Mačka vošla do kostola a ľahla si pri oltári farár vedel všetko
Ranná omša sa niesla v pohodovom tempe, žiadne zhone či cirkulácií. Všetko podľa známeho poriadku: slová modlitby, tie isté tváre hlavne staršie ženy, ani desať duší, skôr menej. Otec Štefan slúžil už dvadsať tri rokov a dávno prestal čakať, že vo všedný deň sa kostol zázrakom zaplní.
Už bol takmer na konci omše, keď začul tiché zavŕzganie vchodových dverí.
Zdvihol oči a na chvíľu mu zamrzol pohyb.
Po hlavnej uličke si pokojne, akoby to bol jej byt, vykračovala mačka.
Šedá, huňatá, s bielym fľakom na hrudi. Chvost pyšne zdvihnutý. Kráčala s jasnou istotou, ako keby do detailov poznala, kam smeruje.
Farníčky začali šepkať niektorá sa prežehnala, iná zhíkla. Ale mačka nevzrušene prešla okolo ikon aj sviečok a uvelebila sa priamo pri oltári.
Stočená do klbka, hlavičku položila na labky a akoby skamenela. Len tie jej žlté oči ostali otvorené hľadeli vážne, nemihli ani brvou.
V otci Štefanovi sa niečo stiahlo.
Ihneď ju spoznal.
Bože môj, ako sa sem dostala?
Ruky sa mu zachveli. Na chvíľu privrel oči, že sa sústredí naspäť, ale pred vnútorným zrakom mu okamžite naskočila Eva Poláková.
Tichá staršia pani s unavenými dobrými očami. Bývala sama v starej dvojizbovej bytovke na okraji mesta. V kostole bola každú nedeľu pomaly, opierajúc sa o palicu, ale vždy.
A vždy kŕmila mačky pri vchode.
Aj ony sú Božie tvory, pán farár, vravela raz, keď k nej prišiel s vysluhovaním sviatostí. Ako by sme im nemali pomáhať?
A Miška bola jej obľúbenkyňa. Sivá, huňatá mačka, ktorú Eva Poláková našla ako maličké mačiatko, zachránila ju a vychovala. Mačka jej bola verná nespustila z nej oči.
Keď ju navštívil naposledy tak pred tromi týždňami Miška sedela na parapete a pozorne sledovala svoju pani. Ako keby tušila viac, než dokáže povedať.
Pán farár, šepkala vtedy Eva Poláková, ak by sa mi niečo stalo, nenechajte prosím Mišku samu. Je to múdra duša.
Len prikývol a jemne jej stisol ruku.
A teraz Miška ležala pri oltári.
A otec Štefan všetko pochopil. A v duši mu zostalo chladno.
Omša sa dobehla, akoby zahalená v hmle.
Koniec odriekaný spôsobne, slová išli samé, ale v hlave mu znela stále tá istá veta: Musím ísť. Hneď.
Farníčky sa rozchádzali pomaly, so sviečkami v rukách a so šepotom. Každá sa ešte niekoľkokrát otočila na mačku ale tá vytrvalo zostávala pri oltári, bez pohnutia.
Pán farár, táto začala jedna z babiek, ale on len mávol rukou:
Potom, všetko potom.
Zložil ornáty, prehodil si jednoduchú reverendu prsty sa mu triasli tak, že gombíky nešli zapnúť.
Bože, nech sa mýlim.
Ale vedel. Celou bytosťou cítil, že sa nemýli.
Miška zdvihla hlavu, keď sa priblížil. Dlho sa mu dívala do očí a ticho zamňaukala.
Raz.
Ako by vravela: chápeš? Dobre teda.
Poď, pošepol jej a natiahol ruku.
Mačka sa vystrela, ponaťahovala, akoby sa práve prebrala z kúzelného sna, a zamierila k dverám. On za ňou.
Vonku bolo zamračené. Vietor ohýbal holé konáre a poháňal suché listy po dlažbe. Do bytu Evy Polákovej pätnásť minút pešo.
Otec Štefan kráčal rýchlo, bol by aj bežal. Miška nestrácala krok labky jej cupotali, huňatý chvost vlál ako zástava.
Len aby ešte stihli.
Aj keď v srdci tušil, že ak mačka prišla do kostola a ľahla si pri oltári všetko už je, ako má byť.
Cestou spomínal na Evu Polákovú ako sedela v kresle pri okne, zabalená v deke. Ako sa mu usmiala, keď vošiel. Ako sa trasúcou rukou prežehnala a prijímala Eucharistiu.
Viete, pán farár, povedala vtedy, pred tromi týždňami, nebojím sa. Úprimne. Život som mala dobrý. Mala som milovaného muža, dcéra dospela. Vnúčatám je dobre, hoci sú ďaleko a často ich nevidím. Ale Boh ma opúšťať nikdy neprestal.
A neopustí, odvetil jej.
Potichu si vzdychla:
Aj tak je tu samota. Miška je pri mne, samozrejme. Ale doma je tak ticho
Vtedy mu tie slová nepripadali zvláštne. Proste poľutoval, pohovoril, ponúkol útechu. Nechápal, že možno sa lúči.
A už bol známy vchod šedý, ošumelý. Bzučiak už dávno nešiel. Tretie poschodie, výťah trpí absenciou už večnosť.
Farár kráčal hore po schodoch, držal sa zábradlia. Srdce mu tlčie či od náhlenia, či od úzkosti.
Miška utekala vpredu. Zastavila sa pri dverách tie, čo už vyžadujú čerstvý náter, s krivým číslom 25.
Sadla si.
Otec Štefan zaklopal.
Raz. Dvakrát. Trikrát.
Ticho.
Stlačil zvonček starý, pružinový. Jeho tupý zvuk sa niesol bytom.
Nič.
Pani Eva! zakričal. Pani Eva, tu je otec Štefan!
Ticho.
Priložil ucho k dverám. Možno nepočuje. Predsa len, vek a uši už neopočúvajú všetko.
Ale vo vnútri bolo príliš ticho.
Farár si kľakol, pozrel sa na Mišku. Tá nepustila pohľad od dverí.
Napätými rukami vytiahol mobil a zavolal miestnemu policajtovi ten istý, čo lanský rok riešil vyčíňajúceho bezdomovca v kostole.
Haló, Jožo Krivý? Tu je otec Štefan. Áno, z kostola. Potrebujem pomoc, rýchlo. Staršia pani neotvára. Obávam sa, že… nuž, bude treba otvoriť.
Muž v telefóne pokojne:
Aká adresa?
SNP, dvadsaťpäť, tretie poschodie, byt číslo dvadsaťpäť.
Dobre, idem.
Farár položil mobil a posadil sa priamo na zem, opretý o stenu.
Miška prišla, obtierala sa mu o reverendu. Začala ticho priasť, úpenlivo.
Pohladil ju po huňatej srsti.
Si šikovná, zamumlal. Prišla si ma zavolať.
Mačka si ľahla vedľa neho.
A tak tam sedeli dvaja.
A otec Štefan premýšľal, aký bol hlúpy, že tú tichú babičku navštevoval tak málo. Že nepostrehol, že bola ešte samšia, než sa zdalo. Možno čakala.
Prepáč, pani Eva, prepáč.
Miestny policajt prišiel za pätnásť minút.
Jožo Krivý, mohutný chlap, ledva lapal dych po schodoch. Uvidel farára na chodbe a zaskočene zatal bradu:
Pán farár? Čo sa deje?
Eva Poláková neotvára. Myslím, že… hlas sa mu zlomil.
Policajt len kývol. Také situácie dobre pozná.
Počkajte tu.
Zaklopal na dvere, razantne úradne:
Pani Eva Poláková! Otvorte, polícia!
Ticho.
Jožo vytiahol z batohu ťažký páčidlo. Vsadil ho medzi zárubňu a dvere, oprel sa a dupol celou silou.
Prask! Skrípot. Drevo povolilo.
Ešte jeden švih zámok sa rozletel.
Dvere sa otvorili.
Byt dýchol zatuchlinou, liekmi a tou zvláštnou, pichľavou tichosťou, ktorú pozná každý, kto niekoho hľadal oneskorene.
Farár stisol oči, prežehnal sa a vošiel za policajtom.
Prievanou viselo hnedé kabátik Evy Polákovej postaršie, so zodratými rukávmi. Pri verajach na koberci stáli prehľadné papuče, rovnako, ako vždy.
Ďalej viedla úzka chodba. Vpravo obývačka.
Jožo otvoril dvere a zastavil sa vo dverách.
Otec Štefan sa nahol cez jeho plece.
A srdce mu padlo do topánok.
Eva Poláková sedela v kresle pri okne. Zababušená v deke, ruky na prsiach, hlava jemne zaklonená.
Ako by zadriemala.
Len jej tvár mala voskový, nehybný pokoj.
Pane na nebi, vyšumel farár.
Policajt smutne vzdychol, pristúpil, pre istotu jej chytil zápästie a pokrútil hlavou:
Bude to už pár dní. Tak tri. Možno aj viac.
Tri dni.
Otec Štefan si kľakol na prahu.
Tri dni tu bola sama. V prázdnom byte. Nik neprišiel. Nik sa neozval.
Dcéra v inom meste, vnúčatá tiež ďaleko. Susedia? Kto dnes všíma susedov.
Len Miška.
Ostala. Nepohla sa od nej ani keď bola pootvorená ventilačka.
Až keď pochopila, odobrala sa do kostola.
Poznali ste ju dobre? ozval sa policajt, už vyťahujúc mobil.
Áno, s ťažko vlhkým hlasom odpovedal farár. Bola mojou farníčkou. Veľmi dobrou ženou.
Rodinu treba upovedomiť. Dokumenty sú kde?
V skrini alebo v písacom stole, hlas mu zastal. Joži, dcéra mi dala číslo, sama jej zavolám.
Dobre, prikývol policajt. Ja zavolám záchranku.
Farár pristúpil k kreslu a díval sa na tvár Evy Polákovej pokojná, takmer žiarivá.
Netrapila sa. Boh si ju vzal potichu, isto v spánku.
Prepáč, pošepol. Prepáč, že som neprišiel skôr.
Ruka mu sama skĺzla ku šedinám, pohladil ju.
Prežehnal ju a začal potichu čítať modlitbu za zosnulých. Slová šepkal, išli ako slzy.
Na dverách sedela Miška.
Neodtrhla oči z pani.
A v tom okamihu farár pochopil: táto mačka milovala Evu Polákovú viac než všetci príbuzní.
Viac než jej dcéra, ktorá raz za mesiac zatelefonovala.
Viac než vnúčatá, čo raz za rok prišli.
Miška zostala s ňou do posledného dychu.
A ani potom ju nenechala prišla do kostola po pomoc.
Otec Štefan si pred mačku kľakol a opatrne ju vzal do náručia.
Miška sa ani nepohla. Privinula sa a ticho, zachrípnuto pradla.
Už je dobre, šepol jej. Urobím, čo treba. O ňu sa postaráme. A ty zostaneš so mnou. Súhlasíš?
A rozplakal sa.
Slzy mu padali na jemnú sivú srsť a hladil Mišku, mysliac na to, že skutočná láska nie je v slovách, ale v skutkoch.
Evku Polákovú pochovávali o tri dni.
Dcéra prišla bledá, zapuchnuté oči, celá v čiernom. Vnúčatá nedoniesla sú ďaleko, a škola, vravela.
Z farníčok sa zišlo cez dvadsať hlavne tie babky, čo ju poznali. Zaspievali Odpočinutie večné ticho, roztrasenými hlasmi.
Otec Štefan celebroval pohreb. Čítal modlitby a díval sa na truhlu, na Evkinu pokojnu tvár pod bielym šatkou.
Odpusť mi, sluha Božia, bĺklo v ňom. Za tú nevšímavosť, za tú všednú chladnosť.
A priamo pri truhle, na studenej podlahe kostola, stočená do klbka, ležala Miška.
Prišla sama hneď ráno, hneď ako priviezli truhlu.
Ľahla si a nepohla sa.
Dcéra ju chcela vyhnať, zatriasla šatkou:
Kšá! Toto nie je miesto pre mačku!
Ale farár ju zastavil:
Nechajte. Nech sa rozlúči s pani.
Žena niečo naznačila, ale pod jeho pohľadom stíchla.
Na cintorín zobrali Mišku, tiež predsa ju nenechajú osamote. Po celý čas ju otec Štefan držal v náručí.
Po pohrebe k nemu pristúpila dcéra:
Ďakujem vám. Za všetko. Že ste ju našli. Že ste zavolali.
Mne nie, riekol farár ticho. Miške ďakujte. Ona ma priviedla.
Dcéra dlhšie hľadela na mačku zvláštnym pohľadom.
Vezmite si ju, hlesla napokon. Ja nemám ako. A alergiu mám.
Aj som plánoval, odvetil farár.
Pokývala, neotočila sa ani na čerstvý hrob matky.
Otec Štefan zostal stáť.
Pozeral na vlhkú hlinu, na provizórny kríž.
Eva Poláková. Tichá, osamelá.
Koľko ich je po bytoch, po domčekoch? Žijú, starnú, odchádzajú a nik si nevšimne. Nikomu nechýbajú.
Len mačkám. A Bohu.
Pohladil Mišku:
Ideme domov?
Mačka slabučko zamrmlala.
Odvtedy v kostole, na parapete pri oltári, vždy oddychovala sivá huňatá mačka.
Farníci jej nosili dobroty, hladkali ju, šepkali:
Aká múdra. Svätá duša.
Otec Štefan sa potichu usmieval.
A večer, pred spaním, si sadol do kresla, vzal Mišku na kolená a hladil jej mäkučkú srsť.
Mačka prižmurovala oči a pradla.
A v jej žltých očiach sa odrážalo svetlo večnej lampášky.
Tiché. Nezhasiteľné. Večné.
