Suseda mi kradla hnoj po vreci v noci. Včera som jej tam štedro nasypala celé balenie droždia.
Zase si večer chodila k mojej kope s vedrami? nepýtala som sa, len som oznámila, čo je očividné.
Božena, susedka spoza plota, ani brvou nepohla. Stála uprostred svojho záhona, opretá o motyku, a dívala sa na mňa, akoby som ju neprávom obvinila.
Dorka, prosím ťa, čo sa rozčuľuješ? Veď ty tam toho máš hromadu! To ti je lúto pre susedu, pre kamarátku z detstva?
To nie je žiadna hromada, Boža. To je stodvadsať eur za celú vlečku aj s dovozom, kývla som hlavou k citeľne menšej kope na svojom dvore. A popravde, je to môj majetok.
Oj, nechaj si ho! teatrálne obrátila oči do neba. Pár vedier som vzala na uhorky, nech majú z čoho žiť. Mám dôchodok, že si ani maslo nekúpim, nemôžem si dovoliť hnoj na kope objednávať, ako niektorí.
Vedela dobre, na aké struny zahrať. Božena vždy bola majsterkou v tom ukázať sa ako obeť: raz boli na vine úradníci, inokedy počasie, niekedy slnko a, samozrejme, ja, lebo moje paradajky červenali skôr ako tie jej.
Vrátila som sa do domu, zlosť vo mne bublala ako kyslé mlieko na sporáku. Nešlo o pá vedier, ani o peniaze vadilo mi to, s akou drzou samozrejmosťou to robí a že ma má za hlúpu.
Každú noc, okolo druhej, sa z dvora ozývalo typické šuchotanie. Nebolo to vedierko, Božena pracovala v štýle: naplnila veľké igelitky, zaviazala a niesla zásoby, akoby sa pripravovala na ťažké časy.
Muž Jožo sedel v kuchyni, hryzkal žemľu a lúštil krížovku.
Zase si nosila? opýtal sa, ani oči nezdvihol.
Zase. A ešte mňa nazvala lakomou.
Tak jej daj pascu.
Hej, a potom vysvetľuj, prečo suseda prišla o nohu. Tu treba inak, nie silou, ale rozumom.
Pozrela som sa z okna na jej parádny skleník všetci v dedine jej ho závideli. Božena rada tvrdiła, že má špeciálny sad, že jej rastie všetko pod rukou. Rastie, hlavne keď sa v noci obsluhuje z cudzích kôp.
V tú noc som nevedela spať. Ležala som a počúvala niekde štekal pes, cvrčky cvrčali a zrazu znova šuch-šuch. Lopata sa zaryla do kupy starého hnoja, ktorý som starostlivo udržiavala, zakrývala fóliou, šetrila, a ona si brala ako keby to bolo jej.
Ráno som vyšla na gánok Božena už pobehovala medzi riadkami.
Dobré ráno, Dorotka! spievala. Kukám, cuketky ti žltnú, niečo im nie je?
Svietila od radosti podľa stôp vidno, že si zasa zobrala minimálne tri vrecia.
Nazdar, Božena. Také šťastie, že tu mám ešte niečo.
Vošla som do komory, pohľad mi padol na poličku so záhradníckou chemiou: semená, hnojivá a veľké žlté balenie sušeného droždia od mamky. V hlave mi okamžite skrsla myšlienka.
Božena celý zápřah presýpala do stavebných vriec, poriadne zaliala a schovala to do skleníka, aby hnoj v teple zrieľ. Tam bolo teraz horúco a vlhko ideálne na kvasenie.
Do vedra som naliala teplú vodu, sypala zvyšok cukru zo skrinky a nasypala celé balenie droždia. Zmes začala syčať, bublinky vybehli hore a vo vzduchu sa rozhostila vôňa sladkej odplaty.
Keď sa zotmelo, ale suseda ešte nešla do akcie, potichu som obišla plot z druhej strany. Vedela som, kde najčastejšie prelieza cez dieru v pletive. Práve tam som vyliala vedro zmesi, zľahka premiešala povrch. Má ráda cudzí tovar? Nech má aj drobný bonus odo mňa.
Vrátila som sa domov, poriadne si umyla ruky a líhala spať s pocitom, že spravodlivosť je naplnená.
Prečo sa usmievaš? spýtal sa ospalo Jožo.
Dnes sa mi bude dobre spať, povedala som.
Noc prebehla ticho. Ani zvyčajné šuchotanie ma neprebudilo asi sa Božena snažila byť ešte opatrnejšia než obvykle.
No ráno neprišlo s kávou ani s vtáčím štebotom. Pretrhol ho rev, akoby v záhrade niekoho napichli na kôl.
Obaja s Jožom sme vyleteli naraz. Muž v trenkách letel k oknu.
Čo sa deje?! vykríkol, priškrteným hlasom.
Hodila som na seba župan a vybehla na gánok, vdychujúc ranný vzduch, ktorý bol nasýtený čudnou kyslastou arómou. Božena stála pri svojej novej polykarbonátovej kysni, dvere otvorené dokorán.
Vyzerala nuž, zvláštne. Celá bola posiata hnedými fľakmi, ak keby ju niekto natrel blatom. Prešla som k plotu a vykúzlila úprimné prekvapenie.
Božena, čo sa stalo? Máš tam potopu?
Pomaly sa otočila, na tvári zmes hrôzy a tej istej substancie.
Ono ono vybuchlo! zachrapčala. Dorka! To žije!
Nakukla som cez pletivo a ledva som sa udržala nesmiala nahlas. V skleníku vypukla malá domáca apokalypsa. Tam, kde večer ležali vrecia s korisťou, zrazu výbuch za výbuchom.
Droždie v teplom, vlhkom prostredí, zavreté v napnutých vreciach, začalo kvasiť naplno. Tlak stúpal, vrecia sa nafukovali ako balóniky, kým nevydržali.
Plasty povolili a hnoj vystrelil na všetky steny v skleníku. Aj strecha aj jej dokonalý záhon s paprikami vyzerali po útoku delostrelectva. Uprostred tej pohromy stála Božena bezkonkurenčná protagonistka rannej scény.
Čo ti tam vybuchlo? spýtala som sa, čo najkľudnejšie.
Vrecia! vyštekla. Išla som pozrieť, a jedno BUM! Hneď za ním ďalšie! Dorka, čo si tam primiešala?!
Ja? oči dokorán, hraná nevinnosť. Božena, to je môj hnoj na mojom dvore. Okrem toho, čo vyrobila moja krava, tam nič navyše nebolo.
A ako sa tvoj balík ocitol tak starostlivo zafoliovaný v tvojom skleníku… To je naozaj záhada.
Božena zamrzla. Na tvári jej bolo vidieť, ako jej v hlave šrotuje. Priznáš, že je to moje priznáš, že si kradla. Povieš, že tvoje tak prečo vybuchlo? Stála, aj obrazne, aj doslova v tom bola namočená.
To bola sabotáž! vyčarila nakoniec. Chcela si ma otráviť!
Čím? Prírodným hnojivom? mykla som ramenami. Možno máš v skleníku zlú auru. Alebo ťa niekto zariekol? Sama si si vychvaľovala, ako ti všetko pod rukou rastie.
Jožo vykukol z dverí, pohľadom obsiahol scénu, zahryzol si do päste a rychlo zdrhol, nech sa nerozosmeje na celú dedinu. Božena schmatla hadicu a začala sa splachovať, smývajúc dôkazy svojej šikovnosti.
Voda tiekla po halene, ale zápach sa držal ako smola. Nebola to vôňa len obyčajného hnoja bol to pach prehry.
Celý deň sa dedinou niesli chýry o výbuchoch u Boženy. Ľudia špekulovali niekto tvrdil, že varia doma pálenku, iný že padol meteorit. Hrdinka sama mlčala a do večera drhla skleník štetcom.
Musela vyhodiť všetku sadbu a vymeniť vrchnú vrstvu pôdy koncentrácia hnojiva bola príliš silná aj na tie najodolnejšie výpestky. Večer nevyšla na tradičný čaj to bol naozaj nezvyčajný pohľad.
O týždeň som objednala ďalšiu vlečku hnoja. Vyklopili ju na rovnaké miesto. V noci som sa zobudila na nezvyčajné ticho. Žiadny šuchot popri plote, žiadne zapraskanie lopatky, ani šelest vreca.
Výšla som do záhrady mesiac svietil na dokonale nedotknutú kopu.
Ráno kráčala Božena popri plote, okázalo sa odvracala. Teraz už hnojivo kupovala v obchode vo farebných vrecúškach, za vlastné peniaze.
Nazdar, susajda! zavolala som. Ako papriky, darí sa?
Zastala, pozrela na mňa. V očiach ani náznak výčitiek, zato jasný strach pred nečakanou vzburou záhradnej chémie.
Rastú, zamrmlala. Už si poradím, tvoje rady nepotrebujem.
Výborne. Čo už recept na špeciálnu zálievku poznáš.
Znechutene odfrkla a takmer bežala domov. Ja som si uvarila silný čierny čaj.
V duši sa rozhostil pokoj ani škodoradosť, ani nadšenie, len vyrovnanosť. Všetko je tam kde má byť. Čo je moje ostalo moje, na cudzie nik už nešahá.
Ploty neurčujú, čo patrí komu. Skutočné hranice tvoria skúsenosti. A do cudzej kopy neleziem, ak nechcem niesť následky.
A sušené droždie odvtedy vždy držím na hornej polici. Človek nikdy nevie ak sa znova vyskytne nejaký chrúst, treba vedieť dialóg viesť po svojom.
