Všetko bolo v poriadku. Podľa ultrazvuku bolo bábätko úplne zdravé. Potom prišiel komplikovaný pôrod. Dievčatko sa narodilo, ale s problémom. Takým veľkým problémom, že ma lekári začali presviedčať, aby som sa jej vzdala.
Dievčatko dali do inkubátora. Keď prišiel môj manžel na návštevu, hlavný lekár mu potichu povedal, že dieťa nemôže prežiť a bude iba bremenom. Manžel dlho stál v čakárni a rozmýšľal, až sa rozhodol, že je lepšie sa jej vzdať a neničiť si život. Ja som mlčala bola som hlboko deprimovaná.
Krátko pred prepustením som však povedala, že svoju dcéru si nechám. Manžel si zbalil veci a odišiel preč do Trnavy. Vrátila som sa s dcérkou do prázdneho bytu na sídlisku v Bratislave. Potulovali sme sa po nemocniciach a ambulanciách, chytali sa každej šance na zlepšenie. Výsledky začali prichádzať.
Mnohé matky s chorými deťmi sa mi ozvali a povzbudzovali ma. Jedného dňa som stretla muža na oddelení v nemocnici v Ružinove. Rozprával mi svoj príbeh jeho manželka ho opustila kvôli mladšiemu milencovi a nemali deti, takže ostal sám.
Pozrel sa na moju chorú dcéru s takou láskavosťou, že mi vyšli slzy do očí. Pomáhal mi svojim radám, kontaktmi a peniazmi v eurách. Stali sme sa si tak blízki, že sme si už nechceli chýbať. Sobášili sme sa v kaplnke na Zámku v Modre.
Moja dcéra je dnes takmer zdravá, stala sa majsterkou v športe. A v našej rodine pribudlo nové dieťa: malý synček, ktorý sa na mňa usmieva ako z rozprávky.
