Lenka, dcérka moja, prosím ťa povedala mama a prisadla si k nej na bobku, musíme tu chvíľu zostať, čoskoro to všetko prejde a vrátime sa späť do mesta.
Lenka hľadela na mamu mlčky.
Lenka, počuješ ma? Rozumieš mi? mama ňou jemne zatriasla.
Počujem, mama
Tak prečo mlčíš? Mama bola nervózna, Lenka to videla.
Nemlčím, mama, len rozmýšľam.
Rozmýšľa ona Pozri sa, koľko tu je kníh, Lenka Och, koľko som ich v detstve prečítala
Mami, dlho tu budeme musieť bývať?
Neviem, miláčik, musíme tu teraz zopár mesiacov vydržať.
Lenka dávno všetko chápala, čo sa stalo s nimi, s ich rodinou. Mama si zbytočne myslela, že je malá a nič nevie.
Lenka, bude za tebou chodiť teta Katka, ja ti navarím na celý deň, ráno pôjdem do práce do mesta, večer sa zas vrátim. A cez víkendy budeme spolu, pôjdeme sa kúpať na Váh…
Mama si zakryla tvár rukami.
Odpusť, odpusť mi…
Mami, neplač, nemusíš Viem, že otec nás opustil, viem, že sa teraz musíme nejako vynájsť, a že si považovala za najlepšie odsťahovať sa na starkin domček a byt prenajať cudzím.
Všetko viem, mama Sľubujem, budem poslúchať, budem tu čakať na teba a čítať knihy, teta Katka na mňa dohliadne.
Spoločne to zvládneme A na jeseň už pôjdem do školy. Mami, a je tu vôbec škola?
Nie, dcérka, nie je, dávno tu bola, už nie Ale sľubujem, že na jeseň sa vrátime do nášho bytu. Teraz len potrebujem nájsť lepšiu robotu.
Byt mám požičaný do augusta, tak akurát stihneme urobiť aj malú opravu a začneme odznova. Všetko bude dobré
Viem to, mama…
Ten večer ešte dlho sedeli na priedomí malého domčeka a mama rozprávala o svojom detstve a o starej mame Zuzane.
Mami, ty si mala… mamu?
Mala, povzdychla si mama, aj mám, len nepotrebuje ma.
Ako to? Ako môže byť mama nepotrebná?
Tak to chodí, drobček Prišla som jej príliš skoro na svet, s otcom to neklapalo, odišiel do Bratislavy a tam si našiel novú rodinu. Mama chvíľu so mnou pobudla, potom ma odviezla babke Zuzane na dedinu. A sama išla do mesta, hľadať šťastie…
Našla ho?
Našla ale ja som jej bola už len vzdialeným sviatkom. Vydala sa, má dve ďalšie deti, a mňa vždy len zo zvyku pozdravila na meniny a narodeniny.
Spomínam si, raz prišla, lebo jej dieťa ochorelo, tak ich tu nechala na čerstvom vzduchu. Nikomu zo svojich detí nepovedala, že som ich sestra.
Starká jej raz povedala, že mám maturitu a poprosila, aby mi kúpila šaty Mama začala kričať, že jej je jedno, že mám sviatok, má choré dieťa a kto vie čo s nejakými šatami.
Zuzka, rozhorčila sa starká, aj Lenka je tvoja dcéra!
Silná, nech si na šaty zarobí sama, zasyčala mama a odišla. Starká ju potom vyhodila…
Nikdy ju nevoláš mama, len ona teba dcérou
Viem, odpusť Nemôžem. Pre mňa bola mamou len starká Zuzka.
Ty si Zuzana podľa nej, však, mama?
Asi áno, po babičke…
Mala si ju rada, mama?
Ktorú?
Starkú Zuzku.
Veľmi! Keď odišla, akoby som stratila celý svet Vieš, aj mamu som mala rada, tajne, vždy som dúfala, že príde, čakala som ju každý narodeninový deň, každé Vianoce
Keď si bola chorá, aj na prvý školský deň, keď starká zomrela stále som čakala.
Ona však nikdy neprišla. Len raz, keď svokra mala jubileum Priletela potom, plakala, dala ma do internátu v krajskom meste.
Prvý Silvester bez starkej som bola sama. Naivne som myslela, že ma mama vezme domov, ona však povedala:
Prepáč, nemôžem, máme plný byt návštev
Keďže domček bol aj môj, pýtala som si kľúče.
Načo? vybehlo jej z očí.
Je to môj dom, ak si myslíš, že sa ho môžeš vzdať, mýliš sa.
Aj môj je, bránila sa Plánovala tam nový rok so svojou rodinou.
Ak tam prídete, pokazím vám sviatok. Kľúče!
Nedala mi ich, tak som si v meste kúpila nové zámky, preliezla plot, zavolala suseda pána Fedora, a ten mi namontoval nové zámky. Susedia povedali, že si ma budú brániť, lebo starká Zuzka bola pre nich všetkým.
Plánovala som byť cez nový rok sama, ale prišli kamarátky, bolo veselo
A potom som mala osemnásť.
A s maminou sa už nevídaš?
Nie A načo? Nemáme si čo povedať.
Mami ty
Čo? Bojíš sa, že ti urobím to isté? Nikdy, rozumieš, nikdy!
Lenka bola už celkom veľká a nebojí sa ničoho. Mama odišla do práce, ku Lenke dvakrát za deň prišla teta Katka.
Lenka si nachystala, zjedla, umyla tanierik, nakŕmila svoju bábiku Hanku a sadla si čítať.
Naučila sa čítať len pred krátkym časom a bolo to pre ňu úžasné čítať Hanke aj macíkovi Miškovi.
Lenke dni plynuli rovnako. Najskôr ticho plakala, slzičky jej tiekli samy, snažila sa ich zahnať veď to nebolo jej vinou, slzy prišli samé
Keď však večer prišla mama, hneď bolo dobre.
No raz, mama nedošla. Nebola večne, bola tma, Lenka rozsvietila a zatiahla závesy.
Nebojte sa, Hanka, Miško, Marianka, Nina a Klaun Andrejko, nebojte sa utešovala svoje hračky.
Možno by mala ísť na zastávku čakať mamu ale cestu si presne nepamätala, čo ak sa minú?
Vyháňala zlé myšlienky: nie, mama by ma nikdy nenechala veď nemám starkú Zuzku, pri kom by som ostala?
V mysli videla, ako si mama nájde iného muža, nové deti, na Lenku zabudne a ona zostáva úplne sama v tom domčeku…
Zľutovanie nad sebou ju rozplakalo nahlas. Začala sa dusiť, slzy prudko tiekli, oči ju štípali, krk pálil, zaspala na stoličke pri okne.
V tom prišiel šuchot v predsieni možno sú to potkany? Alebo nebodaj maminina mama, babka Zuzka, ktorú nikdy nevidela, možno ju prišla vyhnať z domčeka?
Lenka začala ticho kňučať.
Dvere sa prudko otvorili, zasvietilo svetlo.
Mama! vykríkla Lenka, vstala, stolička padla mami, moja!
Moja Lenka, zlatíčko! Prepáč mi, meškala som, posledný vlak odišiel, musela som ísť zo Žiliny peši cez les.
Mami, bála si sa?
Veľmi, Lenka, bála som sa o teba! Plakala som aj prosila, aby si neplakala Všetkých vlkov som vyplašila! smiala sa cez slzy mama.
Bála som sa, že si pomyslíš, že som ťa nechala.
Lenka vtedy po prvý raz povedala mame klamstvo.
Mami, nikdy by som si to o tebe nemyslela, viem, že by si ma nikdy neopustila.
Povedala to však preto, lebo na to myslela, no nechcela mamu trápiť.
Mama s Lenkou ostali v domčeku do augusta, potom šla Lenka do školy, mama mala už dobrú prácu.
Otec začal mamu ťahať po súdoch, chcel Lenku na víkendy. Mama sa smiala, že o dieťa doteraz nejavil záujem.
Ja som mu nikdy nezakazovala… Ale sám nechcel
Lenka teda začala chodiť k otcovi na víkendy. Najskôr bežala s radosťou, no neskôr
Mama, myslím, že môj otec je ako tvoja Zuzka, vôbec ho nezaujímam, len prečo sa so mnou stretáva? Zavezie ma do detského kútika v obchodnom dome, tam telefonuje a háda sa Ja sedím bokom a sledujem menších nechcem tam s otcom chodiť. Povedzme mu to.
Otec sa rozkričal a vinil mamu, že dieťa odcudzuje.
Som jej otec! Ty mi brániš!
Ocko už nie som malá, na čo ma vodíš po tých izbičkách? Čipsy mi nechutia už som vyrástla.
Keď si nás opustil, s mamou som bola doma sama od rána do večera. A keď mama nestihla vlak, musela ísť domov cez les A vieš že ju naháňali vlci? Ja som zostala sama.
Druhé klamstvo Lenka povedala otcovi, o tých vlkoch. Otec len stíchol a odišiel.
Po mesiaci ale zrazu prišiel Ospravedlnil sa, povedal, že už chápe všetko, a zobrali Lenku do kina spolu.
Odvtedy Lenka opäť rada bežala za otcom.
Zuzka, ty si naozaj utiekla pred vlkmi? spýtal sa otec mamy.
Áno, odpovedala mama ani nepohnúc brvou.
A potom sa s mamou rozprávali, až otcovi ušiel vlak. Tak mu aj povedala.
Mama, ak ušiel otcovi vlak, ako sa dostane domov? Nech zostane u nás
Otec sa pozrel na mamu, ale tá bola neoblomná.
Pôjde pešo… tu už dnes vlkov niet, povedala mama a vyprevadila otca.
Mama chcel sa vrátiť, však?
Áno…
Neprepáčiš mu?
Mama mlčala.
To je tvoja vec, mama Ja vás oboch ľúbim
Viem, Lenka…
Ale teba viac, lebo si najodvážnejšia mama na svete. Bežala si ku mne cez les a bála si sa len o mňa.
…Ročníky ubiehali a Lenka už plánuje svadbu.
Mami… musím sa ti k niečomu priznať.
Hovor, počúvam.
Mami… vtedy som si myslela, že si ma nechala, ako tvoja mama teba…
Moje dieťa, veď ako by som mohla?
Ja som to vtedy nevedela, prepáč mi.
Ty prepáč mne, že si musela niečo také zažiť…
Stáli tam objaté, mama a dcéra… Vždy spolu. Mama je navždy nablízku.
