Minulú noc som sa ocitla v Podunajských Biskupiciach, kde moja mama, Viera Nováková, bývala v dome, čo sa vždy mihotal ako vlny na Žitnom ostrove. Všetko sa pohybovalo a farby boli sýtejšie ako zvyčajne. Minulý rok sa stalo niečo zvláštne mama sa rozhodla, že nám začne predávať zeleninu zo svojej záhrady. Jej hlas zniel mäkko ako teplé ovsené mlieko, keď hovorila: Nechodíte za mnou, nepomáhate mi, tak toto máte. Zabudla rýchlo, kto zaplatil za vodu do záhrady, za fóliovníky, za tú tetu Marcelu, čo s ňou rýľovala záhony a roznášala mulč. Vždy sme si kupovali lacné paradajky z Tesca, nikdy vlastnú záhradu nemali.
Naša rodina malá nikdy nevlastnila chatu vo Vysokých Tatrách, len byt v Ružinove, kde otec Karol nikdy nevidel ani hľuzu zemiaku, len pekné umyté v obchode. Mama, vlastne dedinská krv, bola dávno presýtená romantikou záhrad z detstva a mladosť nechala v púpavách a jahodách v Babkinej záhrade niekde pri Galante.
Za života otca sme nepotrebovali pestovať nič živil nás aj keď sa zdalo, že je to nemožné, ako mágia. Mama robila tiež, ale práve on zaplatil väčšinu všetkého. A potom, zrazu, nič sa nemenilo, len čas unikal ako voda cez prsty. Kým som sa neoženila, bývala som s ňou, delili sme sa o výdavky, bola to rutina. Odišla som až pred dvoma rokmi, keď sa moje meno stalo Daniela Krajčová a môj muž bol Juraj.
Minulý rok mama odišla do dôchodku a zatúžila po kúte zeme, kde by jej bolo dobre. Snívala o čase, keď behávala bosá po dvore svojej starej mamy. Vybrala si peniaze z banky a kúpila si záhradku s malou chalúpkou v Malinove. Podľa mňa to nebol veľký komfort, ale nejako sa v tom domčeku cítila doma a to bolo hlavné.
Samozrejme, s Jurajom sme prispeli eurami na vylepšenia nová strecha, voda do domčeka, dláždená terasa so sklenenými dverami, všetko aby mala pokoj duše. Na ternu sme však odmietli ísť práca na záhrade pre nás neznamenala voľno, ale únavu; neradi sme sa špinili od hliny. My sme chceli spať dlho, ísť s priateľmi do Starého Mesta alebo popoludní popíjať kávu na brehu Dunaja.
Za túto našu neochotu počúvať spev kosa v záhrade sme vždy dostali od mamy morálne napomenutie, ale tie chvíľky hnevu sa rozpustili, keď prišli ďalšie peniaze. Bolo treba postaviť nový skleník, potom vyvýšené záhony, zas vykopať korene starých ríbezlí, všade samá práca. Ale všetko sme platili, mama sa len radovala.
A aj keď mama viezla tašky s pôdou, hnojivom a novými sadeničkami, často si zavolala taxi na našu kartu, lebo pešo to bolo ďaleko, vlak je len zriedka dobrodružstvo pre ňu.
Niekedy mi posielala fotografie svojich výdobytkov mrkva orandžová ako západ slnka, kapusta okrúhla ako balón, všetko zoradené, nádhera za sklom. Neprežívala som z toho veľké emócie, lebo som to nechápala, bola som v odlišnej realite. A tak to šlo až dovtedy, kým mama neposlala obrázok obrovských červených jahôd. Tie žiarili, tak som si hneď spomenula na ich vôňu z detstva, ústa mi zaliala chuť. Poprosila som mamu, nech mi ich odloží zvlášť do vrchnáčika a prídem si pre ne po práci.
Lenže mama mi namiesto toho poslala fotku krabičiek rôznych veľkostí a pod ňou bolo napísané, koľko eur za každú chce. Dvakrát som si to prečítala, myslela som, že už snívam. Potom som jej zavolala a spýtala sa, či to myslí vážne. Samozrejme! Chodím po záhrade, bojujem s každou jahodou, vy a ten váš Juraj ste sa ani raz neukázali! Prečo by ste teda mali niečo dostať zadarmo? Kto nerobí, nech neje! hovorila tvrdohlavo.
Pripomenula som jej, že sme mnhoho platili za vznik tejto rajskej záhrady. Mama nahnevane odvetila: Ako sa to o mame hovorí?
Odmietla som kúpiť potraviny od vlastnej mamy, z princípu. Nech ich radšej predá niekomu inému. Ja a Juraj si všetko kúpime na trojičnom trhu, ak chceme. Mama sa ešte snažila ponúknuť uhorky, cukety, všetko za pár eur, ale dostala logické nie.
Odvtedy už s Jurajom nepomáhame mame v záhrade, ani keby prosila. Platiť účty alebo kúpiť lieky áno, ale zelenina a záhrada nie, to je jej sen, nie náš surrealistický.
