– Katka, zober si ju! Ja už naozaj nevládzem! Je mi až protivné sa jej dotýkať!
Lenu triaslo. Na rukách držala plačúce dieťa, ktoré sa nevedelo utíšiť.
Katka vzala neter do náručia a prikývla.
– Dobre. Ale je to tvoje rozhodnutie, potom nebudeš mať žiadne výčitky?
– Nie, akéže výčitky?! Zober si ju, ja ju nechcem!
Drobček sa narodil len pred mesiacom. Už počas tehotenstva bolo s Lenou niečo zvláštne. Katka najprv pripisovala jej výkyvy nálad tomu, že je v pokročilom štádiu. Sestra bola vdova už sedem rokov. Staršie deti už odišli z domu a bývali samostatne. Výlet k Balatonu, krátky románik, nečakané tehotenstvo pre všetkých to bola poriadna rana prekvapenia. Lena nikdy nebola impulzívna. Najprv to vyzeralo, že sa na bábätko teší. Lenže skoro si Katka začala všímať, že sestra raz zháňa bodynká a kočíky, a inokedy sa týždne uzatvára a nesnaží sa s nikým komunikovať, ako by sa schovávala za hradbu.
Tesne pred pôrodom sa Lena prestala ozývať rodine. Nevolala mame, sestre, ani deťom. Katka spozornela a našla sestru v nemocnici, kde sa chystala podpísať papier o vzdaní sa dieťaťa.
– Lena, čo sa deje? Prečo?
– Sama neviem. Nič necítim. Je mi cudzia.
– Akože cudzia?! Veď to je tvoje dieťa!
– Už nebude! Lena sa otočila tvárou k stene.
Katka to nevzdala a priviezla aj mamu. Nakoniec Lena súhlasila, že dieťa vezme späť. Mama navrhla, aby Lena bývala na začiatok s ňou, že jej pomôže. V skutočnosti na ňu všetci dávali pozor. Lena sa o bábätko starala mechanicky, všetko robila akoby na autopilot, nikdy pri dcérke nezostávala dlhšie ako bolo nevyhnutné. Meno jej dala babka, na rukách ju nosila teta Katka.
– Lena, ja si ju vezmem. Vychovám ju, ale za chvíľu bude volať mamou mňa.
– Mne je to jedno. Len nie mňa.
O týždeň bolo všetko vybavené, Katka sa stala oficiálnou opatrovníčkou svojej neterky. Lena odišla do iného mesta.
Malá Timea vyrastala ako živé, veselé dievčatko. Rýchlo začala chodiť aj rozprávať. Volala Katku mamou.
Prešlo dvanásť rokov.
– Mamka, dnes som dostala samé jednotky a zajtra ideme so spolužiakmi do kina! zaznel jej hlas po byte.
– To je ona?
– Áno, Lena, to je ona. Prosím ťa
– Dobrý deň! Ja som Timea, a vy?
Vo dverách kuchyne stála vysoká dievčina s veľkými očami a prekvapene si pozerala ženu sediacu pri stole a Katku, bledú ako stena, pri okne.
– Ja som Lena. Som tvoja mama, Timea.
– Veď som ťa prosila! Katka pohoršene pozrela na sestru a vrhla sa k dcére. Timea! Všetko ti vysvetlím!
– Netreba, mamka. Počúvajme. Takže, vy tvrdíte, že ste moja mama. A čo?
– Prišla som si po teba. Chcem, aby si žila so mnou.
– Načo?
– Lebo si moja dcéra.
– Nie, nie som vaša. Ja mám jednu mamu, stojí tu. A inú nechcem! Vás vidím dnes prvý a dúfam, že aj poslednýkrát v živote. Timea sa otočila a odišla z kuchyne.
Katka sa bezmocne zrútila na stoličku.
– Čo si tým dosiahla?
– Zatiaľ nič. Ale dosiahnem, uvidíš. Aj keby to malo ísť cez súd.
– Načo ti to všetko, Lena? Veď si sama dala dieťa preč, nechcela si ju. Nikto nechápal, prečo si to urobila. A teraz, po toľkých rokoch čakáš, že ti padne okolo krku? Prepáč, Lena, choď radšej za mamou, ja idem za dcérou.
– Za neterou! Lena sa postavila.
Katka iba povzdychla. Zavrela dvere a šla za Timeou do detskej izby.
– Timuška
– Mamka, počkaj chvíľu. Skôr než mi niečo začneš hovoriť, ja ti chcem povedať. Všetko viem. Pred rokom, pamätáš, keď sme robili u babky poriadok, našla som papiere o opatrovníctve. Najskôr som bola strašne nahnevaná, že ste predo mnou nič nepovedali, potom som chcela s ňou hovoriť, spýtať sa prečo? Ale potom som si uvedomila, že mi to netreba. Ty si moja mama! Inú nepotrebujem!
– Timea, moje dievčatko! Nikomu ťa nedám.
– Ani ja by som sama seba nedala rozosmiala sa Timea. Pamätáš môjho spolužiaka Martina? Jeho mama je právnička, robí rodinné právo, zavolaj jej.
– Ty si teda ty, dcéra, hlavne sa mi príliš neponáhľaj dospieť. Všetko rozhodla! Ja som tu ešte stále tá veľká a mama, aby si vedela Katka sa usmiala a objala dievča. Zavoláme, všetko vyriešime.
Potom bolo ešte veľa stresov, rozhovorov, ale súd rozhodol, že všetko zostane tak, ako bolo. Zohľadnil Timein výslovný zákaz žiť s biologickou matkou a priznanie Katky ako jedinej matky.
Sestry stáli pred budovou súdu.
– Tak a je koniec, konečne je po tej nočnej more. Katka si vydýchla. Čo chceš teraz robiť?
– Odídem, Katka. Nebudem vám už do cesty vstupovať. Pomáhať budem, prosím, neodmietaj. Timee som dávno založila účet, papiere má u seba mama, nechala som všetko tam.
– Prečo, Lena? A hlavne prečo si ju vtedy opustila?
– Nebol žiadny románik, Katka, nič z toho. Bola tma, park a neskorý večer.
Katka schladla.
– A ty si celých tých dvanásť rokov mlčala?
– Nič som s tým nemohla spraviť. Preto som mlčala. Najprv som si ani neuvedomila, že som tehotná, myslela som, že mám začínajúci prechod, potom už bolo neskoro. Timee to, prosím, nehovor. To je moja minulosť, nie jej. Možno mi raz odpustí.
Katka objala sestru a obidve sa pozreli smerom, kde stála Timea s babkou.
– Niekedy sa aj to najhoršie môže zmeniť na to najkrajšie. Je krásna! Lena si utrela slzy a Katka po prvýkrát po rokoch videla na jej tvári úsmev.
Nastka, vezmi si ju, prosím! Už to nevydržím! Dokonca sa jej ani dotknúť mi je nechutné!
