V živote sa stane všeličo
Pracoval u nás na detskej poliklinike kardiológ Dušan Černák (všetky mená a priezviská sú ponechané slovenské). Ako každý z nás, aj on chodieval v lete na mesiac či dva ako lekár do pionierskeho tábora dozeral na kuchyňu, vážil deti, kontroloval nočné stolíky, natieral ranky repíkovou masťou… ak sa, našťastie, nič vážnejšie neprihodilo, zaklopem na drevo.
Vtedy mal okolo tridsaťosem až štyridsať rokov, športovec, vlasy šedivé, zato husté, trocha kučeravé, hrdý profil, tmavé oči, výrazné obočie… ženy po ňom pokukovali jedna radosť.
Raz mi rozprával:
Rok 1985, boj proti alkoholizmu bol na vrchole, za pohárik už neposielali len v zime na dovolenku a neposúvali poradovník na byt, ale mohli ťa vyletieť zo zamestnania bez mihnutia oka, aj z dobrého miesta.
Všetci sme to brali vážne.
Posledná, augustová, turnus v pionierskom tábore, posledná noc. Ako vždy deti nespaľujú, odbiehajú po izbách, natierajú spiace deti zubnou pastou a repíkom, vychovávatelia predstierajú dozor, ale kde-tu si tiež pripijú vínko alebo slivovicu nie z rozmaru, ale zo zvyku.
Ani ja som nechcel byť výnimka, nie som azda lekár? Noc prebehla fajn, skoro ráno sme nakŕmili deti a naložili ich do autobusov. O hodinu sme už boli v Nitre pri Divadle Andreja Bagara, deti povykladali, popredali rodičom, všetko v poriadku!
Ešte pohárik na rozlúčku a domov, stôl už čaká turnus za mnou, a hneď po obede ideme s manželkou Vierou na dovolenku k mojej mame do Košíc, september, babie leto… no krása!
A vtedy mi to prišlo… víno, prebdená noc, trasúci sa autobus, ďalšie víno, teplo… a zložilo ma to pod kry, na okraji námestia som jednoducho zaspal.
Ostatní kolegovia už boli doma, len sestra Anka ma zbadala, prišla ma prebudiť… márne, vôbec som nereagoval, spal som sladko, spokojne!
Ale bola normálna, nenechala ma tam tak. Našťastie bývala hneď na Štefánikovej 84. S niekou pomocou ma dostala na nohy, takmer ma viedla na svojom tele, nohy mi ešte troška poslúchali… a dovliekla ma do izby v štvorizbovej komunite.
Po dvoch hodinách sa prebúdzam, nie že by som bol vytriezvel, ale suché víno si žiadalo odchod…
Chcem sa postaviť, zamrmlem niečo, ale Anka ma hneď umlčí dlaňou a šepká mi do ucha, nech nerobím rámus.
Stále v ošiali ale potreba je naliehavá!! tlačím sa postaviť, ona sa ma snaží udržať, medzi-tým mi šepká…
No proste, susedy v komunite nie sú žiadny med, dokážu otráviť život každému. Anka je slušné dievča, žije sama a ak by niektorá z babiek zazrela v jej izbe chlapa bude oheň na streche.
Úprimne som s ňou súcitil, ale moju potrebu to nezmenšilo, práve naopak, organizmus už nevládal a tak som Anke rovno povedal, ako sa veci majú. Ako správna zdravotná sestra mi priniesla vedro, odišla, vrátila sa, zobrala vedro…
Fúha… život sa hneď lepšie znášal!
A vtedy mi došlo, že som už dve hodiny mal byť doma, baliť kufor; že manželka/svokor/svokra/švagor a všetci príbuzní už čakajú za stolom, vlastne už nečakajú ale volajú kolegov, každú chvíľu začnú obvolávať nemocnice! Hotovo…
Šeptom a gestami Anke vysvetľujem, že jej chápem, ale ak sa hneď neukážem doma, jej susedky jej budú pripadať ako baránky.
Trochu sme polemizovali, Anka vraví: jedna suseda je preč, išla už ráno preč; druhú pošle kúpiť chlieb; tretiu zabaví na kuchyni ja teda hneď potom musím nebadane vykĺznuť, dvere len potichu pritisnúť.
Suseda išla do obchodu…
Druhá sa motá na kuchyni…
Anka trieska čajníkmi, aby mi spravila zvukovú clonu…
A ja, vyzutý, topánky držím v ruke za štipku, v ponožkách našľapujem po chodbe k obúchanej dverám slobody…
Ľavou rukou zamykám závoru…
Hlasný vŕzgot dverí… ale zozadu! Práve tam, kde suseda už dávno mala byť preč… a nezameniteľný, nadšený a až chrapľavý hlas takmer vykríkne: “Dobrýýý deň, Dušan Černák!!!!!!”
Topánky mi búchli na podlahu… šúcham nimi, v obývačke ich obúvam… s klepnutím otvorím dvere… a už len cez plecia: “Dobrý deň, pani Gizela…”
Načo sa otáčať, hlas najlepšej kamarátky svojej svokry poznám aj v spánku… a viem presne, akými farbami a slovami bude ten príbeh glosovať… a kto mi uverí po scénke s topánkami v ruke a tichom úniku po špičkách…?
O pol hodiny som už doma, Gizela ešte nestihla zavolať, všetci natešení aj nervózni: “Dušan, už sme o teba mali strach, poď rýchlo za stôl, volali sme taxi, ideme na letisko!” a ostatné rodinné povinnosti a prskania našej vtedy ešte nerozdelenej rodiny…
Odleteli sme k mamine na dovolenku… od každého zazvonenia telefónu som sa mykol, čakal som, kedy svokra zavolá manželke… behal som po byte, na pláž som radšej nešiel, aby som nepremeškal hovor… bez spánku a bez chuti do jedla, pochopiteľne…
Po troch-štyroch dňoch ma mama v kuchyni načapala, obsypala otázkami… priznal som sa jej so všetkým.
“No, syn môj,” povedala, “verím ti, veď poznám tú pesničku Verím ti, ale neviem si predstaviť, kto by ti toto ešte uveril. Ja ti pomôcť nemôžem, ale na dovolenke máš pokoj ak niekto zavolá, zdvihnem len ja. Doma už to bude ako bude, nič s tým nespravíš. Skús sa poriadne vyspať.”
O mesiac letíme domov. Vieš si predstaviť, aké som mal pocity… scény, otázky, výkriky a všetky tie pohromy som si prežil už tisíckrát.
Lietadlo pristálo, všetci vystupujú, ja otáľam… už aj letuška na mňa hľadí prísne, žena netrpezlivá… a ja nemôžem vstať, stáva sa to pri veľkom strese, nohy mi vypovedali…
S pomocou Viery sa postavím, takmer ma vlečie pár metrov, nohy sa preberajú, a ja začnem kulhať k schodom.
Vtedy sa z lietadla chodilo pešo po poli… za oplotením už nikto nečaká, všetci si svojich vzali, len nás vítajú svokrovci, mávajú šťastne, široký úsmev…
“No kde ste?! Už sme sa nervovali! Všetci prešli a vy nikde! Viera, ako si krásne opálená, odpočinula si si!
Dušan, ty si sa nejak schudol, a si bledý… si bol chorý?”
Hľadím na ich falošne súcitné tváre a neverím, že týchto dvoch ľudí som toľké roky úprimne miloval a vážil si…
Prišli sme domov, stôl prestretý, hŕba pozdravov, prípitkov, žiadna zmienka o Gizeli. No dobre, hovorím si, len si to užite, tiež si počkám.
Ubehol mesiac. Schudol som sedem kíl, nespal som, srdce mi vynechávalo, v práci som nič nechápal, chodil som ako mŕtvy. Alkohol ma už nebral, pil som ako vodu, po pohári vodky som mal otravu…
Pomaly sa blížili novembrové sviatky. Stôl plný jedla, rodina pospolu, šum, prípitky, oproti svokra…
A nevydržal som…
Opieram sa o lakte, nakloním sa a skoro zakričím: “A čo, mama, ako sa má vaša kamarátka, pani Gizela?!”
Na odpoveď som sa rozchechtal, až som hodil ruky dohora, stôl spadla, ja s ním na zem, smial som sa, šalel som najmenej päť minút, všetkých som vydesil.
Obliali ma vodou, utíšil som sa, sadol, nalial si, vypil do dna a s chuťou zajedol!
Nik z rodiny dodnes nepochopil, prečo som tak prudko, neadekvátne reagoval na smutnú svokrinu slová: “Ach, Dušan, v ten deň, keď ste leteli na dovolenku, Gizelke prišlo zle, dostala ľahkú porážku a stratila reč…”
Život ti naozaj napíše pestrý scenár. Naučil som sa, že niektoré veci netreba brať tragicky aj keď trápia, časom sa každý smiech vybalansuje s úprimnou slzou a nakoniec zostane len životná skúsenosť.
