Na ceste som náhodou zbadal, ako moja dcéra s vnúčikom v špinavých šatách žobrú: Zuzička, a kde je ten byt a peniaze, čo som vám daroval?
Manžel s jeho mamou jej zobrali úplne všetko a vyhodili ju von aj s malým. No to, čo som potom spravil, ich priviedlo do šoku ešte týždeň sa v dedine šepkalo!
Vracal som sa cez centrum Bratislavy, netúžil som po spoločnosti len som prežil ďalšiu návštevu u lekára, v hlave mi hučalo ako na hody. Predo mnou červená, zastal som na svetlách, bezmyšlienkovite hľadiac von oknom.
Vtom som zbadal ženskú postavu, čo prechádzala pomedzi autá a s vystretou rukou v jednej a vnučikom na ruke v druhej prosila o drobné. Také niečo v meste človeka už neprekvapí ale potom mi zmrzol úsmev na perách. Tá postava bola moja dcéra Zuzana.
Najskôr som si myslel, že sa mi to len marí. Tvár ako stiahnutý obrus, strapaté vlasy, bosé nohy, a ten pohľad vyľakaný, zahanbený, akoby sa hanbila, že ma stretla.
Stiahol som okno.
Zuzka
Strhla sa, rýchlo zdvihla hlavu a okamžite si zakryla tvár rukou.
Ocko, prosím choď, kým to niekto neuvidí.
Ale ja som už vystúpil.
Nasadaj. Hneď.
Za mnou trúbili ako na Turíce, ale mne to bolo úplne jedno. Vidím len ju… a malého Samka, čo mal tváričku červenú od tepla a revu.
Keď sme nasadli, nehlučne som zapol klímu, chvíľu sme mlčali. No dlho som nevydržal:
A kde je byt? Kde auto, ktoré sme vám kúpili? Kde sú tie eurá, čo som ti každý mesiac posielal? Ako ste skončili na ulici? A kde je ten tvoj zlatý manžel?
Najskôr mlčala, ale potom jej po líci stiekla slza.
Na ceste som náhodou zbadal, ako moja dcéra s vnúčikom v špinavých šatách žobrú: Zuzička, a kde je ten byt a peniaze, čo som vám daroval?
Všetko mi zobral on a jeho mama. Byt, auto, peniaze. Jedného dňa nás vyhodili na ulicu. Ak by som sa vzpierala, pohrozili, že mi vezmú Samka.
Auto som odstavil na krajnici a otočil sa k nej. Ako keby čakala, že jej ešte strelím prednášku starého štýlu veď som ti hovoril
Namiesto toho som jej chytil trasúcu sa ruku. Bola studená ako medzinárodná politika a ľahká, akoby bola zo vzduchu.
Už neplač, moja. Ja im ukážem.
No to, čo som spravil potom, nechcel veriť nikto v našej ulici.
Nezaviezol som dcéru domov. Namieril som si to rovno na policajnú stanicu.
Trocha sa zľakla.
Ocko, nerob to aj tak mi všetko vezmú.
Pohladil som ju po vlasoch a celkom pokojne vravím:
Neboj sa. Byt je stále môj.
Vrátili sme sa s dvoma policajtmi do toho bytu, čo som kedysi daroval Zuzke a ktorý sa razom stal hniezdom hadov. Dvere otvoril zaťo. Keď uvidel mužov zákona, zbledol ako moja výplata po sviatkoch. Svokra pravdaže spustila hurhaj, že to všetko je naše, my máme papier, súhlas, babka má právo, zákon hovorí
Potiahol som z tašky papiere.
Na ceste som náhodou zbadal, ako moja dcéra s vnúčikom v špinavých šatách žobrú: Zuzička, a kde je ten byt a peniaze, čo som vám daroval?
Títo ľudia tu bývajú načierno. Peniaze, ktoré som posielal Zuzane, si privlastnili. Auto na jej meno si nechali. Všetko tu je čierne na bielom.
V byte stíchlo, počuť bolo len kvapkanie z vodovodu.
Policajti položili pár otázok, potom ešte zopár. Do desiatich minút mal zaťo náramky na rukách. Svokra sa hádzala o stenu, revala, že to ona, ona lenže aj ju odviedli.
Všetko byt, auto, peniaze vrátili Zuzke. Právoplatne, na papieri.
Usmievala sa, prvýkrát po dlhom čase, keď zvierala Samka v náručí.
Lenže ja som šiel ešte ďalej. Zavolal som niekoľkým známym, vybavil, že prípad len tak nezametú pod koberec, že sa to nebude tváriť ako nejaký obyčajný rodinný spor, ale ako to, čím to je: krádež, vyhrážky a vyhodenie matky s malým na ulicu.
Nedám im pokoj, dokým nebudú pykať nech si u nás všetci susedia šuškajú, že Jožo Zelenay svoje baby chráni!
