Prestaň byť stále tá „milá“ – neskrývaj svoje pravé JA kvôli očakávaniam druhých

Dosť bolo pohodlia

Tak sme sa teda dohodli, Martinka! štebotala teta Ľudmila a nenápadne si utrela ústa papierovým obrúskom. Obrúsok bol ešte od torty, ktorú Martina Demeterová upiekla špeciálne na návštevu a zostali na ňom šmuhy od maslového krému. Piateho mája, všetci u teba. Ja prinesiem svoje domáce klobásky, klasika podľa môjho receptu, a ty vybavíš niečo teplé, dobre? Predsa len, narodeninová oslava! Dôležití hostia, Romanovi kolegovia z práce, samí seriózni ľudia. Musíme to pripraviť ako sa patrí.

Martina sedela oproti, v ruke hrnček s čajom, ktorý už dávno vychladol. Pozerala na tetu Ľudmilu a prikyvovala. Prikývla a v duchu rozmýšľala o úplne iných veciach: zajtra treba odovzdať kvartálnu uzávierku, v chladničke nie je ani kúsok masla, manželovi Michalovi zas bolí kríže a mala by kúpiť nový hrejivý náplasť. Myslela na všetko, len nie na to, čo Ľudmila rozpráva. Ale teta išla ďalej, nadstavovala svoj fialový šál a obzerala sa von oknom, akoby už plánovala, kde budú na Martininom stole stáť taniere.

Tak pre dvadsať ľudí, určite nie menej, pokračovala teta Ľudmila. Daj si záležať, Martinka, ty vieš, ako variť! Pamätáš, keď si robila svadbu Klárke? Všetko zjedli do posledného sousta! No a teraz to bude rovnaké. Ale neboj, pomôžem ti, budem organizovať.

Zasmiala sa. Ten smiech bol krátky a šteklivý, pripomínal štekot jazvečíka z dvora.

Martina sa tiež usmiala. Lebo musela. Lebo Ľudmila je rodina zo strany jej zaťa Romana, manžela jedinej dcéry Klárky. Lebo rodinné škandály sú posledné, čo by chcela. Lebo tak to robila vždy usmiala sa a súhlasila.

Dobre, povedala. Platí.

Teta Ľudmila odchádzala o pol deviatej, spokojná, sýta a trochu prevoňaná sladkým parfumom. Martina zatvorila dvere, oprela sa o ne chrbtom a minútu len stála. V predsieni stále visel sladkastý voňavý oblak z tetiných parfémov, trochu ťažký. Z obývačky sa ozývala televízia. Michal, jej muž, opäť pozeral rybársku reláciu a ani nevytiahol päty pozdraviť hosťa.

Už odišla? zakričal Michal bez pohľadu z obrazovky.

Už.

A čo chcela?

Martina prešla do kuchyne, začala umývať poháre. Voda tiekla horúca, až pálila, ale ruky neodtiahla.

Budeme mať oslavu, povedala. Piateho mája. U nás.

U nás? Akú oslavu?

Mám narodeniny. A Roman má niečo v práci.

Z obývačky sa ozvalo nezrozumiteľné zahundranie. Potom ticho. Potom zasa rybárska relácia.

Martina si utierala ruky do utierky. Bola stará, s vyblednutými kohútikmi na kraji, kúpila ju kedysi dávno na trhu v Hlohovci a vyhodiť ju jej nikdy nenapadlo. Pozrela na utierku a prvýkrát ju napadlo, že sa cíti presne taká vyblednutá, s kohútikmi po bokoch. Zavesená a pripravená, aby si o ňu niekto večne utieral ruky.

Zahnala tú myšlienku a otvorila chladničku, že čo treba dokúpiť.

O desať dní bude mať Martina Demeterová päťdesiat rokov. Jubileum. Polstoročia, z ktorých si tridsaťpäť určite pamätá. A z tých tridsiatich piatich si nespomenie na ani jeden deň, keď by niečo robila výhradne pre seba. Nie pre Michala, nie pre Klárku, nie pre mamu, ktorá zomrela pred piatimi rokmi, a ku ktorej chodila cez víkendy variť segedín, nie pre svokru, ktorá žije v susednom sídlisku a vyžaduje pozornosť ako prváčka v škôlke. Pre seba? Ani jeden deň.

Pracovala ako účtovníčka v stavebnej firme. Dvadsaťdva rokov na rovnakom mieste. Kolegyne ju rešpektovali, šéf zasa vedel, že bez Martiny by to tam padlo, ale s povýšením sa neunúval načo by? Veď Martina zvládne, nesťažuje sa. Martina to porieši.

Doma dookola to isté. Michal mal päťdesiat štyri. Robil zámočníka v podniku, prácu nemal rád, ale vydržal, veď do dôchodku chýba pár rokov. Doma oddychuje. Tým myslí: televízia, mobil, gauč, výnimočne garáž. Všetko navarila Martina. Upracovala Martina. Zaplatila šeky? Vždy Martina, lebo ona to vie najlepšie. Nákupy? Martina. Hostia? Martina. Michal mal zásadu, že do toho nezasahuje už dávno to nebola téma na hádky len zvuk v pozadí, niečo, na čo si zvyknete ako na šum v ušiach.

Dcéra Klárka sa pred štyrmi rokmi vydala. Roman, jej muž, fajn chlap, pracovitý, ale s rodinou, ktorú by ste chceli zažiť len raz. Mama mu dávno zomrela, otec žije niekde na Orave, zato teta Ľudmila, otcova sestra, je celá rodina v jednom. Hlučná, neústupná, zvyknutá, že všetko bude po jej. Martinu prijala nielen bez nadšenia, ale mala ňou pohŕdavý pohľad typický pre ľudí, čo potrebujú ostatných riadiť príliš tichá, príliš ústupčivá. V takých vzbudzuje túžbu veliť, nie rešpekt.

Klárka mamu milovala, ale Romana milovala viac. Je to normálne. Ale keď šlo o rozhodovanie medzi pohodlím svojej mamy a pokojom pre Romana, vždy zvolila druhú možnosť. Potichu, bez drámy, ale zvolila.

Tak žila Martina Demeterová. V trojizbovom byte na deviatom poschodí v Nitre, na Klokočine, kde sú všetky paneláky rovnaké, dvory rovnaké a iba stromy inak rastú, lebo tie nik nekrotí. Žila a nesťažovala sa. Ani komu, ani načo?

Po tetinom odchode ešte hodinu sedela v kuchyni a rátala, čo treba kúpiť a navariť pre dvadsiatich hostí. Zoznam bol dlhý. Výdavky ešte dlhšie. Keď si prepočítala čísla na zadnej strane starého bloku z potravín, pocítila v hrudi ťažobu. Nie bolesť, skôr ako keby jej tam niekto priložil tehlu. A nechal.

Zhasla svetlo v kuchyni a išla spať.

Ďalších deväť dní žila v režime, ktorý vo vlastnej hlave nazývala predoslava galeje. Najprv sa presviedčala, že to je v pohode, že rodine pomáha, že oslava bude fajn, že netreba zjemnieť. Ale už na tretí deň z týchto presviedčaní nezostal ani mastný fľak.

Vstávala o šiestej, stihla ešte pred prácou rozmraziť mäso, spísať zoznam nákupov, zavolať do obchodu kvôli donáške. Do šiestej večer v práci, niekedy dlhšie, kvartálna uzávierka na krku sa nevie obmäkčiť. Po práci nákup ťažké tašky, konzervy, fľaše, múka, mäso. Vytiahla to na deviate poschodie, lebo výťah beží, keď sa chce. Doma dala variť, rýchlo upratala. Šla spať o jednej, dvoch ráno. Znovu vstávala. O šiestej.

Michal to celé videl. Teda, bol pritom, keďže bývali v rovnakom byte. Ale videl skôr priehľadom. Raz sa spýtal, či netreba pomôcť. Odpovedala: Zvládnem. Prikývol s úľavou a vrátil sa k mobilu.

Klárka zavolala v stredu spýtala sa, ako pokračujú prípravy, oznámila, že teta Ľudmila sa pýta na hlavný chod a pripomína obložené misy. Martina opatrne poprosila: Klárka, nemohla by si aspoň šaláty pripraviť? Už to nevládzem. Klárka sekundu mlčala, potom povedala: Mama, ale veď vieš, máme prácu, aj Roman má prácu, prídeme aspoň dresingy poukladať Čo znamenalo: preložiť hotové zo hrncov na tanier. Martina to vycítila a viac sa nepýtala.

Dva dni pred oslavou umývala okná. Lebo teta Ľudmila minule poznamenala niečo o prachu na parapete. Stála na stoličke s handrou, v duchu počítala, kedy naposledy umývala okná len pre seba. Asi pred ôsmimi rokmi, keď čakala mamu na návštevu. Pre mamu. Predtým pre svokru. Vždy pre niekoho.

Noha sa zošmykla zo stoličky, skoro spadla, našťastie zachytila rám. Srdce jej vyskočilo až pod hrtan. Pár sekúnd len tak sedela pod oknom na zemi, chrbtom opretá o stenu, nohy, hlava aj chrbtica sa ozývali. Napadlo jej: keby sa mi teraz niečo stalo, prvé, čo by všetkých zaujímalo, by bolo: A čo teraz oslava?

Od tej myšlienky sa rozosmiala. Bol to nepekný smiech, s kašľom.

Odklepala si kolená a domyla okno.

Zo štvrtého na piateho mája spala tri hodiny. Zvyšok času varila, piekla, krájala, chystala. Francúzske zemiaky, dva druhy šalátov, aspik z kapra, ktorému nikdy neholdovala, ale teta Ľudmila ho vyžadovala. Pirohy s kapustou, lebo Michalov bratranec Vilo bez pirohov oslavovať nechodí. Tortu upiekla deň predtým, piškótovú s višňami, svoju najobľúbenejšiu. Jediné, čo urobila pre seba za celé to martýrium.

O siedmej ráno sa osprchovala, obliekla si to modré šaty, čo si kúpila už pred dvoma rokmi, ale nikdy ich nenosila vždy šetrila. Pozrela sa do zrkadla, pod očami mala kruhy, ktoré neveľmi prekryje mejkap. Pery suché. Ruky červené od umývania. Ale šaty boli krásne. To vedela isto.

No, vyfintená povedal Michal, keď šiel okolo Dobre robíš.

A to bolo všetko. Žiadne vyzeráš super, žiadne všetko najlepšie, žiadne ako sa máš?. Prosto dobre robíš a zmizol do obývačky.

Hostia sa začali schádzať od dvanástej. Teta Ľudmila dorazila prvá, polhodinu pred všetkými, so svojou bambulovou taškou plnou domácich klobás, litrovou fľašou zaváraných uhoriek a bonboniérou. Bonboniéru položila dosť okázalo jej príspevok. Klobásy a uhorky na stôl. Potom si prešla byt, nakukla do kuchyne, prikývla.

Si šikovná, Martinka, povedala presne tým tónom ako Michal. Na jednotku.

Vzápätí vytiahla mobil a začala telefonovať.

Do jednej hodiny bolo doma dvadsaťtri ľudí. Martina si ich spočítala, keď sa usadili okolo stola, ktorý tvorili jedálenský a dva písacie s podloženými nohami, obrus nariasený tak, že ho žehlila do noci.

Pozerala na tých ľudí a uvedomila si, že zo všetkých pozná ozaj dobre tak šiestich. Zvyšok boli Romanovi kolegovia a známi tety Ľudmily. Cudzí ľudia u nej doma, jedli jej jedlo, sedeli na jej stoličkách, ktoré musela vypýtať od susedy pani Vlčkovej z tretieho, lebo vlastných nebolo dosť.

Tosty začal Vilov, Michalov bratranec. Hovoril dlho, trochu sa miatol, spomenul čosi z deväťdesiatych rokov, čo nesúviselo ani s oslavou, ani s oslávenkyňou, ale všetci sa smiali. Potom sa postavil Roman, zať. Povedal o mame stručne: Blahoželáme Martinu k jubileu, je fakt šikovná. Všetci si štrngli. Potom sa neprimerane dlho rozprával o svojom parťákovi Milanovi, ktorý tiež sedel pri stole a vraj dosiahol nejaký super úspech v práci. Padali čísla, ktoré Martina nevnímala.

Teta Ľudmila mala reč prichystanú, bolo to cítiť. Najprv chválila Milana, jeho vytrvalosť, jeho zásluhy. Potom len trochu o Martine: Našu gazdinú nesmieme zabudnúť, keď už sedíme za jej stolom. Smiech. Zasa si všetci štrngli.

Martina sa usmievala. Sedela na čele stola, lebo to má hostiteľka, a usmievala sa, dvíhala pohárik a ďakovala za rýchle gratulácie. Ale niečo sa v nej pohybovalo. Pomalé, neviditeľné. Ako voda, keď ju dlho zohrievate a odrazu zovrie.

Martinka, nie je tu soľ! zvolal ktosi na druhom konci.

Sadla si, priniesla soľ.

Chýba tu chlieb, dohoď, poprosil Vilo.

Priniesla chlieb.

Martinka, chýbajú vidličky, zakývala neznáma žena, ktorú videla prvýkrát.

Pribehla s vidličkami.

Niekto chcel miesto klobás aj obložené syry. Potom ďalšie taniere, potom teta Ľudmila požiadala o minerálku, na ktorú zabudla Klárka a Martina musela bežať až na balkón.

Martina lietala medzi kuchyňou a hosťami, v medzičase si sadla, ale nikdy nie na dlhšie ako na dve minúty. Jej tanier bol plný, lebo jesť nestíhala.

Raz sa pokúsila predniesť prípitok. Postavila sa, dvihla pohárik. Pri nej sedela Klárka, keď videla že mama vstáva, pridala sa. Vtej chvíli však teta Ľudmila začala rozprávať o Milanovi cez celý stôl a všetci sa otočili na ňu. Klárka položila pohárik. Martina sekundu stála a sadla si. Prípitok neprekĺzol.

Hostia jedli. Chválili jedlo: Aspik ako z hotela, Pirohy famózne!, Francúzske niečo úžasné, ako to robíte? Martina odpovedala, usmievala sa, vysvetľovala. Bolo to príjemné aj trpké. Jedlo chválili, ale nie ju. Bola len funkcia, zástupca kuchyne, osoba vo večnej zásterke s nápisom doprines, pridaj. Nie oslávenkyňa, výpomoc.

Čas letel. Už bola tri hodiny popoludní. Za oknom slnko, ktoré bolo rovnako teplé aj ľahostajné. Pri stole sa začalo červenať, hostia boli hlučnejší. Milan rozprával o svojej novej práci, teta Ľudmila štebota, smiala sa svojím šteklivým smiechom. Michal sedel na druhom konci stola a s Vilom už dávno prebrali rybačku a autá.

Martina šla do kuchyne po štvrtú várku mäsa. Chytila chňapky, vybrala plech z rúry, ruky jej triasli únavou. Tri hodiny spánku neoklamať. Trochu jej šlo pred očami do tmy. Položila plech na stôl, začala prekladať mäso.

Z obývačky sa ozvala teta Ľudmila hlasne, rozkazovačne ako veliteľ:

Martina! Už to nesieš? A dones aj smotanu, už nie je!

Nie Martinka”, nie prosím”, nie nech sa páči”. Proste len dones” a nesieš”. Ako v jedálni pre personál.

Martina zastala. Držala naberačku s mäsom vo vzduchu a stála. V kuchyni ticho. Za oknom sa hompáľala stará topola. Na sporáku stál prázdny čajník.

Niekde v nej čosi kliklo.

Nie hlasno, nie bolestivo. Len tak, prosto, ako keď zhasnete svetlo.

Odložila naberačku. Zložila chňapky. Presne na ten háčik vedľa sporáka, kde viseli vždy. Vzala misu s mäsom, smotanu z chladničky a vstúpila späť do obývačky.

Položila zásoby na stôl.

Narovnala sa.

Počúvajte, prehovorila. Nie hlasno, ale tak, že to pri stole zavŕzgalo. Najbližší hostia zdvihli hlavy. Počúvajte, prosím.

Teta Ľudmila sa venovala Milanovi. Klárka sa prekvapene uprene pozerala na mamu. Michal nič.

Prosím vás, zopakovala Martina, tentokrát nahlas.

Aj teta Ľudmila už otočila hlavu. Mrzute, ako keď neznášate prerušovanie.

Čosi sa stalo? spýtala sa s tónom, ktorý uštípa v líci.

Martina prešla očami po stole. Po svojich hosťoch, cudzích i blízkych. Po manželovi, ktorý sa teraz prvýkrát na ňu pozrel. Po dcére, ktorá držala pohárik a nechápala. Po tete Ľudmile s fialovým šálom a spokojným výrazom sýtosti.

Chcem len povedať, vyslovila že dnes mám päťdesiat. Mám narodeniny.

No jasné, blahoželáme! ozval sa niekto z kúta a pár ľudí štrnglo pohármi.

Prosím, ešte vydržte, zastavila ich Martina. Počkajte.

V izbe sa usadilo ticho také, aké zostane, ak všetci zrazu vedia, čo zaznelo, ale vedia, že netušia, čo urobiť.

Martinka, ty čo to? začal Michal, trochu zmätený.

Mama, šepkala Klárka.

Teta Ľudmila striedavo nasávala vzduch, chystajúc sa niečo povedať. Martina ju prerušila pohľadom. Napravo. Teta len exhalovala.

Rada by som vás všetkých poprosila, pokračovala Martina, a svoj vlastný hlas nepoznávala, taký bol pokojný. Vezmite si to, čo ste si doniesli a pokračujte v oslave inde. Neďaleko je cukráreň U pohody, je celkom fajn. Ak bude treba, zaplatím pokračovanie večera. Ale tu, v tomto byte, je oslava pri konci.

Tri sekundy sa nič nedialo. Potom všetci naraz začali rozprávať.

Vilo niečo zamrmlal, z čoho Martina radšej nerozumela nič. Niekto z Romanových kolegov hľadal sako. Teta Ľudmila sa postavila, vyrovnala, hodila po Martine pohľad raz na to doplatíš, ale nepovedala nahlas nič. Vzala si tašku, fľašu s uhorkami tiež taký malý akt trápnosti, ktorý Martinu prekvapivo pobavil.

Klárka pristúpila k mame:

Mama, čo to robíš Je to strašné. Chápeš? Ľudmila teraz

Klárka, preťala ju Martina pomaly, ľúbim ťa. Ale teraz choď, prosím.

Dcéra ju sledovala, akoby pred ňou stála cudzia žena. A Martina si uvedomila, že vlastne aj je niekto trochu iný, než tá, ktorú Klárka doteraz poznala.

Michal odchádzal posledný. Pri dverách sa zastavil:

Ty si sa zbláznila? spýtal sa. Nie nahnevane. Skôr zvedavo.

Nie, odpovedala Martina. Skôr som sa prebrala.

Nemal čo dodať a zmizol.

Martina zatvorila dvere. Otočila kľúč. V predsieni zrazu ticho. Husté, skutočné ticho. Také, aké býva len v noci alebo nadránom, keď celý svet ešte spí. Ale bolo tri popoludní piateho mája. Za oknom cvrlikali vrabce, niekde dolu treskla vchodová brána. Ale v byte bola len ona. Bolo to ako nádych po dlhom, dlhom obmedzovaní dychu.

Prešla do izby. Pozrela na stôl. Mäso, šaláty, chlieb, poháre. Jej tanier netknutý. Ani sa nenajedla.

Vzala ho. Neprehrievala. Vzala vidličku. Prešla do kuchyne. Lebo tak bolo pohodlnejšie a lebo na stole čakal jej tort. Piškótový s višňami. Položila mäso pred seba, vedľa tortu. Uvarila si čaj. Horúci čajník bol čerstvo zovretý.

Sadla si.

Za oknom sa kýval topol v májovom vetre. Listy mali ešte iba jemné, lepkavé, také prvé, neskúsené. Martina sa pozerala von a jedla mäso. Bolo dobré. Bola dobrá kuchárka, to áno. Tu jej teta Ľudmila nekrivdila.

Potom si odkrojila tortu.

Piškóta bola vzdušná, višne mierne kyselkavé, krém jemný. Prežúvala pomalšie. Nenáhlila sa. Nemusela počúvať Martinka, dones, nikto na ňu nehľadel cez ňu. Bola len ona a torta, ktorú si napiekla kvôli sebe.

Prvýkrát za nevedela koľko rokov.

Neplakala. Myslela si, že bude, že tak sa patrí veď v takých chvíľach by v telke pustili smutnú hudbu a hrdinka so svetlými vlasmi sa rozplače. Ale slzy nikde. Iné tichý, pevný pocit, akoby pevná zem pod nohami. Nie niečo rozkolísané, flexiblé. Prosto niečo skutočné.

Na mobil nepozrela dve hodiny. Nakoniec predsa vzala.

Správ bola kopa. Klárka písala trikrát: Mama, ozvi sa, Mama, nerozumiem, čo sa stalo, Si v poriadku aspoň? Michal napísal raz: To bolo hrozné. Teta Ľudmila nič, to bolo prekvapenie. Pár neznámych čísel zjavne hostia, čo dostali jej číslo. Pani Vlčková z tretieho: Martina, kedy vrátite tie stoličky?

Odpísala len pani Vlčkovej: Prídem zajtra, prepáčte.

Klárke: Som O.K. Nemaj strach. Zajtra sa porozprávame.

Michalovi neodpísala nič.

Potom odpratala stôl. Bez hnevu, bez stresu, len tak. Jedlo dala do nádob, uložila do chladničky. Taniere namočila. Vyhodila odpadky. Zložila obrus. Vrátila stoličky susede pani Vlčkovej otvorila v župane, zvedavá, ale mlčky, evidentne chápavá žena.

Vrátila sa domov, napustila si vaňu. Dlhú, s penou. Ležala a pozerala do plafónu. Nad hlavou mala fľak po starej škvrne od zatekania, už roky ju s Michalom chceli natrieť. Nestihli. Pozerala zamyslene na ten fľak, dumala, že odkladať natieranie stropu tri roky je vlastne presne ako žiť v odklade svojho života.

Michal prišiel o desiatej. Počula, ako odomyká, vyzúva sa. Prišiel do izby, chvíľu stál medzi dverami. Ona ležala v posteli s knihou.

Uvedomuješ si, čo si urobila? spýtal sa.

Áno, odvetila.

A?

A Nič. Chápem.

Ľudmila Roman bude cirkus, nad tým si rozmýšľala?

Rozmýšľala, povedala Martina. Michal, som veľmi unavená. Poďme to skúsiť zajtra.

Ešte zaváhal, potom šiel do obývačky spať na gauč, ako keď sa pohádali. Ona to počula, no nešla ho volať nazad.

Zhasla lampičku. Ľahla do tmy.

Spala desať hodín. Prvý raz za dlhý čas.

Ráno šiesteho bolo obyčajné: slnko cez škáru na žalúziách, vrabce, voňavá káva, čo večer nastavila na kávovare s časovačom. Vstala, dala si kávu, chlieb s maslom. Michal ešte spal, z obývačky išlo jeho pravidelné dýchanie.

Otvorila notebook.

Pôvodne chcela iba pozrieť počasie. Vedľa sa však krčila otvorená stránka, ktorú mala otvorenú už mesiac cestovná kancelária, poznávacie zájazdy po Slovensku. Spomenula si: klikla tam náhodou, prebehla, zavrela, hanbila sa snívať.

Klikla späť na záložku.

Hrady, kaštiele, Bojnice, Levoča, Banská Štiavnica. Osem dní. Malá skupina, autobusový výlet, s výkladom a raňajkami. Pozrela si fotky biele múry nad riekou, staré uličky, májové slnko na kopcoch. Nikdy tam nebola. Vždy chcela. Michal podobné cesty nemusel načo, veď na chatu každý rok. Tak na chatu chodili dvadsať rokov. Zemiaky, záhrada, slivovica.

Zavolala do cestovky rovno o deviatej, keď otvorili.

Dobrý deň, zájazd Po stopách slovenských pamiatok, osem dní, ešte sú voľné miesta? prehovoril príjemný ženský hlas.

Sú na štrnásty máj, ešte jedno miesto.

Jedno, výborne. Presne to som chcela.

Zaplatila kartou cez telefón. Potom sedela s mobilom v ruke a pozerala z okna. V hlave mala pokoj. Nie šťastie, nie napätie, len kľud. Keď spravíte niečo správne a jednoznačne to vo vnútri viete.

Potom volala Klárka. V hlase opatrnosť, ako keď položíte nohu na ľad a čakáte, či drží.

Mama? Ako sa máš?

Dobre, povedala Martina.

Mama, potrebujeme sa porozprávať. Ľudmila sa veľmi urazila. Roman je sklamaný. Nikto to nečakal.

Chápem.

Mohla by si zavolať Ľudmile a ospravedlniť sa? Upokojilo by ju to… a všetko by sa…

Nie, Klárka, prerušila Martina.

Pauza.

Čo nie?

Neospravedlním sa za to, že som v deň svojich narodenín požiadala ľudí, aby išli domov.

Ale mama

Klárka, počkaj. Martina chytila šálku s kávou, chvíľu ju držala v dlaniach. Šálka bola teplá. Chcem ti niečo povedať a prosím, vypočuj ma. Nie ako dcéra riešiaca Romana a Ľudmilu, ale len tak, ako človek-človeku.

Klárka mlčala.

Včera som mala päťdesiat. Päťdesiat. Strávila som deň ako sluha na cudzej oslave. Bola som taká unavená, že sa mi triasli ruky, nejedla som celý deň, každý ma prerušoval a nikto si nevšimol, že ma nepozdravil. Počula som: dones smotanu, bez prosím, bez ďakujem, bez pohľadu. A viete, čo ma najviac zarazilo? Že som si za to mohla sama. Sama som prestrela, sama pozvala, sama dvadsať rokov žila tak, že sa nikto nepýtal, ako mi je. Lebo som sama nikdy nenaznačila, že je to dôležité.

Zastavila sa. Za oknom prešiel autobus, holub sadol na parapet a odletel.

Mama, povedala Klárka už iným hlasom než zvyčajne, asi máš pravdu. Ale je to zvláštne

Viem. Aj pre mňa.

A budeš to robiť stále?

Martina sa usmiala.

Neviem, či stále. Ale kúpila som si zájazd.

Aký zájazd?

Poznávací trip po Slovensku. Osem dní. Od štrnásteho.

Dlhšia pauza.

Sama?

Sama.

Mama, povedala Klárka potichu.

Klárka, je to prvý výlet v živote, ktorý som si naplánovala sama. Prvýkrát za päťdesiat rokov. Muselo to niekedy začať.

Dcéra nevedela, čo dodať. Nakoniec: Dobre. Aspoň zavolaj. A zložila.

Michal sa o zájazde dozvedel na obed. Prišiel do kuchyne, Martina práve varila polievku. Povedala mu to narovinu: kúpila som zájazd, štrnásteho odchádzam, na osem dní.

Pozeral na ňu. Dlho. Potom:

A mňa si sa nepýtala.

Nie.

Čo to má znamenať?

Čo chceš, Michal.

Si v poriadku? Nechceš radšej k doktorke?

Polievku osolila, ochutnala, doliala.

Som v poriadku, povedala. Polievka bude o dvadsať minút.

Odišiel z kuchyne. Počula, ako šiel do izby, chvíľu tam niečo hľadal, nakoniec pustil telku. Život bežal.

Ďalšie dni boli otrasné. Michal bol raz ticho, raz zúrivý. Vyčítal, že Martina zblbla, že si bola iná, že normálni ľudia nerobia takéto veci. Martina počúvala. Nesúhlasila. Neospravedlňovala sa. Bolo to zvláštne ona sa inokedy ospravedlňovala stále, aj za veci, kde nemala vinu. Teraz nie. Ani neplánovala.

Klárka volala ešte o tri dni. Oznámila, že teta Ľudmila zahlásila, že jej noha u nás už nepríde. Martina povedala: Dobre. Klárka čakala inú reakciu a bola zaskočená.

Mama, nie je ti to ľúto?

Nie.

Veď je to rodina

Klárka, Ľudmila nie je moja rodina. Je Romanova rodina. To nie je to isté. Moja rodina Martina sa na sekundu zastavila, moja rodina si ty. A Michal. A chcem, aby sme to skúšali robiť inak. Nad Ľudmilou nerozmýšľam.

Klárka hm a ticho. Potom sa spýtala na zájazd, trasu, hotel malý krok, ale krok. Martina rozprávala.

Trinásteho mája si balila kufor. Malý, tak akurát pre seba. Bolo zvláštne, ako dlho to nerobila. Naposledy boli na dovolenke pred siedmimi rokmi, a vtedy balila pre všetkých jeho veci, svoje veci, lieky, desiatu, čaje, čo treba Teraz len svoje. Modré šaty putovali tiež nech idú.

Michal vošiel do izby, pozrel na kufor, sadol na kraj postele.

Ty fakt ideš, skonštatoval.

Fakt.

Osem dní.

Osem.

Pohladil si čelo. Vzdychol.

Je aspoň čo zjesť pripravené? Ja by som to sám asi nezvládol

Michal, povedala Martina mierne. Si dospelý chlap. Napravo máš jedla na tri dni, všetko hotové, len zohrieť. Potom budeš musieť buď variť alebo objednať si donášku. To zvládneš.

Pozeral na ňu. Chcel asi niečo frflať alebo vybuchnúť, ale niečo ho zastavilo. Možno mala v očiach niečo, čo predtým nie. Nevedela, čo, ale odvtedy bol iný. Čosi vnútri sa pohlo natoľko, že si to všimol aj Michal.

No tak, choď, povedal. Choď.

Prosto choď. Bez maj sa dobre, bez dávaj na seba pozor. Ale aj bez zbláznila si sa. Aj to bol pokrok.

Zatvorila kufor.

Večer jej volala kamoška, Zuzka, spolužiačka zo základky. Žije v Devínskej, stretávajú sa raz za pol roka, keď je niečo treba.

Pani Vlčková mi povedala, začala Zuzka. Ty si vyhodila všetkých z narodenín?

Poprosila som, aby šli domov, doplnila Martina.

Martinka Fakt rešpekt.

Pauza.

Naozaj?

Poznám ťa tridsaťpäť rokov. Celý život si všetko ťahala a mlčala. Teším sa, že si konečne

Zuzka, nepreháňaj, zasmiala sa Martina.

Dobre, dobre. Kam ideš?

Poznávací zájazd po Slovensku. Sama.

Sama! Zuzka zmlkla. Vždy som chcela ísť.

Tak choď.

On (manžel) by ma nepustil.

Zuzka, vraví Martina, nepustí je, keď máš osem a mamka ťa pustí na dvor. V päťdesiatich nepustí znamená, že nepôjdeš sama.

Zuzka sa rozosmiala, potom zvážnela.

Si už iná, Martinka.

Možno. Neviem. Už prosto nechcem byť len pohodlná.

Každý sa unaví. Ale prvá si ty, čo s tým niečo spravila.

Ani nie prvá. Len o takých veciach nehovoríme. Hanbíme sa.

A ty?

Martina pozrela z okna. Vonku sa stmievalo, z okien bolo vidieť, že v jednom niekto umýva riady, v druhom bliká televízia, v treťom niekto kráča tam a späť.

Nie, povedala. Nie je mi hanba.

Štrnásteho mája vstávala o pol šiestej. Michal ešte spal. Uvarila si kávu, natrela si chlieb na cestu, skontrolovala občiansky. Oblečená, kufor, modré šaty obliekla si ich rovno ráno. Prečo nie? V päťdesiatich môžete nosiť pekné šaty aj o šiestej, keď chcete.

Stála v predsieni, pozerala na svoj byt. Tri izby, deviaty, výhľad na topole. Fľak na strope, ktorý treba premaľovať. Utierka s vyblednutými kohútikmi. Také známe, také bežné, také domáce. Ale opúšťala ten byt ako niekto o kúsok iný, než kto tu žil predtým. Bola to pravda.

Z kuchyne zaznel šuchot. Michal vyšiel, v tielku a teplákoch, strapaté vlasy.

Už ideš, prehodil.

Áno, taxi čaká.

Prikývol. Trošku podupkal. Potom:

Všetko najlepšie k narodeninám, Martinka. V ten deň som ti to zabudol povedať.

Pozrela naňho. Päťdesiat štyri rokov, unavený, strapaté vlasy. Chlap, s ktorým žila dvadsaťsedem rokov. Netušila, čo bude ďalej. Netušila, či sa niečo zmení po návrate. Netušila, či dokážu vystavať niečo iné. Život nie je seriál, kde za osem dní na zájazde zmenia celý osud.

Ďakujem, Michal, povedala pokojne.

Otvorila dvere a odišla.

Taxi už stálo pred panelákom. Vložila kufor, usadila sa. Vodič, mladý chlapec: Na stanicu?
Presne tak.

Nitra sa zobúdzala. Ulice ešte tiché, málo áut. Májové ráno, jemne chladné a svetlé. Stromy v čerstvom liste, až umelo zelené, a Martine zrazu prišli krásne. Dlhšie si nič také nevšimla listy na stromoch, modrá obloha, slnko nad plechovými strechami.

Na stanici rušno, klasika. Vône pirohov z bufetu, hlásenia, ľudia s kuframi. Všetko, čo patrí k začiatku cesty. Našla perón, zostala medzi ľuďmi.

Vlak prišiel načas.

Našla svoj vozeň, svoje miesto. Sedačka pri okne, dolná, fajn. Susediace miesto obsadila staršia pani, hneď pozdravila a ponúkla čaj v termoske. Martina odvetila, že neskôr.

Vlak sa pohol.

Nitra sa rozplývala za oknom: bloky, záhrady, garáže, zasa bloky. Potom sa otvorili polia, lesy, obloha naraz široká. Pozerala cez okno, nemyslela na nič konkrétne. Len pozerala a dovolila si to: neplánovať naraz menu, nepočítať výdavky, nerozmýšľať, kto čo bude chcieť.

Mobil mala vo vrecku. Ticho. Alebo aj nie nekontrolovala.

Myslela si, že v Bojniciach nikdy nebola. V Levoči bývajú také kostoly, že ostanete stáť, neveriac, že sú skutočné. V Banskej Štiavnici domy na kopci, čo poznala len z obrázkov a kníh. Dvadsať rokov chcela vidieť to naživo. Ide.

Pani oproti sa spýtala: Idete ďaleko?

Martina sa usmiala.

Okruh po Slovensku, povedala.

Dobre robíte, zamávala susedka. Sama?

Sama.

To chce odvahu, uznala.

Ani nie. Skôr to chcelo čas, povedala Martina.

Vlak uháňal. Polia sa striedali s lesíkmi, nebo sa napínalo najvyššie, len tenké obláčiky. Oprela sa, zavrela oči. Nie spať. Prosto tak. Prosto byť.

Mobil zaštekal. Správa. Klárka: Mamka, všetko v poriadku? Už si vo vlaku?

Odpísala: Vo vlaku. Všetko v pohode. Nerob si starosti.

Ešte jedna správa. Neznáme číslo. Dobrý deň, tu je sprievodkyňa Vášho zájazdu, Katarína. Čakám Vás vo Zvolene na stanici s tabuľkou. Príjemnú cestu!

Odpísala: Ďakujem. Som na ceste.

Vložila mobil. Pozerala von.

Vlak išiel, naberal rýchlosť. Vonku sa rozkladalo Slovensko: veľké, zelené, s bielymi brezami na konci lesa. Martina Demeterová pozerala oknom a vravela si: Pri najbližšom prines smotanu takým tónom sa len usmejem. Pekne. A poviem nie.

Toto krátke slovo.

Tri písmená.

Povedala ho včera prvý raz v živote vážne.

Dá sa to začať skúšať.

Nikdy nie je neskoro na vlastný život.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

14 + 6 =

Prestaň byť stále tá „milá“ – neskrývaj svoje pravé JA kvôli očakávaniam druhých
POŠLIAPALA MI S OSUDOM – Podvodníčka v mojom živote: – Synček, ak sa nezbavíš tej drzej podvodníčky, pre mňa už nie si syn! Tá Nina je od teba aspoň o pätnásť rokov staršia! – dookola ma presviedčala mama. – Mami, nemôžem, nejde to! Aj by som chcel… – obhajoval som sa. …Mal som svoju milovanú dievčinu Lenku, štrnásťročnú, čistú, skromnú, vytúženú. Keď som ju spoznal na školskej diskotéke, mal som osemnásť. Zaujala ma Lenka, až som plakal! Cez jej kamarátku som si vybavil, že by som mohol pozvať Lenku na rande. Myslíte si, že prišla? Nie! Stal som sa lovcom, začal som sledovať svoju korisť. Zohnal som si Lennine číslo, telefonoval jej, prosil o stretnutie. Nakoniec, dievčina povolila. Ale upozornila, vraj mám prísť k nej domov a požiadať jej mamu o dovolenie. Stál som pred Lenninými dverami, potil sa, červenal, bol celý nesvoj. Mama bola dobrosrdečná žena s humorom. Zverila mi svoj poklad na dve hodiny. S Lenkou sme sa prechádzali po parku, rozprávali sa, smiali. Bolo to celkom nevinné. Zrazu Lenka povedala: – Vilo, mám chlapca. Myslím, že ho milujem. Ale je to hrozný surovec. Už ma unavuje pristihnúť ho zakaždým s inou. Predsa len, mám svoju hrdosť. Skúsme radšej spolu chodiť. Čo povieš? Vytiahol som obočie a začal sa na Lenku pozerať ešte s väčším záujmom. Takže mohla byť (alebo sa tváriť) nesmelá, ale aj niekoho milovať. O to viac ma táto dievčina priťahovala. Dve hodiny nášho stretnutia prešli ako voda a odovzdal som Lenku jej mame. …Postupne som bez tejto devy už nemohol žiť. Aj mojej mame sa to „Slniečko“ zapáčilo. Lenka k nám často chodila na návštevu. Mama ju učila ženským trikom a múdrostiam. Občas, keď sa zakecali, takmer zabudli na mňa. Keď Lenka oslávila osemnásť, začali sme sa rozprávať o svadbe. Nikto nepochyboval, že sa vezmeme – ani ja, ani Lenka, ani naši rodičia. Svadbu sme naplánovali na jeseň. …Prišlo leto. Lenka odišla k babke na dedinu. Ja som celé leto trávil na chate, pomáhajúc mame. Raz polievam paradajky v záhrade. Počujem, ako ma niekto volá: – Mladý muž, dali by ste mi napiť? Otočím sa a oproti mne stojí žena okolo tridsaťpäť, zanedbaná, strapatá, v očiach jej blčí oheň. Takúto susedu z chaty si nepamätám. Ale odmietnuť predsa nemôžem. Nalejem pohár studenej vody a podám neznámej: – Nech sa páči… Žena s radosťou vypila, ďakuje: – Och, ďakujem, mladý muž! Skoro som umrela od smädu. Mám so sebou aj moju domácu malinovku. Je sladká, vyskúšajte! – a vnúti mi plnú fľašu. No čo už, prijmem. Volám za ňou: – Ďakujem! Večer pri večeri som tú malinovku vypil. V ten deň mama odišla do mesta a ja som bol na chate sám. Keby bola doma, nikdy by mi nedovolila sa tej fľaše dotknúť. Na druhý deň prišla návšteva znova. Rozhovorili sme sa. Volala sa Nina. Bývala na blízkej dedine. Pozval som ju dnu. Mala so sebou zase tu „chutnú“ malinovku. Rýchlo som niečo nachystal, šalátik, chlebíčky. Pri debate sme ani nezbadali, že je po malinovke. Dodnes si vyčítam, čo sa stalo potom… Nina so mnou zatočila ako s malým chlapcom a úplne ma ovládla. Bol som ako teľa priviazané na špagátiku, úplne v jej moci. Nerozumel som, čo sa so mnou deje, ako by mi rozum zatienil hustý dym. Zobudil som sa, Niny už nebolo. Nado mnou stála mama a snažila sa ma prebrať: – Vilko, čo sa tu stalo, kým som bola preč? S kým si pil? Prečo je posteľ celá rozrušená, ako by po nej stádo koní prebehlo? – divila sa mama. Sotva som otvoril oči, v hlave mi hučalo a ruky sa mi triasli. Nedokázal som mame nič vysvetliť. Večer som sa dal dokopy, no hanba pred mojou nevestou Lenkou bola obrovská… Netrvalo týždeň a Nina prišla znova. A ja… som ju bol vlastne rád vidieť, dokonca som sa na ňu trochu tešil. Na prah vyšla mama, ruky vbok: – Čo chcete, pani? Zaviedol som mamu dnu: – Mami, prečo hostí vítaš tak neprívetivo? To nie je na teba podobné. Možno len chce trochu vody. Netreba hneď útočiť, – skúšal som ju upokojiť. – Človek? To je Ninka-večerinka z dediny! Každý pes ju pozná! Pofľakuje sa, láka chlapov! Fuj, hanba! Ešte aj teba chce… Nedovolím! Vyžeň ju, kým nie je neskoro! – vyletela mama. Mame nedošlo, že už je neskoro. Asi ma Ninka očarila svojim kúzelným elixírom, medovinou. Necítil som k nej lásku, nebola moja, ale chodil som za ňou ako tieň. Na Lenku som úplne zabudol. A keď som Ninu konfrontoval so svojou nevestou, povedala len: – Viliam, prvá láska ešte nie je nevesta. Plánovaná svadba sa zrušila. Mama pozvala Lenku k nám domov a všetko jej priznal – Dieťa moje, prepáč Villemu. Sám nevie, že do priepasti padá. Keď sa spamätá, bude neskoro. Zahynie s tou čarodejnicou. Ale ty, Lenka, pohni si životom ďalej. Nečakaj naňho, – ospravedlňovala sa mama za mňa. Lenka sa šťastne vydala. Moja starostlivá mama ma chcela rozviesť s Ninou, tak šla na vojenskú správu a poprosila, aby ma brali na vojnu. Mali sme odklad, ale povolali ma na vojenčinu – rovno do Afganistanu. Nebudem rozpisovať, čím všetkým som tam prešiel… Vrátil som sa len bez troch prstov na pravej ruke. Ľahké zranenie. Psychika, samozrejme, dosť utrpela. Stal som sa nebojácnym i bezcitným. Nina ma čakala. Už nám rástol syn. Odchádzal som do vojny bez istoty, že sa vrátim, tak som chcel zanechať potomka. Narodil sa syn. Tam som sníval o piatich deťoch. Mama Ninu stále nenávidela. Lenku mala za svoju a dokonca jej plietla ponožky a čiapky pre dcérku. Bola presvedčená, že Lenkina dcéra je moja. Bol by som nadšený, no žiaľ… Lenka mala všetko krásne upratané. Občas prišla pozrieť mamu. Zaujímala sa o mňa. Mama len pokrčila plecami: – Och, Lenka, Vilo stále s tou podvodníčkou. Myslím, že sa jej nikdy nezbaví. Čo na nej našiel? Nechápem… Tieto mamyne slová mi neskôr vyrozprávala Lenka, keď som sa s ňou stretol. Medzitým som odišiel na sever. Nina i naše tri deti išli so mnou. Tam sa nám narodili ďalšie dve deti. Splnil sa mi sen o piatich deťoch. Ale po dvoch rokoch nám zomrela päťročná dcérka na zápal pľúc. Sever má krutú klímu. Vrátili sme sa domov. Pod rodnými brezami sa bolesť prežíva ľahšie. Stále častejšie som si spomínal na Lenku, moju dávno odmietnutú nevestu. Začala sa mi cnieť. Zistil som si u mamy jej číslo. Dala mi aj adresu, ale pred tým varovala – aby som nezasahoval do Lenkinej rodiny, nemám narušovať zakázané. Zavolal som jej, hneď sme sa stretli. Lenka bola ešte krajšia. Pozvala ma k sebe domov, zoznámila s manželom. Predstavila ma ako kamarátku z detstva. Asi bol jej muž taký istý v žene, že pokojne odišiel na nočnú, nechal nás o samote. Na stole bolo nedopité šampanské a ovocie. Lenkina dcéra bola u babky. – Tak čo, Vilo, ako žiješ? Všetko o tebe viem od tvojej mamy. Porozprávaj sa, – vzdychla Lenka a uprene sa na mňa pozrela. – Prepáč, Leni, tak sa to stalo. Teraz sa už nič nedá zmeniť. Mám štyri deti, – koktal som. – Len nechaj všetko tak. Určite netreba už nič meniť. Stretli sme sa, spomenuli si na mladosť, stačí. Len tvoju mamu mi je ľúto. Všetky tie roky kvôli tebe trpí. Buď k nej citlivejší, – prosila Lenka. Pozrel som sa na Lenku, nemohol som z nej odtrhnúť oči. Čas sa okolo nej akosi zastavil. Stále krásna, stále žiadaná. Vzal som ju za ruku, jemne pobozkal… – Lenka, milujem ťa, ako vtedy v mladosti. Ale naša láska preplávala okolo… Všetko sa povedať nedá, život sa nedá prepísať. Ľutujem… – rozplakal som sa. – Viliam, mal by si ísť. Je neskoro, – ukončila stretnutie Lenka. Ale mohol som tak odísť? Prebudili sa vo mne nevyjadriteľné pocity, duša sa roztriasla, prebleskla šialená vášeň! …Ráno som ticho odišiel. Lenka sladko spala. Začali sme sa tajne stretávať. Trvalo to tri roky. Potom sa Lenka s rodinou presťahovala do mesta a kontakt navždy skončil. …S Ninou som sa rozviedol, keď deti dospeli. Mama mala pravdu. Podvodníčka je podvodníčka. Pošlapala mi život, zlámala mi srdce. …Koľko vody aj varíš, aj tak z nej len voda zostane. Nakoniec sa ukázalo, že z celého rodu len jeden syn bol naozaj môj…