Paulínka, si už pripravená? Zasa zmeškám školu! zakričal som, keď som zavesil poslednú Mišovu košeľu na šnúru na balkóne. Ten náš nezasklený balkón so stenami, ktorým farba dávno opadávala, bol mojím najobľúbenejším miestom v byte.
Oprel som sa o zábradlie a ako to robievam takmer každý deň, na chvíľu som sa zastavil. Zo siedmeho poschodia bol fantastický výhľad na Dunaj a celé okolie. Jar už bola v plnom prúde a všetko zalievalo ostré ranné slnko. Prižmúril som oči a prstami zovrel kovové zábradlie. Takto nejako má vyzerať skutočný život pestrý, radostný, s možnosťami a snom tak jasným, až oči bolia. Aj ja to môžem zažiť! Len musím všetko zvládnuť a všetko vyjde presne podľa mojich predstáv.
Oblak na chvíľu zastrel slnko. V tom okamihu akoby sa život vrátil späť do šedého, známeho rytmu. Tak to už býva. Najprv veľké sny a vzápätí realita. Ibaže čo hovorila Zuzana? Realita je presne taká, akú si ju sami vytvoríme? Všetko záleží len od nás? Asi mala pravdu. Bola múdra, skončila univerzitu. Tvrdila, že mám šancu sa na vysokú dostať, ale že záleží, či to naozaj chcem. Povzdychol som si. Chcieť niečo nestačí. Treba premyslieť, čo je správne. Pri našom živote môj otec sám všetko neutiahne, mladší sú ešte malí, peňazí máme naozaj málo. Takže budem musieť vybrať škola alebo práca. A zatiaľ mám iba jedinú možnosť zamestnať sa a pomáhať ocinovi.
Pozrel som na svoje malé hodinky, daroval mi ich otec ešte v tretej triede, a zhrozil som sa. Ideme neskoro! Popadol som prázdny lavor a vbehol späť dnu.
Paulínka spala s rúkami pod tváričkou, tak rozkošne, že som sa nemohol vynadívať. Taká krásna! Dlhé mihalnice jej ležali až na líčkach a jemné vlnky vlasov sa roztiahli po vankúši. Škoda ich strihať, aj keď je s nimi kopa starostí. Mamka mala podobné. Zamračil som sa. Na mamu som nerád spomínal. Odpustiť sa dá všeličo, ale zradu asi nikdy neprehltnem. Mama nás opustila. Paulínka bola vtedy bábätko a na mamu si vôbec nepamätá. Dokonca ma na pieskovisku zvykla volať mama, čo privolávalo pohoršené pohľady ostatných. Musel som sa už aj brániť pred rečami žien, keď sa to stalo prvýkrát.
Do tohto bytu sme sa prisťahovali po smrti starkej, ktorej štvorizbový byt otec zdedil. V dvojizbovom, kde sme boli predtým, sme sa už tlačili priveľmi, takže prechod bol nevyhnutný.
Starká bola prísna univerzitná profesorka. So susedmi sa ani nebavila, všetkých vnímala ako primitívov. Kým som bol malý, veľmi som nechápal, no neskôr som sa vyhýbal jej návštevám nelíbil sa mi jej spôsob. Chodil som len pomôcť, vždy som skusmo zvieral zuby a mlčky znášal, čo povedala.
Si kópia svojej matky. Pochybujem, že z teba niečo bude. Možno, ak sa v tebe prebudia naše gény. Ale po otcovi? Tam sa príroda vyspala. Zachránia ťa len vedomosti! Uč sa, inak skončíš ako ona.
Mlčal som. Nemal som čo povedať a protesty starká nikdy netolerovala. Otec ma nikdy nehrešil, aj keď sa starká sťažovala, ale jeho zatiahnutá tvár a ticho boli trestom samým o sebe. Radšej som si spravil prácu a rýchlo žmurkol na rozlúčku. Len raz som tie reči nevydržal a vybuchol.
Tvoji súrodenci nie sú otcovi, s tým nemám nič spoločné! Neopováž sa ich u mňa spomínať, rozumieš?
Potom sem neprídem už ani ja! zovrel som päste a čelil jej priamo.
Čože? starká zostala tak prekvapená, že ma hnev hneď opustil. Najradšej by som jej všetky porcelánové sošky hodil o zem! Tie som neznášal. Viac ako dve hodiny som pod jej dozorom len leštil porcelán a to kvôli nim neznášala, keď som priviedol súrodencov na návštevu. Porcelán je drahý deti nie sú moje vnúčatá!
Už neprídem! vykríkol som, ani sa nepozrel späť, navliekol bundu a vybehol von. Doma Paulínka bľabotala v ohrádke a keď som ju vzal na ruky, povedal som jej potichu:
Si naša! Aj Mišo. Sme rodina čo by ktokoľvek povedal!
Ocko vyzrel z kúpeľne, kde práve pral deťom oblečenie a keď videl, že plačem, zarazene mlčal. Paulínka nechápavo obzerala moju tvár a keď si uvedomila, že je mokrá, pustila sa do revu ešte viac ako ja. Mišo, čo mal školské úlohy v kuchyni, pribehne a spýta sa:
Čo im je?
Netuším!
Ženy! mávne Mišo rukou, objíme nás oboch a povie Plačkavci! Ideme večerať? S otcom sme varili šošovicový prívarok.
Starká zavolala o hodinu neskôr. S neumytej riadom som vošiel do kuchyne a učupene sa posadil za stôl. Z otcových slov v izbe bolo cítiť prekvapenie, potom hnev, až napokon zlosť.
Pripravil som sa na krik. Chyba! Nič nebolo. Otec prišiel, objal ma a povedal:
K starkej už nemusíš chodiť.
Prečo?
Lebo nikto ťa nebude ponižovať, ani tvojich blízkych hoc je to aj rodina.
Zhlboka som si vydýchol. Už žiadne ponížky, žiadne výčitky. Len môj čas a starostlivosť o súrodencov.
Starká zomrela po roku a pol. Dva jej posledné mesiace som ju chodil navštevovať s otcom v nemocnici. V tej suchej, vyčerpanej ženičke som nespoznával tú svojehlavú profesorku. Ale spôsob rozprávania jej ostal. Držal som otca za ruku.
Zostanem.
Synu
Tak musí byť.
Sestry si vydýchli, že pri starkej bol niekto, kto vie upokojiť jej povahu. Do školy som chodil na obed, kým ráno som okrem domácnosti stíhal aj nemocnicu. Vždy ma pochválili, že som výnimočný chalan.
Si úžasné dieťa! vravela hlavná sestra a objala ma cez plecia. Starká tej už ťažko pomôcť. Ale nehnevať sa na ňu to je najdôležitejšie.
Keď som sa s ňou poslednýkrát lúčil, bola ticho. Vystrelil som slohovú prácu, zbalil veci a šiel k dverám.
Počkaj pošepkala. Prepáč všetko Postaraj sa o otca
Prikývol som a pobozkal ju na líce.
Oddychuj. Prídem večer.
Ešte som videl, ako sa skrýva do vankúša. Cestou do školy mi ostával akurát čas.
Starká v ten deň zomrela. Prijal som to mlčky, vzal malých do izby a od otca som počul až neskôr, že bolesť nesie oveľa ťažšie než ja. Preňho bola mamou. Vždy si chodil utrieť slzy do kuchyne a potom začal pripravovať raňajky na zajtra.
Sťahovanie bolo ťažké. Paulínka bola chorá, Mišo vystrájal a odmietal sa učiť. Otec lietal medzi robotou a domovom. Ja som balil veci a potajme si prial, aby v novom byte bolo všetko lepšie.
A naozaj, každý dostal svoj priestor, ale čoskoro mala Paulínka posteľ v mojej izbe, lebo inak nevedela spať. Mišo zasa obsadil kuchyňu tam, kde som strávil polovicu dňa. Dali sme si spoločný stôl, mali sme tam učebnice, úlohy i domáce práce.
Osol zemiaky! rátal som príklady z fyziky a sústredenie išlo bokom.
Marek, už to vrie! Čo ďalej?
Už idem! položil som pero a sekal som zeleninu.
Nerozumiem tým záporným číslam! Marek, pomôžeš?
Ukáž, čo máš.
Paulínka sedela pri stolíku a farbila si obrázky, lebo ak robia starší, musí aj ona!
Po sťahovaní to bolo náročné, hlavne keď bol otec v práci. Mišo sa ešte dal presvedčiť, ale s Paulínkou už menej. Škôlka pomáhala, ale často bola chorá to som musel zostať doma i zo školy. Tak to šlo, až kým sme nestretli Zuzanu.
S ňou, susedkou z vedľajšieho bytu, som sa zoznámil na ihrisku. Bolo teplo, veľa detí, plno mám a babiek, ktoré nielen strážili, ale poriadne klebetili. Paulínka chcela ísť na hojdačku, ale bola rada.
Mami! vykríkla. Okamžite sa pozerali: Aká mama? Veď je ešte decko! Vieš, čo!? To je hanba!
Začali po svojom, posmeškov, rady, že dieťa má vyrastať radšej v detskom domove, než u mladej.
Čo sa tu deje? ozvalo sa a ja som zdrevenel. Zuzanina strohá poznámka všetky umlčala.
Pozri sa, Svetlana! Dievča má dieťa! To je naša hanba, veď ona musí chodiť do školy! zaznelo zozadu.
Už ste skončili? Zuzana si ich premerala a ženy radšej odišli.
Ako sa voláš?
Marek. Ona je Paulína.
Moje meno už vieš. Kľudne mi tykaj. Neznášam to pani.
Naša generácia má asi šťastie, že si rozumie bez ohľadu na vek. Čoskoro som pochopil, prečo bola Zuzana rešpektovaná. Pracovala ako právnička a vždy každému pomohla, no vedela držať ústa na zámok.
Vieš, koľko toho o nich viem? smiala sa raz, keď sme spolu vešali záclony. Ale ticho sa vždy cení. A boja sa, keď vedia, že si pamätám aj to nepríjemné.
Chápal som. Aj my sme sa museli stratiť z okolia, lebo mama už s nami nebola
Zuzane som povedal, čo iným nie. Tá rana vo mne bola, ale vlastne až ona ma naučila, že hovoriť o bolesti je dôležité. Občas potrebujem aj ja niekoho, komu môžem dôverovať. Pomáhala nám s Paulínkou, aj keď jej bolo dosť práce. Keď bola v súdnej sieni, poprosila ma nakŕmiť jej kocúra Leopolda.
Ale to je problém? Veď je to iba kocúr!
Je, keď v noci nebudem spať, lebo mi neprestajne lezie po hlave, až kým nevstanem. zasmiala sa Zuzana.
Zatvoriť ho do izby?
Poď, ukážem ti! potichu zavrela dvere do kuchyne, kde na gauči chrápal Leopold. Raz, dva, tri!
Zrazu rana do dverí, až som poskočil.
To je on! zasmiala sa Zuzana a zobrala ho do náručia.
Večer už som ju ledva stíhal. Najprv hodina v škole, potom polhodiny u babky v obchode. Doma mi Mišo visel na krku s domácimi úlohami. Leopold už od hladu nevedel, kde je sever.
Prepáč, Leopold! Už idem!
Vtom sa otvorili dvere a Zuzana unavene vošla.
Ďakujem, že si prišiel. Dlhý, hrozný deň. zrazu si sadla a rozplakala sa. Bol som zaskočený. Vždy bola silná ako skala. Sadol som si k nej a objal ju.
Prepáč, no nemám sa komu vyrozprávať. Mama dávno zomrela, nikoho nemám.
A ja? pozrel som do jej uplakaných očí.
Usmiala sa a pohladila ma po vlasoch.
Vždy som túžila po deťoch. Aj po takých kučierkach, aké máš
Veď to môžeš ešte skúsiť vyhŕkol som, aj keď sa to možno nemalo.
Nemôžem. Lekári mi povedali, že nikdy nebudem mať dieťa. Chyba v mladosti. Veľmi to bolí.
Vyložila na stôl výsledky. Kdesi v mladosti stratila bábätko pri nehode a odvtedy už šanca takmer nebola. Manželstvo sa na tom rozpadlo. Až po rokoch pochopila, že za chyby sa platí vysoko.
Napriek tomu, keď sa s bývalým manželom po rokoch zblížili, navrhol jej nové manželstvo, no ona si dala načas. Chcela si byť istá spravodlivosťou.
No aj tak, Marek, nevzdávaj sa snov. Lekári môžu mať tiež omyly.
Zuzana ma objala a podala mi šálku čaju.
A povedz mi kde je vaša mama? Nikdy si o nej nehovoril. Dovoľ, aby som sa ti tiež zverila
Takto sme si navzájom pomáhali zabudnúť na smútok a mali sme v živote opäť koho podržať.
