Keď som sa narodila, otec odišiel od rodiny. Mama ma vychovávala sama. Teraz už vidím, že ju vlastne nemôžem nazvať skutočnou mamou. Odkedy si pamätám, stále bola buď opitá, alebo niekam zmizla na celé dni, alebo domov privádzala priateľov.
Až do svojich desiatich rokov som si naivne myslela, že všetky deti žijú tak ako ja a že je to niečo úplne bežné.
Na strednej škole som začala brigádovať, lebo som chcela mať aspoň čo jesť. Na dedine bola vždy nejaká robota za pár eur, alebo mi dali jedlo.
Po škole som sa snažila nájsť si normálne zamestnanie, no dievča z chudobnej rodiny, bez známostí, bez peňazí… Musela som sa pretĺkať sama, presne ako moja mama.
Vždy som rozmýšľala, odkiaľ brala peniaze. Tých pár eur, čo som domov priniesla ja, sme minuli na jedlo. Asi jej taký život vyhovoval nikdy nechcela nič meniť.
Pred troma rokmi sa u nás začal čoraz častejšie objavovať nejaký muž…
Na prvý pohľad pôsobil chudobne, ale nevyzeral ako klasický alkoholik. K mne sa správal väčšinou milo, hoci väčšinu času ma úplne ignoroval. Začala som dúfať, že mamu ovplyvní a že sa raz možno všetci presťahujeme, že sa náš život trochu zlepší.
Moja naivná nádej sa na čas naplnila. Po pár mesiacoch, keď u nás býval už takmer každý deň, sa k nám nasťahoval úplne. Nežiadal odo mňa nič a nevykazoval nejakú nevraživosť, ale vždy som cítila, že som mu na obtiaž. Akoby som pre neho bola vzduch. A práve vtedy sa stalo to najhoršie.
Po asi pol roku spoločného bývania som raz večer prišla domov s peniazmi, ktoré som poctivo zarobila. Verila som, že sa mama konečne trochu poteší, posledné dni bola veľmi utrápená…
Lenže ako som vkročila do domu, už z chodby na mňa začala kričať, že tam už nie som vítaná a mám vypadnúť. Nerozumela som, prečo nedala som jej žiadny dôvod. V tej chvíli som však vedela, že nemá zmysel s ňou hovoriť. Prespala som u kamarátky a dúfala, že jej to zase prejde ako vždy.
Neodišlo to. Na druhý deň som bola opäť vykázaná z domu. Až po čase som sa dozvedela, že ten muž si ma od prvej chvíle neobľúbil a presvedčil mamu, aby sa ma zbavila. A ona ho poslúchla.
Tak som sa v dvadsiatich rokov ocitla bez domova. Mám šťastie, že mám pár kamarátok, ktoré ma vzali pod svoju strechu a pomáhajú mi. Živím sa, ako sa dá tak ako kedysi. A keď dnes čítam, ako niekto vyčíta deťom, že si nevážia rodičov, mám chuť povedať iba toľko nie každý má na to dôvod.
