Nikto ich nevyháňal, – odpovedali sme obom, – sami z nejakého dôvodu nechceli zostať! Nech sa vrátia! Radi ich prijmeme. – Sadni si! Nie sme doma! – povedal Petre pokojne. – Ale zvonia predsa! – Valéria zostala stáť, zdvihnutá z gauča. – Nech zvonia, – odpovedal Petre. – A čo ak je to niekto dôležitý? – opýtala sa Valéria. – Alebo pracovná záležitosť? – Sobota, dvanásta hodina, – povedal Petre. – Ty si nikoho nepozývala, ja nikoho nečakám! Aký je záver? – Pozriem sa len cez kukátko! – zašepkala Valéria. – Sadni si! – v jeho hlase znela oceľová tvrdosť. – Nie sme doma! Kto to je, nech ide naspäť! – Ty vieš, kto tam je? – spýtala sa Valéria. – Tuším, preto hovorím, aby si nesvietila pred oknom! – Ak je to, čo myslím, tak oni tak ľahko neodídu! – povedala Valéria a pokrčila ramená. – Záleží na tom, koľko im neotvoríme dvere, – odpovedal Petre pokojne. – Skôr či neskôr odídu. Spať pred vchodom nebudú. My s tebou nemusíme ísť nikam. Tak si sadni, zober slúchadlá, mobil a pozeraj film. – Petre, volá mi mama, – povedala Valéria, ukazujúc displej telefónu. – Takže za dverami stojí tvoja teta s jej nemotorným synom, – zhrnul Petre. – Odkiaľ to vieš? – prekvapila sa Valéria. – Keby tam stál môj bratranec – a Petre mäkko vyslovil “bratranec”, až to znelo odpudivo, – tak by volala moja mama! – Neuvažuješ nad inou možnosťou? – spýtala sa Valéria. – Keď sú to susedia, nemám chuť sa rozprávať. Keby to boli priatelia, po pár zazvoneniach by už odišli. Ale slušní ľudia by predsa najskôr zavolali a opýtali sa, či ich môžeme prijať! Nie že budú polhodiny zvoniť na dvere. Takto dotieravo a bezočivo týrať náš zvonček dokážu len naši otravní príbuzní! – Petre, to je moja teta, – smutne povedala Valéria. – Mama mi poslala správu. Pýta sa, kde sa túlate. Teta Natália sa u nás zastaví na pár dní, má vybavovačky v Bratislave! – Napíš jej, že v meste je plno hotelov, – usmial sa Petre. – Petre! – vyčítavo riekla Valéria. – Ja to nemôžem napísať! – Viem, – zamyslel sa Petre. – Napíš, že nie sme doma, že bývame v hoteli, lebo sme v byte práve vyhubili šváby! – Jasné! – Valéria napísala správu a odoslala ju. – Petre, chce, aby sme tete rezervovali dva izby: pre ňu a Kostiho, – povedala Valéria zaskočená. – Napíš, že nemáme peniaze. A ešte, že sme si prenajali dve postele v hosteli, a s nami na izbe je pätnásť cudzincov, – Petre sa usmial nad svojou vynaliezavosťou. – Mama sa pýta, kedy sa vrátime, – Valéria pozrela na manžela. – Napíš cez týždeň, – mávol rukou Petre. Zvonček stíchol. Manželia si vydýchli. – Petre, mama písala, že teta príde o týždeň, – prehovorila Valéria unaveným hlasom. – A my opäť nebudeme doma, – poznamenal Petre. – Petre, vieš, že toto nie je riešenie? Veď nemôžeme pred nimi utiecť naveky. Ak prídu cez týždeň? Po práci budú čakať pred dverami? Moja teta, tvoj bratranec, tí sú schopní čohokoľvek! – Áno, – smutne povedal Petre. – Kto nás nútil kúpiť trojizbový? – Petre, veď sme ho brali pre našu budúcu veľkú rodinu, – povedala Valéria. – Potrebujeme dieťa! – povedal Petre vážne. – Najlepšie hneď dve! – A ja čo, je to proti mne? – urazila sa Valéria. – Vieš, že sa musím dať vyšetriť! Nedarí sa! – Treba sa prestať nervovať, potom to pôjde, – povedal Petre vážne. – Na striedačku nám dávajú zabrať, tvojim nervom aj mojim! Kiež by šli všetci, odkiaľ prišli! Kvôli nim sa nám nič nedarí! Valéria neprotestovala. Vedela, že má pravdu. Keď sa brali, absolvovali drahé vyšetrenia o kompatibilite a genetických rizikách. Aj plodnosť im skontrolovali. Vtedy bolo všetko výborné. Ale hneď po svadbe museli dieťa odložiť, lebo potrebovali zarobiť na byt. Dúfať v dedičstvo bolo márne. Pred svadbou obaja žili s mamami v jednoizbových bytoch. Spoľahnúť sa mohli len na seba. Päť rokov tvrdej práce a šetrenia im dovolilo kúpiť veľký byt. Nie nový dom, do opravy investovali, nábytok skoro od začiatku. Ale boli šťastní! Nestihli ani osláviť kolaudáciu, už sa na prahu objavila Valerina teta aj so synom. Aby mladí neskúšali protestovať, tetu sprevádzala svokra. – Vás tu netrápia, miesta máte dosť! Nie ako my, čo sme sa s Valériou tiesnili v jednej izbe! – Pekné, – pochválila teta Natália. – Miesto pre mňa aj Kostiho máme! – U nás sa v obývačke nespí, – riekol Petre. – Je to oddychová miestnosť! – Pracovať tu nechcem! – zasmiala sa teta. – Valéria, vysvetli mužovi, že mi so synom bude nepríjemne, lebo chrápe! A vôbec, hostia sú v dome, a vy ešte ste stôl nenakryli! – Veď sme vás nečakali, – zahanbene odpovedala Valéria. – A chladnička prázdna, – pridala sa Petre. – Tak dobre, – teta sa usmiala. – Petre, bež do obchodu, Valéria na kuchyňu! – No čo stojíte? – vykríkla ešte svokra. – Tak prijímate hostí?! – Vy ste si dali – zakričal Petre, ale Valéria ho okamžite odvliekla do druhej izby. Keď mu Valéria pustila ústa, spýtal sa: – Valéria, tu sa niečo nepomýlilo? Ja ich vyhodím k tvojej mame! Teda aj s tou tvojou! Hostia prišli, tak nech sa správajú ako hostia! A toto čo je? – rozčuľoval sa Petre. – Petre, veď je jednoduchá žena! Zo Šariša! Tak to u nich chodí! – Poznám ľudí zo Šariša, ale hrubosť nikde nie je zvykom! Toto je práve to! – Milý, nehádajme sa s mamou a tetou! – prosila Valéria. – Inak mi potom vymotajú nervy! A ty budeš pre nich nepriateľ! Chceš to? – Je mi jedno, čo si o mne budú myslieť! Ak sa ku mne správajú takto, rád ich nebudem vôbec vnímať! Ani vidieť! Nech si zmiznú, nebudem plakať! – Petre, milý! Zľutuj sa nadomnou! Ak teraz vyhodíme tetu Natáliu, mama ma preklnie! A ja nemám nikoho okrem nej! Tento argument zabral. Petre sa zahryzol do pery a šiel do obchodu. Teta Natália nakoniec u nich ostala namiesto troch dní celých dva týždne. Petre už druhý deň pil valeriánku. Keď konečne odišli, manželia to oslavovali s metlou a mopom. Tri dni umývali byt. A potom prišla situácia z opačnej strany. – Bratku, prídem len na chvíľu, – objal ho Martin, až mu zaskočili kosti. – Niečo vybaviť, potom ideme späť! – Nemôžeš to vybaviť sám? – opýtal sa Petre. – Ako sám? Veď mám rodinu! Nechám ju v Šali, keď idem do Bratislavy? Maj rozum! – zasmial sa Martin. – Čo ak sa mi niečo stane? Manželka ma musí kontrolovať! – A preto si privliekol aj decká? – spýtal sa Petre. – S kým ich nechám? – Martin ho plesol po chrbte. – Tie sa aspoň zabavia! Poďme, ako kedysi, rozprúdime to tu! – Martin! – zajačala Svetlana. – Ja ti to tak rozprúdim, že potom už nebude čo rozprúdiť! Po hodine a pol po príchode Petra brata s rodinou už Valéria ležala s bolesťou hlavy. Deti lietali po byte, kričali. Svetlana vedela len jačať, inak rozprávať nevie. A Martin chcel stále niekam ísť, rozprúdiť noc, Svetlana o to viac vykrikovala. – Petre, nie si jediný syn svojej mamy? – zašepkala Valéria s tvárou vankúši. – To je bratranec, z matkinej strany, – zavrčal Petre. – Volám ho “kuzén”. – Je mi jedno, ako ho voláš, nemôžeme ho nejako poprosiť, aby odišiel? – Vieš, ja by som s radosťou, – povedal Petre s rukou na srdci, – ale situácia je rovnaká ako s tvojou tetou. Moja mama mi vyberie mozog čajovou lyžičkou a ešte ma donúti ho zjesť! Nestihli sa spamätať z jedného “návštevného” útoku, už stáli pred dverami ďalší. Teta Natália so synom neustále niečo vybavovali v Bratislave. Kuzén Martin s rodinou pravidelne prichádzali “vyriešiť si svoje”. Ani mamky nezabúdali na deti. Svokra drásala nervy zaťovi, svokra neveste. Nekonečné napätie podkopávalo duševné zdravie mladých. O deťoch v takejto kolotoči hostí nemohlo byť ani reč. Nielenže zdravotný stav bol biedny, ale aj obyčajne – kde by? – Skúsme vymeniť byt? – navrhla Valéria. – Za mäkkú izbu? – usmial sa Petre. – Aj tak nám ju čoskoro poskytnú! – Nie, – pousmiala sa Valéria. – Vymeníme ho za taký istý! Určite sú ľudia, čo chcú bývať v inom rajóne! Presťahujeme sa a nikomu nepovieme kam! – To je len odklad, – poznamenal Petre. – A môj kuzén, aj tvoja teta zistia od nových majiteľov, kde bola naša adresa. Nájdú nás! A potom nás roznesú za také kúsky! – Možno nám ostane čas spraviť dieťa? – nádejne riekla Valéria. – Musíme nielen spraviť, ale aj porodiť. To bude aspoň dôvod, – pokrútil hlavou Petre. – Najradšej by som sa odsťahovala, – smutne poznamenala Valéria. – Skúsme poprosiť priateľov? Aspoň unikneme! – Myslíš Valera a Katku? – spýtal sa Petre. – Áno, – prikývla Valéria. – Majú voľnú izbu! – Ale Terka tam býva, – usmial sa Petre. – Zabudla? – Radšej budem žiť s ovčiakom, než s našimi príbuznými! – Valéria sklonila hlavu. – Počkaj! – zakričal Petre a chytil mobil. – Valerko, požičaj psa! – Hej! Kamarát! Som tvoj večný dlžník! My s Katkou pôjdeme na kúpeľisko, a Terku nemáme komu zveriť! Cudzích neznáša, ale vás pozná a má rada! – vrieskal Valer do telefónu. – Prinesiem krmivo, podložku, hračky, misky! Dám aj peniaze! – Privez! – radostne povedal Petre. Vrátil sa k Valérii žiariaci ako slnko. – Volaj mame, nech zajtra teta príde! Ja bratovi zavolám, nech cez týždeň dorazí! – Si si istý? – spýtala sa Valéria. – Radi ich prijmeme! – hovoril Petre s vážnosťou. – Kto je im na vine, že sa im náš nový člen nepáči? Kuzénovi Martinovi a jeho rodine stačilo jedno “haf”, aby uprednostnili hotel. Teta Natália chcela brániť právo na návštevu. – Zavrite niekam toho tvora! – kričala, schovaná za syna. – Tetička, žartujete? – usmial sa Petre. – Štyridsaťpäť kíl čistých svalov! To nie je bišón, ale nemecký ovčiak! Tie dvere vynesie! – Prečo sa na mňa škľabí? – zavibroval jej hlas. – Nemá rada cudzích, – pokrčila ramenami Valéria. – Zbavte sa jej! Ja nemôžem žiť v jednom byte s týmto tvorom! – Ako myslíte zbaviť sa? – rozhorčil sa Petre. – Ten psík je náš! Nemáme deti, niekoho musíme ľúbiť! A my ju veľmi milujeme! – Nikdy ju nedáme! – dodala Valéria. Potom obom mamám volali a pýtali sa, prečo odmietli pohostinnosť rodine. – Nikto ich nevyháňal, – odpovedali sme, – sami nechceli zostať! Nech sa vrátia! Radi ich uvidíme! – A pes? – Mami, veď nikomu neodmietame! No ani mamky už do návštevy neponáhľali. O mesiac Terka šla k svojim majiteľom naspäť, ale bola pripravená vrátiť sa na prvé zavolanie. Nebolo treba. Valéria bola tehotná s dvojičkami.