Keď sa mi narodilo dieťa, trochu som pribral. Váha sa síce nezvýšila neúmerne, ale… Manžel začal frflať, že už nie som ako predtým a stále to omieľal dookola.
Namiesto toho, aby mi povedal: “To nič, drahá, stále si tá najlepšia,” a čakal, kým sa dám dokopy, zvolil radšej útek. Odišiel tak rýchlo, že sa jedného dňa už vôbec nevrátil. Zostal som s dieťaťom na rukách, nemá zmysel zachádzať do detailov, každý si vie domyslieť, čo to znamená.
Nakoniec som mal toho márnenia síl dosť a našiel som silu vrátiť sa späť do života. Zaobstaral som si psa, menom Maxík, a začal som s ním ráno behať po parku. Začal som robiť brušáky. Aj keď to bolo psychicky veľmi náročné, dokázal som sa tak odpútať od temných myšlienok. Po čase som si zvykol na pohyb a keď som si našiel prácu v kancelárii v Bratislave, prihlásil som sa do fitness centra.
Trénerka v našom fitku, pani Margaréta, bola oveľa vnímavejšia než ktokoľvek predtým, veľmi trpezlivá a vždy mala slovo povzbudenia. Po pár rokoch pravidelného cvičenia sa moje telo nielen vrátilo do formy, ale na niektorých miestach som ho vylepšil aspoň o polovicu 
Znova som si začal vážiť seba samého, bol som hrdý na svoje telo.
Raz, cestou domov s taškou od fitka, oblečený v športovom, som si všimol, že pred vchodom do nášho paneláka stojí môj bývalý manžel. Mal v ruke kyticu a bonboniéru… Vyzeralo to, že zvoní, ale môj syn, Martin, mu neotváral. Odhadujem, že práve v tej chvíli som dostal šancu splniť si tajný sen mnohých opustených:
Prinútiť ho ľutovať. Oprel som si ruky za hlavu, párkrát si drepol, narovnal si tričko a vykročil k nemu…
A viete, čo mi povedal? Slečna, bývate v tomto vchode? Mohli by ste mi otvoriť dvere?
Zasmial som sa trpko, schoval som tvár do dlaní a s pocitom víťazstva som ustúpil bokom… Povedal som niečo smiešne? Nahnevane sa ozval… Čo vás pobavilo? Opáčil som… na matrike… keď som sľuboval, že budem milovať a ochraňovať… Otočil som sa priamo k nemu a s vážnou tvárou som povedal: Ešte stále sa dokážem len smiať! Zabodol pohľad do mňa. Máte desať sekúnd, aby ste opustili tento vchod oznámil som mu pevne. Môžem aspoň vidieť syna? Prosil. Choďte… von! Preč… Pozeral som za ním, ešte niekoľkokrát sa otočil… Ale bolo to zbytočné. Sny sa plnia, ak na sebe človek pracuje a skutočne chce.
A čo som si z toho odniesol? Že skutočná istota prichádza až vtedy, keď si človek začne vážiť sám seba. Bez ohľadu na to, kto mu raz podkopal nohy. To je pre mňa dnes najväčšia hodnota.
