Keď som bola dieťa, mala som snívajúcu hlavu plnú zvláštnych svetiel a v mojom srdci sa rozprestierala zvláštna túžba: raz sa stať mamou. V mojich snoch som odbáčala cez hmlu a Bratislavu kamsi za Dúbravku, kde som si predstavovala, že budem objímať svoje dieťa. Keď som konečne, po rokoch čakania, ostala tehotná, v noci sa v Petržalke mihli tieňové lúče a ja som úpenlivo očakávala okamih, keď budem môcť svoju dcérku, ktorú som v nich videla, pritisnúť k sebe.
Prišli kontrakcie, zvonilo falošné poludnie a ja som kráčala nemocničnými chodbami, v ušiach mi šumeli zvony z kostola v Ružinove, všetko bolo popletené ako v sne. Porodila som chlapčeka. Moja radosť bola nekonečne rozliata ako rieka Váh v jarnom roztápaní. Večer, keď sa v nemocnici bratislavské ulice preplietli s lúkami z detstva, mi sestrička dala do náručia moje dieťa. Bol celkom maličký, noštek ako z oravského lesa, očká so sivastým závojom. Zostali sme sami len on a ja v nekonečnej prázdnote nemocničnej izby.
Začala som ho nešikovne zavinovať do plienok s potlačou lipových listov, trvalo mi to azda desať večnosti. Prvýkrát som držala v rukách niečo také krehké, mala som strach, že ho poškriabem dotykom. Jemne som potiahla za okraje plienky, odhalila jeho nôžky boli celkom iné, ako som si ich v mysli skladala z rozprávok starej mamy. Spal sladko, pokojne, akoby dýchal duchmi lesných stromov. Pohladila som jeho nôžky, ručičky, malé bruško. Zavrela som oči, priložila ho k svojmu srdcu a vdýchla jeho vôňu vôňu, ktorú pozná len matka, mäkkú a neprirovnateľnú k ničomu v celom priestore Zemplína.
V tej snovej chvíli sa však do mňa vplížil zvláštny nepokoj, ako keď sa hmla plazí dolinou. Môj vnútorný mier vyfučal z okna na Palisádach. Zrazu mi vôňa môjho synčeka bola cudzia, ako by som priťahovala do náručia dieťa niekoho iného. Cítila som, že by som najradšej položila dieťa späť do postieľky, odišla na Železnú studničku a už sa nikdy nevrátila. Ale ako by som mohla nechať takého bezbranného drobca opusteného? Predsa na mňa čakal už dva roky tento chvíľkový dotyk.
Oddelenie bolo nepriateľské, studené, na svetlách blikotalo modrasté svetlo eura. Zavolala som sestričku, skúšala znovu zavinúť dieťa do plienky, no zlyhávali mi prsty. Mala som ho nakŕmiť, ale moje myslenie sa rozpadalo na kúsky. Do mlieka sa vo sne miešali zápachy pečenej husaciny. Nechcel sa prisať. Otvoril oči a pozeral sa na mňa ešte nevedomý, kto som. Zdalo sa mi, že ma skúša spoznať. Keď som mu stisla malé telíčko, jeho ručička mi prekĺzla cez rameno bola teplá a mäkká ako jarný vánok na Kopaniciach.
V tom okamihu zo mňa všetky pochybnosti opadli. Môj syn ticho spal v mojom náručí a všetko v nemocnici utíchlo, ako keď sa zastaví vlak v noci v detskom sne. Splnil sa mi sen: stala som sa mamou.
