Klasiská.
Približne pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď som bol ešte mladý a zelený, mňa môj obvodný lekár proti mojej vôli prijal na interné oddelenie nemocnice v Košiciach. Mal som vtedy dvadsaťtri, moja manželka Marienka dvadsaťšesť. Ja som vtedy končil stavebnú fakultu v Bratislave, Marienka pracovala ako konštruktérka v podniku na Severe. Sme boli svoji dva roky a na deti sme ešte ani nemysleli plienky a dupačky boli pre nás v tej dobe niečo celkom vzdialené.
Mal som pocit, že som ideálny manžel, ktorému nič nechýba. Zato na Marienke som každý deň videl viac a viac chýb, najmä to, že, podľa mňa, príliš veľa času venovala práci a nie mne či nášmu vzťahu. Bol som presvedčený, že ju dokážem postupne zmeniť, aby bola podľa mojich predstáv. Nakoniec ukázalo sa, že meniť by som mal najprv seba.
Po náročných štátniciach mi zlyhalo zdravie hrozne ma rozbolel žalúdok, bolo mi nevoľno a nedokázal som nič jesť, ani piť.
“Chlapče,” povedal mi vážne postarší doktor Štefan Kováč a nasadil si okuliare s hrubým rámom, “zdravie si musíš šetriť odmala, a oblek nech je nový. Nepreháňaj to, Martin. Poctivo sa nechaj vyšetriť a liečiť. Už to nechávam na kolegov, mňa už neprehovoríš!”
Otrávený som si prebral poukaz do nemocnice a s hlavou sklonenou, utierajúc si potajme slzy od zúrivosti a smútku, som sa šiel zapísať na príjem.
Na izbe sme boli štyria dve staršie dámy okolo päťdesiatky, jedna drobná babička v bodkovanej šatke, zrejme dobre nad osemdesiat, a ja. Volala sa Božena Ondrušová, mená ostatných dám som rýchlo zabudol.
Vôbec sa mi nechcelo s nikým rozprávať svet bol proti mne, hlavne moja žena, ktorá sa podľa mňa ráno ani neunúvala presadiť, nech ma liečia doma, ambulantne.
Zabalený do starej nemocničnej deky, s kolenami pritlačenými k bruchu, otočený tvárou k stene, som prežíval vlastné trápenie a v duchu obviňoval Marienku i celý svet.
“Zober si tie poháre a misky, nebudem to jesť,” vyhŕkol som na manželku, keď znova doniesla tašku s domácimi jedlami.
“Martin, ale doktor hovoril, že parená treska je na žalúdok najlepšia. Aspoň čosi ochutnaj. Aj zemiačiky som spravila, aspoň za lyžicu…”
“Nepros, aj tak to nechcem. Tresku hoď pouličným mačkám!” odsekol som mrzuto.
Marienka len povzdychla a odišla, smutná. Ja som chcel, aby vedela, aký veľký krivdu na mne páchala.
Ona ma však neprestala navštevovať pred i po práci nosila čerstvé, domáce jedlá, vždy zabalené v teplej deke, aby ich privezla teplé. Jej starostlivosť, láskavosť a trpezlivosť som si však vôbec nevážil.
Liečba ani procedúry nezaberali a ja som bol deň čo deň slabší, s prepadnutými lícami a tmavými kruhmi pod očami. Nakoniec mi diagnostikovali chronickú gastritídu nič zvláštne, poviete si, ale mne sa vtedy rúcal svet.
Odvracal som všetkých okolo seba, pretože z môjho správania vyžarovala len zlosť a sťažnosti. Keď však dve spoločné spolubývajúce na noc odišli domov, zostali sme s pani Boženou sami.
“Nespíš, Martin?” zašepkala babička.
“Nespím, bolí ma brucho,” zamrmlal som a otočil sa na druhý bok.
“Vieš, Martinko,” začala ticho Božena, “ja tu ležím trikrát do roka preventívne. Tiež mám obyčajnú gastritídu, dá sa zvládnuť aj doma…”
“Nepoučujte ma, prosím! Viem to všetko sám,” šepol som podráždene.
“Zle si pochopil,” pohladkala ma Božena. “V tebe sa vidím, presne takého vzdorovitého a popudlivého som bola aj ja pred päťdesiatimi piatimi rokmi…”
Na chvíľu ma to prebralo z ponorenia do seba, preto som sa otočil a konečne som sa na ňu fakt pozrel. Sedela drobná, zhrbená, s modrými dobráckymi očami, z ktorých šla zvláštna vnútorná žiara.
Spomenul som si, že za ňou stále niekto z vedľajších izieb chodí rozprávajú sa, vymieňajú si emócie, ona trpezlivo počúva a pár slovami každého upokojí. Ľudia odchádzajú s vďakou, niekedy s úsmevom, niekedy so slzou.
Pred odchodom jej nechávajú malú pozornosť balíček piškót, fľašu jogurtu, vrecúško cukríkov, detské ovocné výživy, kocku horkej čokolády.
Vždy im ďakuje objatím, keď odídu, tiško si vysuší oči.
“Ak chceš, rozpoviem ti o niečom, čo som ešte nikdy nikomu nevravela,” povedala potichu Božena.
Súhlasne som prikývol a poslušne otvoril pohár s polievkou, do ktorého ukázala. Príbor škrípal o sklo, polievku som však vypil napodiv bez odporu a cítil som, ako mi brucho uľavuje.
“Tak čo, chutilo?” spýtala sa babka.
“Chutilo,” prikývol som úprimne.
“Nejedz naraz veľa, žalúdok to neznesie. Dávaj si teraz pozor na ľudí hlavne na manželku. Ona ťa naozaj ľúbi. Nebuď taký tvrdý a sebecký. Ale… teraz ti poviem moju pravdu.
Vyrastala som v dedine kúsok od Prievidze, nás detí bolo sedem. Starší brat zomrel na tuberkulózu, najmladšia sestra na týfus. Otec v bani, mama sa starala o dom, šila pre celú dedinu.
Milovala som čítať, bola som dobrá žiačka. Po škole som vyštudovala učiteľský ústav v Nitre a vracala som sa plná elánu domov. Okolní chlapci ma chodili pýtať do domu, ale ja každého odmietala.
“Fuj, čo s Jožom, kováčom? Ruky celé od sadzí! Alebo s ľudovým hudobníkom Ferom? Večný opilec. Ondro, pastier, ledva čítať vie!” vysmievala som sa mame že vraj radšej zostanem sama, než by som sa vydala za ilavského dedinčana!
Nakoniec nám do dediny pridelili nového riaditeľa školy, Pavla. Bol z mesta, vysoký, usmiaty, múdry hneď mi srdce poskočilo. Po čase sme sa vzali.
Mama stále dookola vravela “Boženka, neukazuj mužovi svojho čerta, buď k nemu nežná, váž si ho!”
Vysmiala som sa jej a išla podľa seba. Po troch rokoch sa nám narodila dcéra Vierka, bola slabá, s chorým srdiečkom. Zomrela krátko pred vojnou, len čo mala jedenásť. Druhá dcérka, Katka, bola do otca, šikovná a krásna.
Pavel často jazdil na porady do Bratislavy, vždy mi priviezol látku na nový kostým a mama mi šila sukne i blúzky. Bola som parádivá nikdy nebola látka podľa mojich predstáv, vždy som frflala… Ale keď prišiel hladomor roku tridsaťtri , začali sme deliť svoje zásoby: pár zemiakov, trochu múky, hrsť slnečnicových jadier. Každý deň presne na dávky.
Vrchy pri dedine boli plné pšenice, ale pole bolo strážené dňom i nocou. Raz sme sa s Pavlom odhodlali ísť na pole nazbierať aspoň hŕstku klasov deti boli hladné, žalúdok spieval.
Večer sme ich uspali a potichu cez záhrady zamierili k poľu. Boli sme tak vystrašení, keď sme začuli kopytá strážca na voze obchádzal. Hneď sme utekali preč, všetko pustili na zemi, schovali sa za kríkmi orgovánu. Ak nás chytia, kriminál by bol istý.
Domov sme sa vrátili naprázdno. Až doma som si všimla, že mi chýba sukňa bola tak voľná, až mi zletela, keď som z nej vysypávala klasy! Hrôza ma obliala keby ju našli, hneď by vedeli, komu patrí. Plač som zadržať nedokázala, deti so mnou, všetko nariekalo v noci. Pavel mi však ráno sukňu našiel a v tichosti podal.
Od tej chvíle som si muža prestala nevážiť a cenila som každý jeho krok.
Vytrápili sme sa, ale prežili sme. Vojna nás zrazila na kolená Pavel narukoval, Nemci vypálili náš dom, moju dcéru… babičkin hlas sa zlomil …uver mi, Katka nevydržala, zabili ju. Bola som vtedy tehotná, o dieťa som prišla.
V roku štyridsaťtri sme dostali oznámenie, že je Pavel nezvestný, asi padol. Po vojne som prešla azda každou dedinou široko-ďaleko, učila som, kde sa dalo. Keď som išla na dôchodok, vzala si ma neter Tamara do bytu v Trnave. V nemocnici som občas, kvôli zdravému rozumu, aj aby som jej ušetrila pár eur. Z každej penzie jej kúpim čokoládku teší sa ako dieťa. Vraj aby som nemíňala, ale mne to robí radosť.”
Díval som sa na túto úžasnú ženu. V tele slabom, poznačenom rokmi, bola ohromná sila. Zažila biedu a bolesť, no v srdci jej neuhasol súcit. A ja som sa dokázal uzatvoriť do seba pre žalúdok a domnelú krivdu.
Keď mi začalo bývať lepšie, zmenil som sa. Naučil som si viac vážiť manželku, pomáhal iným a zrazu som bol oveľa šťastnejší.
Rok po mojom prepustení sa nám s Marienkou narodil synček Jurko, o štyri roky neskôr vytúžená dcérka, dali sme jej meno Božena. Odvtedy viem, že zášť a nevďačnosť mi spôsobila viac bolesti ako choroba sama.
Vždy keď začínam na Marienku zlostne frflať, spomeniem si na príbeh o kláskoch, na Boženu a na to, čo znamená skutočná láska a obetavosť. A poviem vám, možno ma vtedy neskôr liečil hlavne nový pohľad na svet. Keby som bol vtedy býval menej tvrdohlavý a otvorený vďačnosti, nemusel by som tak dlho ležať v nemocnici. Všetko je o tom, ako má človek nastavené srdce.
