12. január
Dnes som vyrazil kamiónom na cestu, hoci je sviatok je Troch kráľov, celý kraj si dnes oddýchne, len ja pracujem. Musím doručiť náklad, inak by doma nevydržali, a teraz sa každé euro hodí. Mama mi ráno napiekla pirohy s bryndzou a zemiakmi sú ešte teplé a rozvoniavajú v kabíne.
Po ceste som si pustil veselé pesničky z rádia Expres, rozveselilo ma to a zabudol som aj na únavu. Cesta bola prázdna, aut minimum, tma sa spustila rýchlo. Keď som prechádzal cez akési zabudnuté oravské dedinky, zbadal som vo svetle reflektorov mladú ženu, ktorá stála pri autobusovej zastávke neďaleko malej potraviny. Mávala, že potrebuje odvoz.
Zastavil som a ona hneď pribehla ku kamiónu. Chudera, bolo jej riadne zima. Odveziete ma? spýtala sa úzkostlivo.
Samozrejme, nastúpte. Teraz tu už veľa áut nechodí. Asi čakáte dlho?
Hej, už pekne dlho… povedala a rozplakala sa. Ostal som trochu vyľakaný.
Stalo sa niečo? spýtal som sa opatrne.
Slzami jej tiekli po tvári, ale odhodlala sa rozprávať: Volám sa Božidara. Vieš, dnes je sviatok, víkend pred nami a kolegyňa z práce ma pozvala na chalupu do jej dediny, do Horného Pialu ona tam s mužom robia opekáčku, vraj nech neprídem domov smutná, keď som sa pred Vianocami rozišla s frajerom. Súhlasila som, nebolo mi veľmi veselo, aspoň bude zmena. Sadla som na autobus, vravela mi, že keď vystúpim, nech jej zavolám, príde po mňa na zastávku pri potravinách.
Prišla som, zavolala jej, že som na mieste, hovorí mi, nech ešte chvíľu počkám v obchode, že je už na ceste ku mne. Obzerám sa, okolo nič, tma, dedina ešte poriadny kus cesty. Pozriem na autobus, práve odchádza… a naštudujem poriadne bola to stodvadsaťpäťka do Dolnej Lehoty, nie Horný Pial. Pomýlila som si autobus, dedina úplne inde… Volala som kolegyni, snažila sa dohodnúť taxík, no tu v týchto končinách nič nechodí.
Autobus už dávno preč, bol posledný. A smerom do mesta prešlo za tie tri hodiny hádam jedno staré auto. Nevedela som, čo robiť, mrzla som, už som ani necítila prsty. Keby ste neboli zastavili, možno by som tu bola aj do rána… Ďakujem vám, naozaj.
Usmial som sa a povedal: Hovor mi Peter, nechajme si tykanie, Božidara.
Zasmiala sa a prikývla. Božidara bola veľmi sympatická ani trochu namyslená, pôsobila úprimne a skromne. V aute som vypol motor, nech si oddýchne a zohreje sa.
Vidím, že už to bude lepšie, pripravím ti pravé pirohy od mamy. Ochutnáš?
Oči sa jej rozžiarili a ochotne prikývla. Mala aj sama v taške trochu klobásy, kúsok syra a pre nás oboch čokoládu.
Po večeri sme sa dohodli, že predýchame nočný mráz rovno v aute. Ona sa natiahla hore na lôžku, ja som sa uložil na sedadlách. Chvíľu ostalo ticho, potom sa spýtala:
Peter, si ženatý?
Nie… ešte nie.
A prečo nie?
Vieš, ešte som nenašiel tú pravú… až kým som nestretol dnes jednu veľmi zvláštnu ženu len som jej to ešte nestihol povedať.
Zrazu som sa cítil, ako keby nás spojil osud. Zaspali sme spokojní; ráno som odviezol náklad načas, Božidara sa na tej dobrodružnej ceste smiala aj sama sebe.
Keď sme dorazili do Levíc, poprosil som ju o číslo. Spýtala sa, čo tá, čo sa mi páči, povedal som, že myslím práve na ňu. Odpovedala, že som jej takisto sympatický a je rada, že osud k nej poslal chlapa, ktorý ju podržal, keď potrebovala.
O niekoľko mesiacov, v apríli, sme sa s Božidarou zobrali. Raz mi mama povedala, že šťastie chodí nečakane. Dnes viem, že mala pravdu. Aj na prázdnej ceste v zapadnutej dedinke môžeš stretnúť lásku, keď si len trochu otvoríš srdce.
