Strážcovia
– Slečna, pustite ma, prosím!
Niekoho som cítil, ako ma štuchol do chrbta, takže som spravil ešte krok navyše a pevne sa chytil rukoväte invalidného vozíka, len aby som na šmykľavom chodníku nespadol. Môj rozopnutý kabát, verný zlomyseľník, mi opäť raz robil problémy. Jeho poletujúce diely zakrývali, prečo kráčam tak pomaly a rovno po strede chodníka.
– Prepáčte!
Mladé dievča, ktoré niekam utekalo, nás s Maťou obišlo, a keď zbadalo synov vozík, akoby aj ona pokrivkávala. Maťo sedel pokojne, ruky zložené v lone, ani sa nesnažil mi nejako pomáhať v takomto počasí by bol skôr na obtiaž, keby sa pokúšal točiť kolesami vozíka sám.
Zdvihol som oči, usmial sa na dievča:
– Nič sa nestalo, choď!
Opravil som Maťovi čiapku a s povzdychom som sa znova chytil vozíka.
– Ideme ďalej? Máme ešte trošku času, ale ako vždy, veľmi málo.
– Oci, myslíš, že by sa nám podarilo nájsť niečo, aby sme nešli len do polikliniky? Maťo si premeral vzdialenosť na konci chodníka, no predsa len uchopil obruč kolesa.
– Maťko, oddýchni si chvíľu, dobre? Tento úsek zvládnem, po križovatke už je chodník čistý a suchý. Potom, cez cestu, už si môžeš ísť sám!
– Dobre!
– Ale čože si chcel? Prečo ťa ten čas tak trápi?
Trošku zaváhal.
– Roman vravel, že na Škultétyho ulici otvorili nový obchod s plastikovými modelmi. Vraj tam majú červenú farbu, čo potrebujem.
– Maťko, to je ďaleko. Dnes hlásili popoluďňajšiu chumelicu, a ešte by som ťa musel znova znášať dolu schodmi… zarazene som sa odmlčal, lebo už aj on pochopil moje dôvody, no na tvári mal tieň sklamania. Dobre, napíš mi značku tej farby a ja tam zájdem po práci. Ty zostaneš s babičkou Veronikou.
– S babkou? Veď vravela, že dnes chce sadiť kvety.
– Ale veď máš revanš! Minule si ju trikrát porazil v šachu, teraz si žiada odvetu. Vravela, že ju ešte nikto nikdy tak ľahko nenamotával, teraz ju to štve! A že ťa naučí hrať poker.
– Ale veď to sú karty, oci!
– Ó, synček, to nie je len taká hra! To je celá filozofia!
– A ty vieš hrať?
– Trochu. Naučila ma tiež babka Veronika. Ale ja nemám takú šikovnosť na čísla ako ty, preto stále prehrávam. Tam treba rátať a rozmýšľať dopredu.
– Ako v šachu?
– Skoro!
– Tak teda ostanem s babkou, len…
– Ja viem, že by si najradšej šiel do toho obchodu sám. Len počkaj do jari, nie? Potom môžeme chodiť tým smerom skoro každý deň. A v parku sú tie tvoje kačky… Čo povieš?
– Nuž, dobre…
– Výborne! Tak mi povedz, akú farbu hľadáš?
– Červenú! Ale nie takú ako na mojich husároch… Inú…
Maťo sa rozrozprával o odtieni, ktorý má kúpiť, jeho ruky nespokojne prekladali kolieska vozíku, dočasne zabudnúc na všetky starosti. Ja som znova vzdychol a pokračoval na svojej krížovej ceste, lebo inak sa to nazvať nedalo.
Môj život sa rozpolil na pred a po pred dvomi rokmi.
Vtedy som dostal odmenu v práci a už som v duchu prepočítaval, čím poteším Maťa a ženu, keď sa dvere kancelárie otvorili a dobehla ku mne bledá Zuzka.
– Tomáš, volali ti… vraj sa nemôžu dovolať…
V tej chvíli mi zmrzli ruky.
– Čo sa stalo?
– Maťko… len sa neboj! Žije! Previezli ho do žilinskej detskej nemocnice.
Vodiča, čo zrazil môjho syna, som prvýkrát videl až na súde. Hlavu mal sklopenú, ale bolo mi to jedno. Vedel som, že vraj navštívil v nemocnici, chcel sa so mnou porozprávať ale mňa vtedy zaujímal len Maťo.
Čo by zmenili jeho ospravedlnenia? Mohol by vrátiť čas a zdravie môjmu synovi?
– Načo ste tak ponáhľali?
Jedinú otázku som vyslovil bez záujmu.
– Mama mi odchádzala… nevravela mi, ako na tom je… volala mi len pár dní dozadu, chcel som sa… rozlúčiť… Aj tak som vinný…
– Viem…
Pocit viny mi to nezmierilo. Myslel som len na Maťa. Chladná červená tabuľka Reanimácia, za ktorou som nesmel, už zostala v minulosti, no nezmizlo nič z bolesti.
– Stihli ste sa rozlúčiť? ešte som sa otočil vo dverách.
– Nie…
Viac sme sa nestretli. Na súdoch ma celé vystriedala manželka, ja som už zostával len v nemocnici. Tam som bol potrebný viac.
– Všetko je komplikované… primár si prehrabával papiere, ani na mňa nepozrel.
Čo mohol povedať otcovi, ktorý chcel počuť jedinú vetu: Bude to dobré?
Ale nebude…
Už na začiatku rozhovoru som pochopil Maťo nikdy nebude chodiť. Žiadne zázračné metódy nepomôžu. Nemožné… K hrôze, ku sklamanému budúcnu, k osudu…
Vtedy som nemyslel na seba ani na manželku, ani na tie hádky, ktoré ako tiene sa medzi nás vkrádali. Vždy sme boli spolu a zrazu každý niekam inam. Ona, čo prijala realitu, on, čo sa s ňou nezmieril.
– Ty nechápeš?! Musíme skúsiť všetko! kričal som v zúfalstve.
– Nie je už žiadna šanca… Rozumieš?
– Hlúposť! Nájdeme iných lekárov, ak tu nevedia!
– Tak hľadajme.
– Pracujem! Kedy sa mám ešte venovať týmto veciam?
– Veď je to tvoj syn…
– A aj tvoj!
A tak sme hľadali. Lekárov, kliniky, možnosti, ako postaviť Maťa na nohy. Ale zázraky niekedy propadnú cez prsty osudu. Možno ten, kto rozdáva šťastie, si niečo nevšimol, keď kráčal s batohom nádejí… a Maťove šťastie niekde v tom batohu zapadlo. Len som sa naučil žiť s tým, čo je.
Povedať, že to bolo ťažké, je slabé slovo…
A tá práca, ktorú som musel nechať, lebo syn potreboval stálu starostlivosť. Nedopovedané veci s Alenou, ktoré časom vyústili do hádok, ktoré Maťo počúval, a bolo mi z toho zle na duši. Snažil som sa držať, no bodavý pohľad niekdajšej milovanej bol na nevydržanie.
– Keby si ho bol vyzdvihol zo školy ako všetci otcovia, nič zlé by sa nestalo!
Tieto slová, padajúce medzi nás ako kameň, som nikdy nevedel odpustiť. Okamžite sa ospravedlňovala, ale už bolo neskoro ľadné ostne sa mi zabodli až do srdca.
– Odíď…
A nastala druhá krivda: keď si zbalila veci a buchla dverami, že až Maťo sa prebudil.
– Oci, čo sa stalo?
– Spi, synku. Trápenie odišlo…
– Navždy?
– Navždy. Teraz sme sami. Ale neboj, už nás nič nevyruší.
Cítil som sa lepšie?
Kdeže. Všetko sa ešte viac zamotalo. Vidieť, ako sa Maťo trápi sám so sebou, a snažiť sa mu pomôcť, bolo najťažšie.
Vtedy som mu náhodou kúpil prvú krabičku s plastikovými vojačikmi.
– Pozri, Maťko!
– Čo to je?
– Vojacikovia. Treba ich vymaľovať.
– Prečo?
– Aby boli skutoční.
– Prečo majú také čudné uniformy? obzeral si jazdca v ruke.
– Sú to husári. Nie moderní vojaci.
– Akí potom?
– Počúvaj, vysvetlím…
Sadli sme k sebe, listovali knihy o histórii a skúšali pochopiť pravidlá farbenia. Sledoval som, ako Maťo doslova ožije. Ukázalo sa, že to je perfektný nápad.
Po roku mal Maťo celú armádu a večer sme hrali bitky, hádali sa, či sú lepší dragúni alebo pechota.
– Oci! Ty si teraz Napoleon! Tak dávaj rozkazy poriadne!
– Ty velíš svojej armáde, ja svojej!
– Ale ty chceš prepísať históriu! kričal Maťo, keď som posúval jeho starostlivo namaľovaných vojačikov po koberci.
– Keby sa dala prepisovať… šepkal som a podľa jeho pokynov presúval Rotu Kormana ďalej.
Otec sa vyparil z vlášho života hneď, ako v jeho novej rodine prišlo na svet dieťa. Doteraz komunikujem hlavne s jeho mamou, starou mamou Veronikou, ktorá jediná s nami zostala.
– Tomáš, prepáč… Za všetko…
– Ježiši, veď načo? Vždy ste nám pomáhali! Ani neviem, kde by sme boli bez vás.
– Odchádzajú preč…
– Kam? skoro mi vykĺzol kanvica z ruky.
– Do zahraničia. Majú všetko vybavené. Mňa neberú…
– Veď ste ich babka!
– Už nie som potrebná. Ich, novej manželky, mama je veľmi aktívna. K vnúčikovi ma pustila len raz. Ísť ďalej už nechcú… Bola rodina… nič nezostalo…
– Chcete ma zahnať? My ste naša rodina, Maťo je váš vnuk viac než kedykoľvek predtým!
– Tomáš, neodháňaj ma! Viem, počujem… Všetko by malo byť inak…
– Kto vie… možno je takto správne. Prečo držať blízko toho, komu sme boli ľahostajní už predtým. Veď tá žena sa objavila ešte predtým, než…
– Áno, aj predtým…
– Tak vidíte? Osud nie je zlý, len vie, kedy treba niečo nechať odísť. Zradil ma on, nie vy. Vy ste rodina. Maťo potrebuje babku a ja pomoc. Budem šťastný, keď zostanete s nami. Rodinu treba držať pohromade!
Veronika sa len ticho túlila. Odpoveď jasná.
A ja som vedel, že mám Maťa a Veroniku. Nikto iný. Zuzka, kamarátka, čo mi kedysi pomáhala, sa zrazu vzdialila. Prekážalo jej stretnúť Maťa na vozíku.
Hádky som neriešil. Zuzke sa našiel nový život, tešil som sa s ňou. Veď sme boli kamaráti desať rokov. Potom, keď sa konečne ozvala, už som jej neodpísal. Nechcel som zasa rozprávať o svojich problémoch tomu, koho by trápili len pre svoj pokoj.
Tých problémov bolo však dosť…
Niektoré som zvládal sám, vďaka Veronike sme mohli aj s Maťom pár hodín denne bez obáv zostať. Keďže sa našiel čas, vrátil som sa na polovičný úväzok do práce. Veronika doma varila, upratovala, po mojom návrate mi pomáhala s Maťom.
Znéšenie vozíka zo štvrtého poschodia starého paneláku bez výťahu a rampy bolo hotovým zápasom. Vedel som, že kým je Maťo ľahučký, zvládnem to, no príde deň, keď už nebude môcť ísť von.
Behal som po úradoch, vybavovať rampu bolo nad moje sily. Zápasiť s byrokraciou bolo ako vyťahovať mesiac na špagáte. Opakovane zamietnuté žiadosti všetko marne.
– Tomáško, možno by bolo lepšie kúpiť domček za mestom? Veľa vzduchu, Maťo by bol viac vonku presviedčala Veronika po ďalšej márnej ceste.
– A procedúry? Škola? Maťo má rád počítače, kde mu na vidieku nájdem učiteľa? V domoch, čo si môžem dovoliť, ani internet nie je. Nie, nemôžeme ísť z mesta! Maťo rastie, potrebuje možnosti!
– Nerozumiem, ale dobre. Rozhodnutie je na tebe.
– Súhlasím… ale riešenie, čo ďalej, stále chýbalo.
Premeniť byt? Novostavby majú rampy aj výťahy, ale ceny sú také, že by som pri mojej výplate a výdavkoch na liečbu syna nezaplatil ani úroky.
Dva realitáky len mávli rukou. Prvý poschodový byt za podobnú cenu? Nemožné. Naša malá dvojizbovka nikoho nezaujímala.
– Tohto typu byty už nikoho nelákajú! Čo môžeme urobiť?
Vďačne som poďakoval a v duchu preklínal osud.
Prečo nemôžem rozhodovať za svojho syna? Prečo o všetkom rozhoduje vrtkavosť osudu, čo raz plače, raz sa smeje?
No osud predsa nebol úplný záškodník. Roztržitý určite, ale nie zlý. Nejaký ten šťastný žrebček predsa len vytiahol z dna svojej kapsy. V ten deň, keď nás na chodníku štuchla cudzia osoba, v našom živote sa objavil ujo Iváňo.
– Pane, môžem vám pomôcť?
Hlas za chrbtom, keď som sa snažil vytlačiť Maťov vozík zo snehovej kaše, nebol vôbec mladý.
– Nie, ďakujem, zvládneme to!
Prikývol som na starčeka, ktorý moju odpoveď nepočúval, ale rozhodne pristúpil, podal Maťovi ruku, silno mu ju stisol:
– Ja som dedo Ivan. Prečo nepomáhaš otcovi? Pozri, ako je hotový!
– Snažil som sa, len mi vynadal.
– Jasné! Teraz poď! Daj to sem!
Obratne sa prehupol cez kôpku špinavého snehu, hodil mi tašku s mandarínkami a razil:
– Pevne drž! Ich milujem! Ak budeš dobrý dostaneš aj ty!
Vozík sa pohol a ja som len otváral oči. Bolo neuveriteľné, ako ľahko tento starý pán zvládol niečo, s čím bojujem celý deň.
– Kam vás dopraviť? Nemám naponáhlo! Ivan Štefanovič už stál s vozíčkom na chodníku.
– Prosím, už si poradíme, ďakujeme…
– Si krásny, ale tvrdohlavý ako kobyla! kúzelne sa usmial, ošúpal mandarinku, rozdelil medzi mňa a Maťa polovičky. Naozaj si nemôžem dopriať spoločnosť príjemnej rodiny? Alebo ti to prekáža?
– Nie, nie… nevedel som, čo si myslieť, no bol mi sympatický.
Polikliniku sme zvládli.
Na druhý deň o poludní klopanie na dverách bytu.
– Dobrý deň, môžem? Prijímate návštevy?
S vypleštenými očami na včerajšieho uja, slová mi vypadli z úst. No Maťo zareagoval prvý:
– Dedo Ivan! Ty si fakt za mnou prišiel? Oci, poď zdravíme!
A za krátky čas som už ničomu neveril. Tento človek dokázal vyriešiť skoro všetky naše dlhoročné patálie.
– Tomáško, dohodol som sa s vašimi susedmi Kováčovcami v susednom vchode. Ich byt je rovnaký, ale na prízemí. Súhlasia s výmenou. Prídu večer pozrieť váš byt. Daj si pozor, popýtaj kompenzáciu na opravu váš byt je po rekonštrukcii, kuchyňa krásna… Ruky mám, úpravu zvládneme. No treba mať na tapety a farby.
– A čo ak sa im to nepáči?
– Už súhlasili. Hlava rodiny je slovo chlapa.
– Odkiaľ to viete?
– V garáži medzi chlapmi. Poznajú ho od detstva… Z garáží sa vie všetko…
– Ako ste to zvládli?
– Treba sa rozprávať! krútil hlavou. Všimol si si, ako som vás našiel, keď som prišiel prvýkrát?
– No fakt, ako?
– Spýtal som sa okolo kde tu býva fešná rodina so synom, čo nechce vstať z vozíka?
– Dedo, ja chcem! Len nemôžem!
– Ach, Maťo, kde je vôľa, bude aj let… Uvidíš v lete!
– Naznač, prosím!
– Veruže nie! Nekňuč! Nie si dievča!
– Nebudem!
– Tak sa zateper! Nechaj nás rozprávať. Spravíme všetko dobre, v lete budeš von sám!
– Hurá!
– To je hukot! Už aj ja, starý, som ohluchol! pobavene sa smial Ivan Štefanovič. Ruky má silné, Tomáško, ale nestačí to. Mám pre vás dobrého maséra, vojenský doktor, špecialista, pozná techniky aj z Tibetu. Odveziem chlapca ukázať.
– Je to márne, Ivan Štefanovič, veď nám všetci povedali, čo nás čaká.
– Ty si sa už vzdal? prižmúril oči. Nie, Tomáš! Kým nie je v živote bodka, nesmieš vzdať. Ja som toho dôkazom.
– Poviete mi príbeh?
– Rád! Ako som po moriach plával, trikrát sa topil, naučil lietať, na rogale, aj o letcoch… všetko… Ale inokedy.
– Prečo nie teraz?
– Nesmierne súrne, dnes má voľno Ferko z tridsaťdvojky, super zvárač! Pomôže nám s rampou.
– Ale treba povolenie!
– Pozri sa sem, mám všetko podpísané. Váš dom spravuje výborný človek, ženy z paneláku podajli ruku… Máte tu kvetinovú lúku kamarátok! Už dávno som neseďal medzi toľkými dámami!
– Ach, vy ste, Ivan Štefanovič, starý flirt!
– Poctivé námornícke povinnosti! Keby ste boli mladší oženil by som sa s vami na mieste! Takú ženu niet len tak!
– Nechajte! smial som sa.
– Nie, nie! Teraz ma máte pri sebe nafurt! Ak som vás príjal, už sa vás nepustím. Ste moji! Vy, Maťo aj Veronika. Roky možno nie sú, čím bývali, ale čo zvládnem, to spravím! Opatrujem vás, veď žena s chlapcom sama nemôže byť na pospas!
Svoje slovo Ivan Štefanovič dodržal. O pár týždňov sme sa s Maťom sťahovali do prízemného bytu. Prechádzal som voľnými, nezariadenými izbami, mal na krajíčku slzy a sledoval, ako Ivan a susedia rozširujú zárubne, aby sa vozík vošiel kadiaľkoľvek.
Sklápacia rampa pri vchode ospravedlňoval som sa:
– Prepáčte za nepohodlie, ale nemáme na výber…
Na moje prekvapenie nik nezafrflal.
– Tomáš, čože! Nech je Maťovi dobre!
Nikto neskrýval pohľad, keď sme išli s Maťom po ulici, čo ma vždy zarazilo:
– Prečo všetci reagujú inak než inde? Neodvracajú zrak, nepozerajú škaredo… inokedy sme vždy prekážali…
– Boja sa, Tomáško. Ľudí straší nešťastie. Majú strach, že ich postihne tiež a tak sa zatvárajú, uhýbajú. Ale nie všetci…
– Vy ste sa nebáli. Ani susedia. Prečo?
– Kto vie… možno si spomenuli, že sú tiež ľudia…
Samozrejme, že Ivan vedel, čo robí prešiel všetky byty a kládol jednoduché otázky Všetko v poriadku? Poznáte Tomáša s Maťom? Skvelý otec, bitka za syna…
Netušil som, a i tak som mal tisíc dôvodov byť mu vďačný.
Najväčší dôvod? Lekár, ktorého nám predstavil, opatrne otvoril dvere nádeji.
– Je to miniatúrna šanca, Tomáš. Taká malá, že ani nechcem dávať veľké nádeje. Ale nesmieme ju premárniť! Treba sa pohnúť.
– Kam?
– Do Martina. Môj spolužiak, špičkový chirurg, je tam. Ak to nezvládne on, nezvládne to nikto. Už som mu o Maťovi vravel, pozrie sa naňho.
– Pozrieť sa?
– Musí sa pripraviť. Taký zákrok je náročný.
– Ale nemôžeme si dovoliť všetko zaplatiť…
– Nechaj to na nás! pridala sa Veronika cez ostrý pohľad Ivana. Čo? Mám všetko rozhodnuté!
– Ako, mama Veronika?
– Predám byt, hovorila som aj synovi. On prispeje tiež. Nebudeme teraz hrdí! Musíme Maťa postaviť na nohy! Nech môj syn zlyhal, on je Maťov otec! A je to dôležitejšie než všetko. Ty si rozumný, Tomáš, vždy si bol. Pochop nemáme teraz inú cestu. Aj keď už nevieme, čo ďalej, musíme byť spolu. Možno sa zadarí…
Prikývol som. Hádky nemali zmysel. Veronika mala pravdu. Maťo je to hlavné.
Operáciu urobili o pol roka. Aj keď Maťo ešte nevládol všetko, pándus, čo Ivan zmajstroval, už nebol treba. A ja som našiel rodinu, kde podobná konštrukcia bola ako vzduch.
– A váš syn?
– Už chodí. S barlami, opatrne, ale je to len začiatok.
– Myslíte, že… žena, s ktorou som sa dohodol na predaní rampy, pozerala na dcérku na novom vozíku.
– Dám vám kontakt na lekára. Možno aj vašej dcérke pomôže. Už viem, že šanca sa nesmie premárniť!
– Ako ste to všetko prežili? Toľko bolesti…
– To nie je moja zásluha. Viete, som si istý, že anjeli existujú. Mám ich veľa. Sú mojimi ochráncami.
– Naozaj?
– Áno! Majú aj svojho šéfa. Výnimočný, priam prísny, aj keď v skutočnosti je láskavý. Myslí, že všetci ľudia sú dobrí len im to občas treba pripomenúť.
– Ako sa volá?
– Iváňo. Ivan Štefanovič Kašpar. Náš osobný anjel. Mňa a Maťa. Čo, Maťku?
Maťo, prižmúriac oči na jarnom slniečku, sa ťažkopádne postaví a žmurkne na dievča, ktoré šteboce neprestajne.
– Áno, oci! Môžem sa ísť so Soňou prejsť? Len kúsok!
Dotknem sa ruky tej milej mamy, ktorá sa zľaknuto strhne, a usmejem sa:
– Samozrejme… A môžeme my s vami? Nebudeme prekážať?
– Jasné! Zmrzliny je dosť pre všetkých!
A v ďalšej rodine bude o čosi tichšie.
Usídli sa tam malá, zatiaľ nenápadná nádej.
Treba jej len dať šancu a začne rásť zo dňa na deň, meniť životy tých, ktorí ju prijmú. Možno nie všetky sny vyjdú, stačí však, aby v dome znova znelo detské chichotanie a bieda zostane sedieť v kúte, až sa napokon celkom vyparí. Ľudia si už na jej ponosovanie nebudú zvykať; počúvať budú iný zvuk.
Znenie nádeje sa najprv ozve slabo, nesmelo, ale časom silnie, mení sa na zvonivý smiech a nádej sa opatrne rozkrúti v tanci, bude opakovať pohyby za drobným dievčaťom, za ktoré sa bude Maťo úprimne modliť.
– Čo ti to urobí? No, prosím! Ešte jeden lístok… Aj mne si predsa pomohla!
A osud, bez vysvetlenia, znova vytiahne ďalší žrebček, poskladá papierový lietadielko a pošle ho do neba. A potom pôjde ďalej svojou cestou, šuštiac novou sukňou, premýšľajúc, komu ešte padne troška šťastia…
