Som vyčerpaná. A nie teraz nemyslím tú vznášajúcu sa únavu duše. Hovorím o skutočnej, konkrétnej únave fyzickej, psychickej a áno, aj finančnej, keď ťaháte na chrbte dvoch dospelých ľudí, ktorých najväčším životným plánom je ostať navždy puberťákmi. Majú po dvadsiatke, zdraví ako repy, v rukách najnovšie mobily, na sebe značkové tričká, v žalúdku hotové jedlá, v dome pohodu ako v drahom hoteli v centre Bratislavy. Z postele sa vylifrujú okolo tretej poobede, šuchcú do kuchyne obzrieť, čo na stôl pristálo, a keď im niečo nevonia tak vytiahnu výraz, ako keď Slováci ochutnajú bryndzu a nie je dosť slaná. Nikdy sa neopýtajú, koľko to stálo. Nepovedia ďakujem. Nepomôžu. Vyžadujú.
Študovanie u nich už dávno skrachovalo. Dávali sa na odbory, ktoré po semestri zahodili, lebo to nebolo pre nich. Kurzy nedokončené, projekty večná rozpracovanosť na úrovni rečí po piatej borovičke. Každý pokus končil identicky vyhováraním, fiktívnou únavou a istotou, že niekto iný ja to dorieši. Pracovať nejdú, lebo nič vhodné nerastie, ale za normálnu robotu by sa aj urazili. Zdá sa im pod úroveň začínať na nule, ale pritom bez hanby žijú z hotového.
V tomto dome neplatili nikdy nič; ani elektrinu, ani nákup, ani obyčajné mydlo. Elektrina, voda, internet, Netflix, mobilné paušály všetky účty letia na môj krk. Keď sa niečo pokazí, okamžite volajú… ale nie aby to opravili, len aby ma informovali, že sa to pokazilo. Nikdy, aby to dali do poriadku. Keď sú čisté ponožky, niekto iný to vypral. Keď je uvarené, niekto iný miešal v hrnci. Keď je poriadok, niekto iný po nich zbieral rozhádzané ponožky, akoby boli hostia na víkend.
A napriek tomu kritizujú. Odsudzujú moju povahu, rozvrh, rozhodnutia, spôsob, akým sa rozprávam. Hrombujú, keď som unavená, keď som nervózna, keď stanovím hranice. Robia si žarty, keď spomeniem zodpovednosť. Otrávene zafučia, keď hovorím o samostatnosti. Nazývajú ma hysterickou, keď žiadam, aby si aspoň upratali izbu alebo vyniesli smeti. S pohŕdaním na mňa hľadia, keď poviem už žiadne peniaze nie sú akoby bolo mojou povinnosťou živiť ich v láskyplnej slovenskej komfortnej bubline.
Najťažšie je zmieriť sa s tým, že to nie je o príležitostiach, ale o čistej nechuti. Nie sú stratení. Oni si len dobre poskladali karty na gauči. Zvykli si na život, kde sa všetko samo vyrieši a nič si nemusia vážiť. Kde mama je zdroj, nie človek. Kde rodinné peniaze padajú zo vzduchu a práca je len slovo v slovníku. A ja, celé roky, omylom, brala lásku ako synonymum trpezlivosti.
Ale už ani náhodou! Dnes som pochopila, že vychovávať neznamená držať do nekonečna v perinke a milovať neznamená dať sa vysať do posledného centu. Nerodila som deti, aby som na staré kolená opatrovala dve zbytočné dospelandy s doživotnou zľavou na zodpovednosť. Pohoda niekedy totálne kazí charakter. A ticho je najhorší pedagóg. Ak chcú byť majstrami leňochodov, môžu ale ďaleko od môjho domu, od mojej práce a môjho pokoja. Pretože materstvo nie je doživotná otročina a ja mám konečne právo oddýchnuť si od detí, čo odmietajú vyrásť.
