Ja som si to svoje už odchodil
To ste ho mohli rovno dať do hotela pre zvieratá, ako mačiatko. A čo? Zaplatíte a potom si užívate slobodu, voľno, poznamenala jedovato sarkasticky pani Galina Jurčová.
Mária, nespokojne stisla pery a prudko potiahla zips na kufri. Márne. Zasekol sa. Presne ako platňa, ktorú svokra púšťala zakaždým, keď sme sa chystali na dovolenku.
Mami, dosť, pokúsil sa upokojiť Galinu Jurčovú Andrej, môj manžel. Teo pôjde tiež oddychovať, len na dedinu. Nie k cudzincom, ale k mojim svokrovcom. Má tam čerstvý vzduch, záhradku, nafukovací bazén a každý deň domáce mlieko. V jeho veku je to ideálne.
To nie je oddych, to je trest! svokra pobúrene rozhodila rukami. Dieťa má tri roky, v takom veku potrebuje rodičov! A rodičia čo? Chystajú sa do Bratislavy, budú chodiť po múzeách! A synovi čo, múzeá netreba? Kultúrny rozvoj netreba?
Mária napokon ovládla zips, narovnala sa a zamračene sa zadívala svokre do očí.
Teraz nepotrebuje, chladno odpovedala nevesta. V prvom rade potrebuje režim, poobedňajší spánok a nočník poruke. Nie deväťhodinový let s prestupom, zmenu časového pásma a chodenie po meste. Vy, pani Galina, kedy ste naposledy so svojím vnukom aspoň do parku zašli?
Ja som so synom svoje odchodila! zdvihla pyšne nos svokra. Všade som ho brala so sebou. A prežila som. Vám ide vždy len o pohodlie. Treba myslieť aj na druhých, nie len na seba.
Práveže! takmer zvýšila hlas Mária. Na druhých! Tých, ktorí budú v lietadle počúvať krik vášho vnuka celé dve hodiny. Alebo skupinu na prehliadke, ktorá chce počúvať sprievodcu, nie som unavený, chcem piť, cikať, bolia ma nôžky, kedy ideme domov. Dovolenka s trojročným dieťaťom nie je dovolenka, pani Galina. To je mučenie. Aj pre Tea.
Svokra si nespokojne stisla pery a otočila sa.
Už je jasné. Už vás to prestalo baviť hrať sa na rodičov. Chcete sa ho rýchlo zbaviť. Mohli by ste aspoň priznať, že dieťa už nechcete Ak chcete, vždy sa dá prispôsobiť dieťaťu.
Mária zatvorila oči a v duchu začala počítať do stovky, aby sa upokojila. Keby pani Galina vedela, čo sme si naposledy zažili, možno by držala jazyk na uzde. Ale odkiaľ by to vedela, keď sa vlastne do výchovy vnuka nezapája?
Ja si na to pamätám veľmi dobre. Z tej dovolenky mi šklbalo viečko ešte mesiac.
Bolo to minulé leto. Naivne sme si mysleli, že pôjdeme za známymi na chatu. Veď sto kilometrov. Aj oni majú dcérku, na dvore pieskovisko, veľká záhrada, znelo to sľubne.
Ale od začiatku všetko išlo zle.
Auto nenaštartovalo. Známym už špekáčiky marinovali Museli sme zháňať lístky na vlak.
A počasie nám dalo poriadne zabrať. Vonku bolo cez +35 °C. Vo vagóne nefungovali klímy, okná otvorené, ale účinok žiadny. Ľudí kopec, že by si ani jablko nehodil. Nedalo sa dýchať.
Teo vydržal presne desať minút. Potom začal monotónne fnukať. Potom sa začal sťažovať na horúčavu a nudu. Nakoniec sa rozhodol behať po vozni.
Pusti ma! hulákal a v Andovej náruči sa vzpieral ako luk. Chcem tam!
Teo, zlatko, nemôžeš. Tam sedia tety a ujovia, šepkal červený Andrej, snažiac sa udržať kĺzajúceho sa syna.
Nechcem sedieť! Aaah!
Teo kričal s poriadnym nasadením. Jeho krik prehlušoval aj klapot kolies.
Cestujúci sa začali obzerať. Najprv súcitne, potom podráždene a po pol hodine už otvorene nenávistne. Jedna pani v bielej blúzke nás natiahla a Teo ju v návale hnevu ohodil vreckom so šťavou. Zostali šťastní aj Andrej, aj Mária, aj tá teta.
Z toho bol poriadny škandál. Teta kričala ako Teo. Mária sa ospravedlňovala, takmer plakala a chcela jej dať peniaze na opravu. Teo hulákal, lebo nemal šťavu. Andrej škrípal zubami.
Hodina a pol pekla.
Keď sme sa dostali z vlaku, žiadna chuť na oddych už nebola. Teo po tom strese odmietol spať, vymýšľal až do večera a skoro prevrátil gril. Cesta naspäť bola rovnako katastrofálna.
A to bolo len hodina a pol na ceste. A pani Galina navrhuje vláčiť dieťa po prehliadkach celý týždeň? Nie, ďakujem. To by bolo trápenie pre všetkých.
Vy ho jednoducho nevychovávate! zvykla hovoriť svokra, keď Mária argumentovala.
Galina bola teoretická pedagogička. Prišla raz za dva týždne, doniesla banány alebo čokoládu (na ktorú má Teo alergiu, hoci jej to hovoríme stále), pokecala s vnukom dvadsať minút a zase odišla. A ešte si spravila fotku na Facebook.
Pani Galina, vám je vlastne jedno, s kým Teo bude? raz sa jej pri takejto hádke spýtala Mária. Veď s vami nebude.
Ja nemusím! Rodičov má, tí sa majú postarať. Keby bolo treba nemocnica či práca, pomohla by som. Ale takto… Vy ho ako mača posúvate, už neviete, kam s ním.
Tieto spory sa dali prekusnúť, ale podkopávali nervy. Svokra bola presvedčená o svojej pravde, nepočúvala nič.
Ale život je najlepšia škola.
Štyri roky ubehli rýchlo. Teo mal sedem. Už sa vedel dohovoriť, škola, krúžky…
Aj v živote svokry nastali zmeny, aj keď smutnejšie. Ovdozela. Ak predtým v jej byte bol zvuk televízora a brblanie manžela, teraz bolo ticho. Možno z tej prázdnoty, možno z túžby ukázať okoliu (a najmä svokrovcom), že ešte vládze, rozhodla sa pre nebývanú štedrosť.
Dajte mi vnuka, veľkoryso zahlásila. Už nie je malý, určite sa dohodneme.
Ste si istá? opatrne sa uistila Mária. Teo je veľmi aktívny, potrebuje veľa pozornosti. Alebo aspoň počítač.
Neboj, ja som vychovala syna! Myslíš, že to nezvládnem? Budeme spolu čítať knihy, hráť sa loptu, zvládneme to aj bez tých vašich počítačov. Privezte ho!
So zaťatými zubami a prekríženými prstami sme ho tam dali. Na dva týždne. Sami šli na chatu, len na víkend lebo Mária tušila, že veľa času nemáme.
Nemýlila sa.
Babina mala v hlave idylku: čistý, učesaný vnuk listuje encyklopédiu, ona štrikuje ponožky a občas múdro poznamená k prečítanému. Spolu jedia polievku a potom idú na prechádzku držiac sa za ruky.
Táto ilúzia spadla polhodinu po našom odchode.
Babka, nudím sa! zahlásil Teo. Máš tablet?
Nemám. Načo by mi bol?
Tak poďme hrať zombie-apokalypsu. Ty si zombie a ja hrdina!
Čo za apokalypsu? nechápala babka. Poď si kresliť. Kúpila som ti omaľovánku.
Omaľovánku nie, to je pre malé deti! Teo začal behať okolo gauča. Poďme sa hrať! Poď, prosíííím! Pozri, čo viem! Pozri! Nezazeraj!
Ani sekundu nevydržal v pokoji. Buď robil lietadlo, búchal pokrievkami, alebo nútil babku hrať hry, ktoré nepoznala. Knihy a hračky ho nezaujímali. Potreboval diváka, kamaráta a animátora v jednom. Každé tri minúty bolo počuť Babka, prečo..?, Babka, poďme.., Babka, pozeraj!.
Babka, zvyknutá na pokojné tempo, sa už na obed cítila, ako by vyložila vagón uhlia.
Ale to boli len začiatky. Problémy prišli pri obede. Babka hrdinsky uvarila hovädzí vývar. Pre vnuka.
On pozrel do taniera ako na odpadky a ohrnul nos.
Toto nebudem.
Prečo?
Je tam cibuľa. Varená. Tú nemám rád.
Čože?! zhrozila sa babka. Veď je zdravá! Jedz, nevystrájaj!
Nebudem!
A čo by si jedol?
Cestoviny. So syrom. A párok tiež, ale nakrájaj mi ho ako chobotnicu.
Babka pozdvihla obočie. Tak to teda nevie urobiť.
Nie som reštaurácia! odpovedala.
Teo pokrčil plecami a odišiel do izby stavať bunker z vankúšov a stoličiek.
Do večera mala babka tlak raz hore, raz dolu. Ani si nemohla ľahnúť, hneď po nej skákal ako po trampolíne, kričiac: Vstaň, babka, útočia nepriatelia!. Správy pozrieť nemohla, lebo Teo chcel rozprávky, lebo je nuda. A rozprávky ho neupokojili. Naopak, zúrivo behal po izbe.
A u nás bolo krásne. Sedeli sme na verande, pozerali západ slnka a počúvali, ako v grile praská uhlie.
Počúvaj, aké ticho povedala Mária so zavretými očami. Nechce sa mi veriť. Možno sme na tvoju mamu zbytočne nakladali.
V tom chvíli však Andrejovi zazvonil mobil.
Haló? Mama?
Okamžite sa vráťte! ozvala sa hneď babka. Zoberte si ho! Hneď!
Mama, čo sa deje? Všetko v poriadku?
Máme nočnú moru! Váš syn je nevychovateľný! Rozbil mi pol bytu! Normálne jedlo neje! Skáče po mne ako divý! Srdce mi skolabuje! Ak prídete neskoro, volám pohotovosť aj políciu a nech si ho aj mňa odnesú! Už nevládzem! Čakám!
Zložila.
Mária mlčky položila pohár. Víno nedopité, špekáčiky nedopečené.
Tak sa zbieraj, povedal som. Dovolenka končí…
Cestou sme mlčali. Bolo nám do plaču: veď babka nás sama presvedčila, a teraz z toho bol cirkus.
Hneď ako sme zazvonili, dvere leteli dokorán. Pani Galina bledá, vonia po validole, vyzerala, ako by prešla Vietnam.
Teo vyšiel vysmiaty a plný energie.
Vďaka Bohu, vydýchla svokra a prakticky nám Tea vtisla do náruče. Berte si ho. Už ma nežiadajte o nič! Čo ste to vychovali? To nie je dieťa, ale príšera! Teo nechce cibuľu, je mu nuda, skáče po babke!
On je len dieťa, mama odvrkol Andrej, vzal syna za ruku. Aktívne, zdravé dieťa. My sme vás varovali. Sama ste hovorili, že zvládnete.
Myslela som, že je normálny! On potrebuje doktora! chytila sa svokra za srdce. Odíďte. Musím si ľahnúť, lebo ma odvezú.
…Už v aute sa Teo, spokojný a pohodlne usadený, spýtal:
Mami, kedy pôjdeme zase k dedkovi Ivanovi a babke Ľube?
Už čoskoro, synak. Určite pôjdeme.
To je dobre zamumlal a zaspával. Lebo babka Galia je čudná. Len kričí, nevie sa hrať. A jej jedlo nechutí.
Od toho večera pani Galina už nikdy neotvorila tému spoločných dovoleniek ani nevyčítala, prečo neberieme Tea so sebou. Keď sme niekam šli, iba zaželala šťastnú cestu.
A Teo trávil všetky prázdniny u Máriiných rodičov. S dedkom kopal červíky, hral sa na vojakov a jedol babkin vývar. Bez cibule, lebo babka Ľuba poznala jeho chute.
So svokrou sme sa nezblížili, ale mne to úplne vyhovovalo. Aspoň nám už nikto neukazoval, ako máme žiť. A pani Galina zostala sama so svojou pravdou a encyklopédiami, ktoré už nikto nikdy neotvoril…
