A toto pohárik na čo je, Zlatko?
Dieťa ani nezdvihlo zrak.
Aby som kúpil dedkovi tortu On nikdy nemal svoju.
Povedalo to s takou úprimnosťou, až mi zovrelo hrdlo, skôr než som si vôbec uvedomil, čo počúvam.
Na stole ležala drobná kôpka eur a hrstka mincí, ktoré starostlivo ukladal, akoby boli pokladom.
Neboli to tie peniaze, čo sa ma dotkli
Ale srdce tohto dieťaťa, ktoré ešte nerozumelo hodnotám, ale vedelo, čo je vďačnosť.
Dedko mal o týždeň narodeniny.
Muž s mozolnatými rukami, tichý, zvyknutý rozdávať bez očakávania.
Nikdy nič nechcel.
Ale raz, takmer zo žartu, povedal:
Ja som ešte nikdy nemal tortu len pre seba
Slová, ktoré pre dospelého nič neznamenajú.
Ale pre dieťa sa stali misiou.
Odvtedy:
zbieralo mince, namiesto toho, aby si za ne niečo kupovalo;
nechodilo si kupovať sladkosti po škole;
predalo dva svoje obrázky;
a každý večer hodilo ďalšiu mincu do pohárika, ktorý cinkal nádejou.
Prišla nedeľa, dedkov narodeninový deň.
Na stole obyčajná torta z obchodu.
Jedna nakrivo zasadená sviečka.
Dieťa, ktoré sa od vzrušenia chvelo.
A dedko, ktorý sa v tej chvíli zlomil.
Neplakal pre chuť.
Ani pre veľkosť.
Ani pre cenu.
Plakal, lebo po prvýkrát v živote
niekto myslel na neho
s láskou, takou malou na pohľad,
no nekonečnou zvnútra.
Lebo niekedy sa najväčší prejav lásky
zmestí do tej najskromnejšej pokladničky.
A niekedy ozajstná láska príde od toho,
kto má najmenej
ale cíti najviac.
