Láska
Sobotný večer. Upratujem v zdravotnej miestnosti, keď zrazu počujem, ako sa dvere ťažko otvárajú, akoby sa do nich niekto opral celým ramenom. Otočím sa a nevychádzam z údivu! Vyzerá to na nášho Michala, známeho majstra z Kremnice, človeka, čo dokáže spraviť všetko, a celá dedina si ho váži. Ale ten Michal, ktorého poznám, má vždy hustú, šedivú bradu, od ktorej cítiť piliny a domáci tabak. Toto má však holé líca, bledé, na krku náplasť, a celou miestnosťou sa nesie ťažký závan voňavky Ambra, čo mi pálilo nos.
Preboha, že by Michal bradu úplne oholil?
Michal Štefanovič, si to ty? Alebo si k nám poslal mladšieho brata? pýtam sa, položím mop.
Chvíľu mlčí, šúcha čiapku v dlani, oči zaboril do podlahy:
Som to ja, Zuzana, ja… Daj mi, prosím, niečo. Na srdce. A na nervy.
Hneď som dostala profesionálnu pózu, posadila ho na pohovku, vytiahla tlakomer.
Čo sa stalo? Kde bolí?
Všade, zamrmle. Vnútri mi búcha, ako keby niekto mlátil kladivom na plech. Nemôžem spať. Ruky sa mi trasú.
Tlak 160 na 100 nie je to dobré, obzvlášť pre Michala, čo k lekárom nikdy nechodil a klince ohýbal prstami.
Tak, poviem prísne. Poďme na pravdu. Pracoval si veľa, alebo ste sa pohádali s Margitou?
Pri mene manželky nadskočil, tvár mu zvraští hnev, líca sa mu začervenili. Margita Štefanová, jeho žena, je potichu a nenápadná, celý život ako nitečka za ihlou, ani krivého slova by nepovedala, stále len Miško sem, Miško tam. A Miško má tvrdý charakter, ťažko sa k nemu dostať.
Daj mi kvapky a nepýtaj sa. Ty lieč, to je tvoje.
Nakvapkala som mu valeriánové kvapky, pod jazyk dala tabletku z validolu, chvíľu posedel, vydýchal a, len čo povedal ďakujem, odišiel. Vidím ho z okna: chodí rýchlejšie, akoby omladol.
Ale, že by ho šibal na staré kolená? Zamiloval sa?
Dedina je ako včelí úľ zakašleš na jednom konci a na druhom už hovoria, že si na umretie.
Na druhý deň večer priletela k mne poštárka Lýdia:
Zuzana! Čula si noviny o Michalovi? Úplne mu preskočilo! Jednak bradu oholil, dnes išiel do Žiaru na autobus, s balíčkami sa vrátil, schováva ich pod bundu. Tá Anka z mesta z obchodu volala, že Michal kupoval v oddelení látok, a v zlatníctve si tiež niečo vybral?!
Srdce mi poskočilo. Určite si niekoho našiel. Ale koho? V našej dedine nič nezostane v skrytosti.
A Margita? pýtam sa ticho.
Lýdia pokrčila plecami:
Margita… chodí ako búrka, oči má stále v slzách. Susedky vravia, že ju poslal spať do letnej kuchyne. Povedal: Neprekážaj, mám projekt. A aký projekt má stolár v noci?
O pár dní za mnou prišla Margita Štefanová malá, chudá, v starom šále, letmým hlasom:
Zuzana, môžem?
Posadila som ju ku kachliam, naliala horúci malinový čaj. Držala šálku oboma rukami, zahrieva sa, ale len mlčky pozerá do jedného miesta.
Odchádza odo mňa, Zuzana. Štyridsať rokov sme boli spolu, deti vychovali, vnúčatá máme… a teraz koniec.
Z čoho si to vzala, Margitka? upokojujem ju, ale sama mám v duši neporiadok.
Cudzí sa stal. Holí sa každý deň. Parfumuje sa… zháči sa. A včera som našla v jeho saku blok z obchodu ‘Zlatá niť’. Klame mi, do očí sa nepozrie, prišli slzy, tiché, dospelé, zo starostí, čo prehlbujú vrásky. Otvoril truhlu s mojou výbavou a starými šatami na povale. Vbehla som zlostne na mňa zazerá: Čo pozeráš, čo špehuješ? A zabuchol dvere. Áno, už som stará a škaredá. A aj on nie je už mladík…
Hladkala som jej chudé rameno a myslela na to, čo chlapi robia. Vydrž, Margita, možno to nie je tak, ako si myslíš.
Ako? horko sa pousmiala. Spieva v dielni, zatvorený, trieska kladivom a spieva. Ani na vŕbe, ani na búde… Nikdy nespieval. Zamiloval sa, Zuzana. Určite.
Odišla a ja som celú noc nemohla zaspať. Neverím, že by Michal spoľahlivý ako dub na staré kolená rodinu rozbil. Nie je ten typ. Drsný áno, zamĺknutý áno, ale nie podlý.
Po týždni napätie v dedine rástlo ako kysnuté cesto. Špekulácie od mladej knihovníčky z mesta až po nejakú pani, ktorá si údajne kúpila chalupu v susednej dedine.
Michal chodil zasnený, oči mu svietili, schudol, ale bol… akoby nadnášaný, nikomu nevenoval pozornosť.
V sobotu podvečer pribehlo za mnou malé dieťa z vedľajšieho domu:
Teta Zuzana! Dedo Mišo spadol na dvore! Babička Margita vás volá!
Rýchlo som vzala tašku s červeným krížom, nohy sa mi v gumákoch šmykali, v hlave len: Nech nie je infarkt! Pane Bože, prosím, nie infarkt.
Vletím do dvora Michal leží na tráve, sivý, pery modré. Margita pri ňom, drží mu hlavu, narieka. Dvor plný dosiek, latiek, plechoviek s farbou. Uprostred chaosu polodokončený biely altánok.
Priskočím k Michalovi, pulz mu letí. Tlak vysoký.
Čo sa stalo?
Dosku… ťažkú… som dvíhal, šepce Michal, začernelo sa mi pred očami… chrbát… bolí… a tu… ukazuje na hrudník.
Zrejme sa preťažil. Dám mu pár injekcií, zmierňujem bolesť aj tlak. Po chvíli sa vyrovnal.
Margita, zavolaj suseda, pomôže ho preniesť do domu. Na studenej zemi nema čo ležať.
Preniesli sme Michala na posteľ.
Mišo… prečo ten altánok? Jeseň je, zima za rohom.
Michal sa na ňu pozrel, nadýchol sa, siahol pod vankúš vytiahol malú zamatovú krabičku a starý, ošúchaný denník.
Inak som si to predstavoval, Margita. Pamätáš, aké je zajtra číslo?
Margita zmĺkla, zamyslela sa:
Dvadsiateho októbra… nedeľa…
A pred štyridsiatimi rokmi?
Vydýchla, ruku si dala pred ústa.
Bože, Mišo, zabudla som. Stále len starosti, zlé myšlienky. Naša rubínová svadba!
Michal jej podal denník:
To je tvoj starý denník, Margita. Našiel som ho hore v truhle.
Čítal si? rozčervenila sa.
Čítal, prikývol. Prepáč, starý blázon som. Čítal som a duša plakala.
V izbe ticho, len hodiny na stene tikajú: tik-tak, tik-tak.
Snívala si o dome, záhrade a bielom altánku pri potôčiku, kde budeme piť čaj a počúvať platne. V modrom šate s krajkou… Ja som iba pracoval, na stavbách, v lese… Dom som postavil, altánok vždy potom a potom… Raz peniaze, raz čas, raz sila. Ty mlčala a trpela.
Takmer nám život utekol, rozprávku som ti nedal, ani modré šaty. A tak som si povedal, že stihnem k nášmu jubileu. Do mesta som šiel po látku a prsteň. Oľga krajčírka šila šaty podľa starých mier. Altánok… no, neodhadol som silu, už som starý paň. Chcel som prekvapenie. Ale len som ľudí pobavil a teba utrápil.
Margita si kľakla k posteli, pritúlila sa k jeho hrubiánskej, pracovnej ruke.
Blázon si, Miško, zašepkala cez slzy, ale v hlase mala toľko šťastia, že by sa dalo naberať lyžicou. Aký si blázon… Myslela som, že si našiel mladú, a mňa si už nemiluješ. A ty… altánok…
Margitka, akú mladú? zháčil sa Michal. Pozri, šaty sú v skrini, v balíčku. Skús si ich.
Budú, určite, kývla, stále tvár nezdvihla. Aj keby boli malé oblečiem si ich.
Potiahla som nosom, oči mi zvlhli. Potichu som sa zbalila, tlakomer do tašky.
Tak, hovorím nahlas, že som drsná. Chorý, ležať, žiadne dosky, žiadne kladivá. Zajtra prídem, skontrolujem.
Michal sa mi vďačne pozrel do očí:
Zuzana… prosím, nehovor nič v dedine. Vysmejú. Poviedia, že starý blázon.
Oni tomu nerozumejú, mávla som rukou. Odpočívajte. Dobrú noc.
Vyšla som na verandu. Oblaky sa rozchádzajú, v medzere svieti obrovský žltý mesiac. Vzduch čistý, vonia po mokrých listoch, po dymíku a po jablkách, hoci už dávno dozreli.
V dedine už nič neskrývaš. Niekto prehradil zvesť, že Michal chystal pre Margitu prekvapenie a precenil sily.
Na druhý deň ráno sa ženie k Michalovi a Margite celý rad ľudí chlapi s náradím, kováč nesie ozdobné pánty, stolár farby. Práca vrie, len dym z komína!
Večer už altánok stojí biely, krásny, ako nevesta. Vo vnútri stôl, vyšitý obrus, samovar, šálky s podšálkami. Krása! Ľudia sedia v altánku i v okolí.
A potom vyšla Margita Štefanová v modrých šatách, prsteň na prst, vlasy upravené, pery namaľované, oči jasné ako lampy, vedľa bledý Michal v sviatočnom saku s pracovnými medailami a kravatou.
Michal vytiahol starý gramofón, ktorý vymenil u starinára v Žiari. Položil platňu. Zaškrípala, a začal spievať hlas Karola Duchoňa: Zaľúbení sa, siaha ticho…
Michal pozval manželku a spoločne tančili. Nohy už nie sú mladé, aj zabudli, ale ako na ňu pozeral! Ako keby neprešlo štyridsať rokov, ale štyridsať minút od prvého stretnutia.
Celá dedina sledovala. Ženy si utierali oči šatkami, muži zamračení fajčili, civeli do zeme a každý asi myslel na svoju ženu kedy jej naposledy dal kvety alebo aspoň poďakoval.
Myslela som, koľko síl nám berú urážky, podozrenia, zbytočné slová, a život je kratší, než si myslíme. To najcennejšie je teplo blízkej ruky – keď sa pozeráš do očí a vidíš svetlo, ktoré horí len pre teba.
