— Otecko, zoznám sa, toto je moja budúca žena a tvoja nevesta, Varvara! — žiaril šťastím Boris. — Ktože?! — s údivom sa opýtal profesor, doktor vied Roman Filimonovič. — Ak je to vtip, veľmi vtipné to nie je! Muž s odporom pozoroval nechty na drsných prstoch „nevesty“. Zdalo sa mu, že táto dievčina nevie, čo je voda a mydlo — ako inak si vysvetliť tú zažratú špinu pod nechtami? „Bože môj! Aké šťastie, že moja Larka sa toho zahanbenia nedožila… Veď sme sa snažili vštepiť tomu nemotovi tie najlepšie spôsoby,“ prebleslo mu hlavou. — Toto nie je vtip! — vyhlásil Boris vzdorne. — Varvara ostane u nás, a o tri mesiace sa berieme. Ak sa nechceš zúčastniť na svadbe svojho syna, bez teba to zvládnem! — Dobrý deň! — usmiala sa Varvara a prešla suverénne do kuchyne. — To sú koláče, malinový džem, sušené huby… — vymenovávala veci, ktoré vyberala z poriadne obitého ruksaku. Roman Filimonovič sa chytil za srdce, keď videl, ako Varvara zašpinila snehobiely obrus ručnou výšivkou. — Boris! Spamätaj sa! Ak to robíš naschvál, nestojí to za to… To je priveľmi kruté! Z akého si dediny túto nevychovanú slečnu dotiahol? Nedovolím jej bývať v mojom dome! — kričal profesor zúfalo. — Ja Varvaru ľúbim. A moja žena má právo bývať na mojom pozemku! — uškrnul sa Boris posmešne. Roman Filimonovič si uvedomil, že syn sa z neho vysmieva. Bez ďalšieho hádania ticho odišiel do svojej izby. Vzťahy so synom sa v poslednom čase veľmi zmenili. Po smrti mamy sa Boris stal nevychovateľný. Nechal univerzitu, správal sa hrubo k otcovi a žil bezstarostným a bujarým životom. Roman Filimonovič dúfal, že sa syn zmení, že bude znova rozumný a dobrý. Ale s každým dňom sa Boris vzďaľoval. Dnes priviedol do ich domu túto dedinčanku, aj keď vedel, že otec jeho voľbu nikdy neschváli… Čoskoro sa Boris s Varvarou zosobášili. Roman Filimonovič odmietol ísť na svadbu — nechcel prijať neželanú nevestu. Zlostil sa pri predstave, že miesto Larky, skvelej gazdinej, manželky a matky, obsadila táto nevzdelaná dievčina, ktorá nevedela spojiť ani dve slová. Varvara akoby si nevšímala negatívny postoj svokra, snažila sa mu vo všetkom vyhovieť — no len všetko zhoršovala. Profesor v nej nevidel ani jedno dobré vlastnosť, len nevzdelanosť a zlé spôsoby… Boris, keď sa nahrával na vzorného manžela, zase začal piť a flámovať. Otec počúval hádky mladých a v duchu sa radoval, že možno sa Varvara čoskoro odsťahuje navždy. — Roman Filimonovič! — vbehla raz nevesta v slzách. — Boris chce rozvod, dokonca ma vyháňa na ulicu, a ja čakám dieťa! — V prvom rade, prečo na ulicu? Nie si predsa bezdomovkyňa… Choď tam, odkiaľ si prišla. To, že si tehotná, ti nedáva právo tu zostať po rozvode. Prepáč, ale do vašich vzťahov zasahovať nebudem — muž povedal, v duši sa tešil, že konečne sa zbaví otravnej nevesty. Varvara sa rozplakala zúfalstvom a šla baliť veci. Nechápala, prečo ju svokor znenávidel od prvého pohľadu, prečo sa s ňou Boris pohral ako so štetkou a potom ju vyhodil na ulicu. Čo na tom, že je z dediny? Veď aj ona má dušu a city… *** Prešlo osem rokov… Roman Filimonovič býval v domove dôchodcov. Posledné roky veľmi zoslabol. Boris to hneď využil a rýchlo otca tam poslal, aby sa s nim nemusel zaoberať. Starý muž sa zmieril so svojím osudom, chápal, že inak to nepôjde. Počas života naučil tisíce ľudí láske, úcte a starostlivosti. Dodnes mu prichádzajú ďakovné listy od bývalých študentov… No svojho vlastného syna človekom vychovať nedokázal… — Roman, máš návštevu, — ozval sa spolubývajúci po návrate z prechádzky. — Kto? Boris? — vyšlo z neho, hoci v duši vedel, že je to nemožné. Syn by za ním neprišiel, príliš ho nenávidí… — Netuším. Sestrička mi kričala, aby som ťa zavolal. Čo sedíš? Choď rýchlo! — usmial sa sused. Roman zobral palicu a pomaly vyšiel z malej, dusnej izbietky. Na schodoch ju zbadal a hneď spoznal, hoci od posledného stretnutia už ubehlo veľa času. — Dobrý deň, Varvara! — povedal ticho, so sklonenou hlavou. Asi stále cítil vinu za tú úprimnú, prostú ženu, za ktorú sa pred ôsmimi rokmi nepostavil… — Roman Filimonovič?! — prekvapila sa žena s ružovými líčkami. — Veľmi ste sa zmenili… Ste chorý? — Trochu áno… — smutne sa usmial. — Ty ako tu? Ako si zistila, kde som? — Boris povedal. Viete predsa, že syn vôbec nechce s chlapcom komunikovať. A Ivanko neustále prosí, či môže za otcom, či za dedkom… Ivan za nič nemôže, že ho nechcete uznať. Chýbajú mu rodinné vzťahy. Sme spolu sami…, — povedala trasľavým hlasom. — Prepáčte, asi som to nemala začínať. — Počkaj! — poprosil starý pán. — Koľko má už Ivan rokov? Pamätám si poslednú fotku, tam mal len tri. — Je tu, pri dverách. Mám ho zavolať? — opýtala sa neisto Varvara. — Samozrejme, dcérenka, zavolaj! — potešil sa Roman Filimonovič. Do vestibulu vošiel ryšavý chlapček, úplná kópia Borisa. Ivan sa nesmelo priblížil k dedkovi, ktorého nikdy nevidel. — Dobrý deň, synak! Aký už si veľký… — rozplakal sa starý pán a objal vnuka. Dlho sa rozprávali a prechádzali sa jesennými alejou parku, ktorý priliehal k domovu dôchodcov. Varvara rozprávala o ťažkom živote, o ranej smrti matky, ako sama musela vychovávať syna a gazdovať. — Prepáč mi, Varvara! Veľmi som ti ublížil. Hoci som si vždy myslel, že som rozumný a vzdelaný človek, len nedávno som pochopil, že človek sa má ceniť pre úprimnosť a dobré srdce, nie pre vzdelanie a spôsoby, — povedal starý muž. — Roman Filimonovič! Máme pre vás návrh, — usmiala sa Varvara, nervózna a zadrhávala. — Poďte k nám! Ste sám, my s Ivanom tiež… A veľmi by sme chceli, aby bol niekto blízky pri nás. — Dedo, poďte! Chodíme spolu na ryby, do lesa na huby… U nás v dedine je krásne a miesta v dome dosť! — poprosil Ivanko, držal deda za ruku. — Poďme! — usmial sa Roman Filimonovič. — Veľa som zanedbal vo výchove syna, snáď dám tebe to, čo som Borisovi nedal. Ešte som v dedine nikdy nebol, dúfam, že sa mi zapáči! — Určite sa vám bude páčiť! — zasmial sa Ivan.