Dnes večer si píšem do denníka, lebo cítim, že to potrebujem je toho na mňa mnoho.
Vždy som vedela, že sobáš nie je pre mňa. Ale keď som mala devätnásť, ostala som tehotná so spolužiakom, s ktorým som chodila už tri roky. Nemala som inú možnosť nechcela som, aby moje dieťa vyrastalo bez otca.
Bol odo mňa starší, ale vždy veľmi nezrelý a tak trochu mamičkin baránok. Napriek tomu nevyhýbal sa zodpovednosti povedal, že sa vezmeme a vychováme dieťa spolu. Tak sme začali plánovať svadbu.
Ja by som bola spokojná s jednoduchou svadbou, ale rodina si vyžiadala veľkolepý obrad. Nerozumela som, prečo musíme míňať obrovské peniaze len kvôli ostatným, keď by sa za tie eurá dalo kúpiť všetko potrebné pre malého. Ale nikto sa vôbec nezastavil pri mojom názore. Vybrali mi reštauráciu, svadobné šaty aj hostí kto? Svokra a moja sestra, samozrejme!
Keď ma poslali na skúšku šiat, vôbec sa mi tam nechcelo ísť. V hlave som si predstavovala biele šaty s miliónom volánov a kamienkov sestra a budúca svokra rozhodne nemali cit pre vkus. Keď rodina počula, že odmietam ísť, nazvali ma nevděčnicou a rozčúlili sa. Ale mne to bolo jedno, mala som vlastné starosti maturitu, skúšky, prípravu na príchod bábätka.
Do sobášnej siene som prišla v jednoduchých bielych šatách, ktoré mi sedeli a cítila som sa v nich dobre. A práve odtiaľ sa začala celý ten cirkus.
Príbuzní mladomanželov netušili, že som sa rozhodla ponechať si svoje priezvisko. Môj ženích o tom vedel nemal s tým problém. Ale svokra vybuchla a začala kričať pri kamerách: Ako to, že nechceš zmeniť meno? S úsmevom som ustúpila.
Zajtra ma čakala ďalšia kapitola svadba v mužovom rodnom dedine, kde sa zídu všetci jeho príbuzní. Vedela som, že musím šetriť nervy. Manželstvo trvalo len pár rokov. Ján bol zlý muž a ešte horší otec každý víkend presedel za počítačom a rodinu ignoroval. Keď som už nemala ďalšiu trpezlivosť, zbalila som si veci a odišla.
Svokra nebola nadšená touto zmenou. Ale ja som konečne cítila úľavu prvýkrát som bola naozaj slobodná a šťastná.
