Som vo vzťahu s priateľom už dva roky. Nedávno ma požiadal o ruku, a samozrejme som s radosťou súhlasila. Napriek tomu ma zmiatlo, že sa nijak neponáhľal s tým, aby sme začali bývať spolu.
On býval s rodičmi v trojizbovom byte v Bratislave, ja som žila na internáte. Myslím si, že je dôležité žiť spolu pred svadbou, aby sme sa navzájom lepšie spoznali a zvykli si jeden na druhého. Povedala som priateľovi o svojom pohľade, no tváril sa, že ma nerozumie. A potom akoby náhoda chcela, jeho rodičia museli na dva týždne odcestovať a my sme mali možnosť bývať spolu v tom byte.
Snažila som sa byť vzornou gazdinkou. Varila som, upratovala som každý deň, dbala, aby všetko bolo čisté a usporiadané. Svojho snúbenca som potešila domácimi jedlami a snažila som sa mu vyhovieť vo všetkom.
Keby nebolo jedného ale, všetko by bolo dokonalé. Požiadala som ho, aby povysával, no on povedal, že to je ženská práca a nemá v úmysle robiť také veci. Podľa ich rodinných zvyklostí je muž zodpovedný za materiálne zabezpečenie rodiny, nie za pomoc doma. Mlčala som v nádeji, že keď budeme bývať spolu, zmení sa jeho postoj.
Do návratu jeho rodičov som byt upratala až sa leskol, chcela som spraviť dobrý dojem. Upiekla som koláč, pripravila večeru a potom som odišla domov.
Na druhý deň mi Sebastian povedal, že jeho mama so mnou nebola spokojná. vraj som nebola dobrá gazdinka. Bola som šokovaná, pretože keď som bola u nich prvýkrát, byt bol oveľa zanedbanejší. Prečo ma znevažuje? Ani moje jedlá jej nechutili, vraj boli nepríjemné. Bolo mi to veľmi ľúto!
Myslím si, že mi jednoducho nechce dovoliť, aby jej syn odišiel z domu, preto ma nemá rada. Možno si vyhliadla niekoho vhodnejšieho pre svojho syna Prečo to hovorím? Lebo odkedy sa rodičia vrátili, Sebastian sa ku mne správa chladne a stretávame sa alebo rozprávame len zriedka. Neviem, či sa svadba vôbec uskutoční.
Čo si myslíš ty? Život ma naučil, že skutočné partnerstvo je založené na vzájomnom rešpekte, a ak chýba ochota deliť sa o povinnosti, rodina nikdy nebude pevná ani šťastná.
