a vošiel do vchodu. Doma ho čakala predvídateľnosť: papuče – vošiel a obul si ich, príjemná vôňa večere, čistota, kvety vo váze.
Nepohlo to s ním: manželka doma, čo už má robiť staršia žena celý deň? Pečie koláče a pletie ponožky. S tými ponožkami preháňal, samozrejme. Ale podstatné ostáva.
Marina vyšla mužovi v ústrety so známym úsmevom:
– Si unavený? Upiekla som koláče – s kapustou aj jablkami, ako máš rád…
A zmlkla pod Maximovým ťažkým pohľadom. Stála v domácich nohaviciach, vlasy pod šatkou – vždy takto varila.
Zvyk z profesie – celý život bola kuchárkou. Oči jemne zvýraznené, na perách lesk. Tiež zvyk, teraz Maximovi pripadal vulgárny. Čo je to za spôsob zdobiť si starobu!
Najskôr nemal byť taký hrubý, ale vyšlo z neho:
– Kozmetika vo svojom veku je nezmysel! Nehodí sa ti.
Marininé pery sa zachveli, mlčala, ale ani stolovať mu už nešla. Možno lepšie. Koláče pod utierkou, čaj zaliaty – poradí si sám.
Po sprche a večeri sa mu začala vracať dobrosrdečnosť, spolu so spomienkami na deň. Maxim, vo svojom obľúbenom župane, sa rozvalil v kresle, ktoré patrilo len jemu, a predstieral, že číta. Ako mu povedala tá nová kolegyňa:
– Ste celkom príťažlivý muž, navyše zaujímavý.
Maxim mal 56 rokov, viedol právne oddelenie veľkej firmy. Pod ním mladý absolvent a tri ženy po štyridsiatke. Ďalšia kolegyňa šla na materskú. Práve na jej miesto prijali Asiu.
Keď ju prijímali, Maxim bol na služobnej ceste, dnes ju videl prvýkrát.
Pozval ju do kancelárie – zoznámiť sa. S ňou vošiel aj jemný parfum a pocit mladistvej sviežosti. Ovál jemnej tváre obkolesovali svetlé kučery, modré oči sebavedome hľadeli. Šťavnaté pery, znamienko na líci. Na tridsať? Maxim by jej dal tak dvadsaťpäť.
Rozvedená, mama osemročného syna. Ani sám nevedel prečo, ale pomyslel si: „Dobre!“
Pri rozhovore trochu koketoval, povedal jej, že teraz má takého starého šéfa. Asia zamrkala dlhými riasami a odvetila vetou, ktorá ho vzrušila a teraz si ju pripomína.
Manželka, odídená od urážky, sa večer objavila pri kresle s harmančekovým čajom. Namračil sa: „Ako vždy, nevhodné.“
Napokon ho vypil – nie bez radosti. Zrazu si pomyslel, čo asi teraz robí mladá, pekná Asia? A srdce cítilo zabudnutý pocit – žiarlivosť.
****
Asia po práci zašla do supermarketu. Syr, chlieb, na večeru kefír. Domov prišla neutrálna, bez úsmevu. Skôr automaticky, než s nehou, objala syna Vaška, ktorý vybehol.
Otec sa motkal na lodžii vo svojej dielni, mama robila večeru. Nakúpila, rovno oznámila, že ju bolí hlava a nech ju dnes nechajú tak. V skutočnosti cítila smútok.
Asia, odkedy sa pred niekoľkými rokmi rozviedla s otcom Vaška, stále márne túžila stať sa pre niekoho hlavnou ženou jeho života.
Všetci „hodní“, ktorých stretávala, boli pevne ženatí a chceli len krátke vzťahy.
Dokonca aj posledný, s ktorým pracovala, vyzeral zaľúbene po uši. Dva vášnivé roky. Aj jej byt prenajal (skôr pre seba), ale len čo sa schyľovalo k vážnemu, povedal, že sa rozídu, a dokonca nech sa zo zamestnania vyparí.
Aj miesto jej našiel. To je dôvod, prečo Asia znovu žila s rodičmi a synom. Mama ju ľutovala ženským pohľadom, otec trval, že dieťa má aspoň matku a nie len starých rodičov.
Marina, Maximova manželka, si dávno všimla, že muž prežíva krízu stredného veku. Všetko má, ale niečo podstatné chýba. Báť sa pomyslieť, čo by preňho mohlo byť to hlavné. Snažila sa zmierniť situáciu. Vždy varila, čo má rád, bola upravená, netlačila sa do dôverných rozhovorov, hoci jej tie chýbali.
Skúšala ho zaujať vnukom, záhradou. No Maxim sa nudil, mračil.
Snáď preto, že obaja túžili po zmene, Maxim a Asia sa zaplietli okamžite. Už dva týždne po jej nástupe ju pozval na obed a po práci odviezol domov.
Dotkol sa jej ruky, ona sa k nemu otočila s rumencom v tvári.
– Nechcem sa rozlúčiť. Poď so mnou na chatu… – zachrípnuto povedal Maxim. Asia prikývla a auto vyštartovalo.
V piatky končil skôr, ale manželke napísal až o deviatej večer: „Zajtra sa porozprávame.“
Maxim ani netušil, akú presnú podstatu budúcej, vlastne zbytočnej, konverzácie vystihol. Marina chápala, že po tridsiatich dvoch rokoch manželstva už nemôže vrieť zápalom.
Ale bol taký blízky, že jeho strata by bola ako strata kusu seba. Hoci sa mračí, frfle a „tamten“ času aj šali, stále patrí do svojho kresla, večeria, dýcha vedľa nej.
Marina, v strachu zo slov, ktoré môže zastaviť rozpad života (skôr len jej), nespala do rána.
Zúfalá vytiahla svadobný album, kde boli mladí, kde bolo všetko pred nimi. Aká krásna bola! Mnohí snívali, že bude ich. Muž by si to mal spomenúť. Myslela, že keď príde, uvidí úlomky ich šťastia a pochopí, že nie všetko patrí do zabudnutia.
Ale vrátil sa až v nedeľu, a ona pochopila: je koniec. Stál pred ňou iný Maxim. Akoby ho napĺňal adrenalín. Rozpačitosti, stud ho už netrápili.
Na rozdiel od nej, ktorá mala strach zo zmien, on ich chcel a prijal. Mal už aj plán. Rozprával tónom neznášajúcim odpor.
Od tejto chvíle môže byť Marina slobodná. O rozvod požiada on – zajtra. Syn s rodinou sa má presťahovať k Marine. Všetko podľa zákona. Vlastne, dvojizbový byt, kde býval syn s rodinou, patril Maximovi – dostal ho v dedičstve.
Presun do trojizbového k matke životné podmienky mladým nezhorší, a ona bude mať koho opatrovať. Auto, samozrejme, jemu. Chata – neodovzdá, tam si chce odpočinúť.
Marina vedela, že pôsobí úboho a nevábne, ale nedokázala potlačiť slzy. Nevedela hovoriť, vychádzalo to nezrozumiteľne. Prosila, nech zastaví, pripomenula spomienky, myslel na zdravie, aspoň jej… Posledné ho rozhnevalo.
Priblížil sa a zašepkal s krikom:
– Neťahaj ma do svojej staroby!
… Bolo by naivné tvrdiť, že Asia Maxima milovala a preto súhlasila z jeho návrhy hneď prvú noc na chate.
Stav manželky ju lákal, tešilo ju aj to, že odmietla milenca, ktorý ju opustil.
Omrzelo ju bývať v byte, kde je diktát otca. Túžila po stabilnej budúcnosti. To všetko jej Maxim dokázal dať. Nebol najhorší variant – priznala si.
Hoci už bol v šiestom desaťročí, nevyzeral na dedka. Bol štíhly, mladistvý, šéf oddelenia. Rozumel práci aj životu, v posteli bol pozorný, nie len sebecký. Páčilo sa jej, že byt nebude prenajatý, nebude bez peňazí, bez kradnutia. Samé plusy – len tie roky boli otázne.
Po roku začalo rásť Asino rozčarovanie. Cítila sa ešte stále ako dievča, túžila po zážitkoch. Pravidelných, nie len raz za rok a dôstojne. Milovala koncerty, chcela ísť do aquaparku, rada sa opaľovala v odvážnych plavkách, posedávala s kamarátkami.
Vďaka mladosti to zvládala popri rodine aj domácnosti. Ani jej syn, čo už býval s ňou, jej v aktívnom živote neprekážal.
Ale Maxim jasne strácal dych. Skúsený právnik vedel rýchlo riešiť problémy, ale doma bol jednoducho unavený človek, túžiaci po pokojnej atmosfére a rešpekte k vlastným zvykom. Hostia, divadlo či pláž – len veľmi zriedka a na dávku.
Proti intímnostiam nič nemal, ale potom rovno spať, hoci aj o deviatej večer.
A navyše musela brať ohľad na jeho slabý žalúdok, ktorý nezvládal vyprážané, údeniny, hotové polotovary. Bývalá manželka ho na to naučila.
Občas dokonca túžil po jej parených jedlách. Asia varila pre syna, nechápala, že od bravčových fašírok ho môže bolieť brucho.
Nepamätala si zoznam povinných tabletiek, myslela, že dospelý muž si ich kúpi a vezme sám. Tak sa stalo, že časť jej života prebiehala mimo neho.
Za spoločníka si brala syna, podľa záujmov, stretávala kamarátky. Zvláštne, ale Maximov vek ju akoby poháňal žiť naplno.
Už spolu ani nepracovali – vedenie to označilo za neetické, Asia prešla do notárskej kancelárie. Dokonca sa jej uľavilo, že nebude celý deň pod jeho dohľadom, pripomínal jej otca.
Úcta – to bolo to, čo Asia k Maximovi cítila. Otázka je: stačí to na šťastie páru?
Blížila sa Maximova šesťdesiatka a Asia túžila po veľkolepej oslave. On si však zarezervoval stôl v menšej, jemu známej reštaurácii, kde už bol mnohokrát. Zdalo sa, že sa nudí, ale v jeho veku je to tak. Asia si z toho ťažkú hlavu nerobila.
Oslavovali ho kolegovia. Staré známe páry, s ktorými ešte s Marinou chodil, už nevolal. Rodina ďaleko, vlastne sa nik nepochopil, keď si vzal mladšiu.
Syn ho „stratil“. Odvrhol ho. Ale hádam otec má právo rozhodovať o svojom živote?! Pravda, predstavoval si tú „rozhodnosť“ trochu inak.
Prvý rok s Asiou bol ako medové týždne. Rád sa s ňou pohyboval medzi ľuďmi, usmieval sa, schvaľoval jej výdavky (veď nebola márnotratná), kamarátky, fitness.
Vydržal aj hlučné koncerty či bláznivé filmy. Na vlne radosti urobil zo syna a Asie plnoprávnych hostí svojho bytu. Časom prepísal darovaciu listinu na svoj podiel na chate, ktorú vlastnil s bývalou manželkou.
Asia po jeho chrbte vypáčila od Mariny, aby prenechala jej aj svoju polovicu. Vyhrážala sa, že svoj podiel predá cudzincom.
Odkúpila, samozrejme za Maximove peniaze, dala chatu na seba. Argumentovala, že tam je rieka, les, dobré pre dieťa. Odvtedy tam v lete celý čas bývali Asini rodičia s vnukom. A vlastne to nebolo na škodu: Maxim nemal až tak rád hlučného syna mladej manželky. Zosobášil sa z lásky, nie preto, aby vychovával cudzieho dediča, navyše výrečné dieťa.
Bývalá rodina sa urazila. Peniaze dostali, predali svoj trojizbový byt a rozdelili sa. Syn so svojou rodinou našiel dvojizbový, Marina, bývalá, prešla do štúdiového bytu. Ako žijú, Maxim nevedel.
A tak prišla šesťdesiatka. Tolko ľudí mu praje zdravie, šťastie, lásku. On však už dávno necíti žiadny „drajv“. Každý rok dominuje známe nespokojnosť.
Mladú manželku, áno, miloval. Nestíhal za ňou, o to išlo. Pripútať, podmaniť si ju, nešlo. Usmievala sa – a žila po svojom. Nič navyše si nedovolila – cítil to, ale ho to dráždilo.
Ej, keby sa mu dala vložiť duša bývalej manželky! Aby prišla s harmančekovým čajom, prikryla, keď začal driemať. Maxim rád pomaly prechádzal s ňou parkom. A šepkal by si večer v kuchyni, ale Asia nevydržala jeho dlhé témy. Dokonca sa v posteli začala nudiť. To ho nervovalo.
Maxim ukrýval v sebe ľútosť, že unáhlene požiadal o rozvod. Múdrych mužov dokážu milenky premeniť na sviatok, on však milenku premenil na manželku!
Asia s jej temperamentom vydrží ešte aspoň desať rokov hravo, ale i po štyridsiatke zostane citeľne mladšou. To je priepasť, ktorá sa bude len prehlbovať. Ak bude mať šťastie, skončí život jedným momentom. A ak nie?
Tieto „nejubilejné“ myšlienky mu udierali v spánkoch, zrýchľovali tep. Hľadal Asiu pohľadom – bola medzi tancujúcimi. Krásna, s rozžiarenými očami. Šťastie je, samozrejme, zobudiť sa a vidieť ju vedľa seba.
Využil chvíľu, vyšiel z reštaurácie. Chcel dýchať, vyvetrať smútok. Ale pripojili sa kolegovia. Nevedel, čo s narastajúcou neznesiteľnosťou, a vyskočil do taxíka. Poprosil, nech ide rýchlo. Cestou si premyslí, kam vlastne.
Chcel miesto, kde je dôležitý len on. Kde len vojde a už ho čakajú. Kde si vážia čas s ním a môže sa uvoľniť, nie sa báť, že bude pôsobiť slabo alebo – nedajbože – starecky.
Zavolal synovi a takmer prosiac pýtal novú adresu bývalej manželky. Syn naňho najprv vychrlil zaslúženú výčitku, ale trval na tom, že je to otázka života a smrti.
Naznačil, že dnes má narodeniny. Syn trochu zmäkol a dodal, že mama možno nie je sama. Nijaký muž, len priateľ.
– Mama povedala, že spolu študovali. Priezvisko smiešne… Asi Bulkovič.
– Bulkovič, – opravil Maxim, pocítil žiarlivosť. Kedysi bol do nej zaľúbený. Páčila sa mnohým. Krásna, sebavedomá.
Mala sa vydať za Bulkoviča, ale on, Max, jej to prekazil. To bolo dávno, ale je to tak „včera“, že to cíti ako väčšiu realitu než jeho nový život s Asiou.
Syn sa spýtal:
– Načo ti to je, otec?
Maxim sa zachvel pri zabudnutom oslovení a cítil, ako mu všetci chýbajú. Na otázku úprimne odpovedal:
– Neviem, synak.
Syn nadiktoval adresu. Vodič zastavil. Maxim vystúpil, nechcel bývalú manželku oslovovať pred svedkami. Pozrel na hodiny – takmer deväť, ale ona bola nočná sova, ktorá v sebe spájala preňho aj ranného vtáča.
Stlačil domofón.
Ale neozvala sa bývalá manželka, ale nejaký tlmený hlas. Mužský. Povedal, že Marina je zaneprázdnená.
– Ako je na tom?! Je zdravá? – znepokojene sa spýtal Maxim. Hlas požiadal o meno.
– Ja som manžel, mimochodom! Vy ste asi pán Bulkovič, – zakričal Maxim.
„Pán“ ho drzo opravil, že manžel už nie je, takže nemá právo Mariu rušiť. Vysvetľovať, že práve sa kúpe, za zbytočné nepovažoval.
– Čo, stará láska nehrdzavie? – ironicky sa spýtal Maxim, pripravený na dlhý spor s Bulkovičom. Ale ten len krátko odvetil:
– Nie, ona striebornie.
Dvere mu neotvorili… Vieš, musím sa ti vyrozprávať o tom, čo sa deje u nás. Náš Maxim, teda vlastne Miroslav Pavlovič, už
— Otecko, zoznám sa, toto je moja budúca žena a tvoja nevesta, Varvara! — žiaril šťastím Boris.
— Ktože?! — s údivom sa opýtal profesor, doktor vied Roman Filimonovič. — Ak je to vtip, veľmi vtipné to nie je!
Muž s odporom pozoroval nechty na drsných prstoch „nevesty“. Zdalo sa mu, že táto dievčina nevie, čo je voda a mydlo — ako inak si vysvetliť tú zažratú špinu pod nechtami?
„Bože môj! Aké šťastie, že moja Larka sa toho zahanbenia nedožila… Veď sme sa snažili vštepiť tomu nemotovi tie najlepšie spôsoby,“ prebleslo mu hlavou.
— Toto nie je vtip! — vyhlásil Boris vzdorne. — Varvara ostane u nás, a o tri mesiace sa berieme. Ak sa nechceš zúčastniť na svadbe svojho syna, bez teba to zvládnem!
— Dobrý deň! — usmiala sa Varvara a prešla suverénne do kuchyne. — To sú koláče, malinový džem, sušené huby… — vymenovávala veci, ktoré vyberala z poriadne obitého ruksaku.
Roman Filimonovič sa chytil za srdce, keď videl, ako Varvara zašpinila snehobiely obrus ručnou výšivkou.
— Boris! Spamätaj sa! Ak to robíš naschvál, nestojí to za to… To je priveľmi kruté! Z akého si dediny túto nevychovanú slečnu dotiahol? Nedovolím jej bývať v mojom dome! — kričal profesor zúfalo.
— Ja Varvaru ľúbim. A moja žena má právo bývať na mojom pozemku! — uškrnul sa Boris posmešne.
Roman Filimonovič si uvedomil, že syn sa z neho vysmieva. Bez ďalšieho hádania ticho odišiel do svojej izby.
Vzťahy so synom sa v poslednom čase veľmi zmenili. Po smrti mamy sa Boris stal nevychovateľný. Nechal univerzitu, správal sa hrubo k otcovi a žil bezstarostným a bujarým životom.
Roman Filimonovič dúfal, že sa syn zmení, že bude znova rozumný a dobrý. Ale s každým dňom sa Boris vzďaľoval. Dnes priviedol do ich domu túto dedinčanku, aj keď vedel, že otec jeho voľbu nikdy neschváli…
Čoskoro sa Boris s Varvarou zosobášili. Roman Filimonovič odmietol ísť na svadbu — nechcel prijať neželanú nevestu. Zlostil sa pri predstave, že miesto Larky, skvelej gazdinej, manželky a matky, obsadila táto nevzdelaná dievčina, ktorá nevedela spojiť ani dve slová.
Varvara akoby si nevšímala negatívny postoj svokra, snažila sa mu vo všetkom vyhovieť — no len všetko zhoršovala. Profesor v nej nevidel ani jedno dobré vlastnosť, len nevzdelanosť a zlé spôsoby…
Boris, keď sa nahrával na vzorného manžela, zase začal piť a flámovať. Otec počúval hádky mladých a v duchu sa radoval, že možno sa Varvara čoskoro odsťahuje navždy.
— Roman Filimonovič! — vbehla raz nevesta v slzách. — Boris chce rozvod, dokonca ma vyháňa na ulicu, a ja čakám dieťa!
— V prvom rade, prečo na ulicu? Nie si predsa bezdomovkyňa… Choď tam, odkiaľ si prišla. To, že si tehotná, ti nedáva právo tu zostať po rozvode. Prepáč, ale do vašich vzťahov zasahovať nebudem — muž povedal, v duši sa tešil, že konečne sa zbaví otravnej nevesty.
Varvara sa rozplakala zúfalstvom a šla baliť veci. Nechápala, prečo ju svokor znenávidel od prvého pohľadu, prečo sa s ňou Boris pohral ako so štetkou a potom ju vyhodil na ulicu. Čo na tom, že je z dediny? Veď aj ona má dušu a city…
***
Prešlo osem rokov… Roman Filimonovič býval v domove dôchodcov. Posledné roky veľmi zoslabol. Boris to hneď využil a rýchlo otca tam poslal, aby sa s nim nemusel zaoberať.
Starý muž sa zmieril so svojím osudom, chápal, že inak to nepôjde. Počas života naučil tisíce ľudí láske, úcte a starostlivosti. Dodnes mu prichádzajú ďakovné listy od bývalých študentov… No svojho vlastného syna človekom vychovať nedokázal…
— Roman, máš návštevu, — ozval sa spolubývajúci po návrate z prechádzky.
— Kto? Boris? — vyšlo z neho, hoci v duši vedel, že je to nemožné. Syn by za ním neprišiel, príliš ho nenávidí…
— Netuším. Sestrička mi kričala, aby som ťa zavolal. Čo sedíš? Choď rýchlo! — usmial sa sused.
Roman zobral palicu a pomaly vyšiel z malej, dusnej izbietky. Na schodoch ju zbadal a hneď spoznal, hoci od posledného stretnutia už ubehlo veľa času.
— Dobrý deň, Varvara! — povedal ticho, so sklonenou hlavou. Asi stále cítil vinu za tú úprimnú, prostú ženu, za ktorú sa pred ôsmimi rokmi nepostavil…
— Roman Filimonovič?! — prekvapila sa žena s ružovými líčkami. — Veľmi ste sa zmenili… Ste chorý?
— Trochu áno… — smutne sa usmial. — Ty ako tu? Ako si zistila, kde som?
— Boris povedal. Viete predsa, že syn vôbec nechce s chlapcom komunikovať. A Ivanko neustále prosí, či môže za otcom, či za dedkom… Ivan za nič nemôže, že ho nechcete uznať. Chýbajú mu rodinné vzťahy. Sme spolu sami…, — povedala trasľavým hlasom. — Prepáčte, asi som to nemala začínať.
— Počkaj! — poprosil starý pán. — Koľko má už Ivan rokov? Pamätám si poslednú fotku, tam mal len tri.
— Je tu, pri dverách. Mám ho zavolať? — opýtala sa neisto Varvara.
— Samozrejme, dcérenka, zavolaj! — potešil sa Roman Filimonovič.
Do vestibulu vošiel ryšavý chlapček, úplná kópia Borisa. Ivan sa nesmelo priblížil k dedkovi, ktorého nikdy nevidel.
— Dobrý deň, synak! Aký už si veľký… — rozplakal sa starý pán a objal vnuka.
Dlho sa rozprávali a prechádzali sa jesennými alejou parku, ktorý priliehal k domovu dôchodcov. Varvara rozprávala o ťažkom živote, o ranej smrti matky, ako sama musela vychovávať syna a gazdovať.
— Prepáč mi, Varvara! Veľmi som ti ublížil. Hoci som si vždy myslel, že som rozumný a vzdelaný človek, len nedávno som pochopil, že človek sa má ceniť pre úprimnosť a dobré srdce, nie pre vzdelanie a spôsoby, — povedal starý muž.
— Roman Filimonovič! Máme pre vás návrh, — usmiala sa Varvara, nervózna a zadrhávala. — Poďte k nám! Ste sám, my s Ivanom tiež… A veľmi by sme chceli, aby bol niekto blízky pri nás.
— Dedo, poďte! Chodíme spolu na ryby, do lesa na huby… U nás v dedine je krásne a miesta v dome dosť! — poprosil Ivanko, držal deda za ruku.
— Poďme! — usmial sa Roman Filimonovič. — Veľa som zanedbal vo výchove syna, snáď dám tebe to, čo som Borisovi nedal. Ešte som v dedine nikdy nebol, dúfam, že sa mi zapáči!
— Určite sa vám bude páčiť! — zasmial sa Ivan. Oci, zoznám sa, toto je moja budúca žena, a tvoja nevesta Zdenka! žiaril od šťastia Boris. Ktože?
