Dnes si píšem do denníka, lebo i keď som to nikdy nezvykla robiť, dnes cítim potrebu zamyslieť sa nad sebou. Mala som len dvadsaťdva rokov, keď som ostala sama. Zostala som bez manžela, len so svojím malým Adamkom v náručí. Mal vtedy dva roky moje všetko. Môj manžel odišiel, lebo bol už unavený z neustálych starostí a povinností, akoby mal zarábať len pre rodinu a nič z toho nemal pre seba.
Jemu sa nepáčilo minúť eurá na domácnosť a rodinu, radšej si užíval život pre seba a, ako som neskôr zistila, aj pre milenku. Nechcel byť ten, kto žije pre druhých. A hoci bol svojím spôsobom zvláštny manžel, pre mňa to bolo nakoniec aj lepšie. Po jeho odchode sa všetky povinnosti ocitli na mojich pleciach. Adamka som dala do škôlky a začala som pracovať. Pamätám si, že som bývala taká unavená, až som necítila nohy, ale môj byt bol vždy uprataný, jedlo navarené, a Adamko bol nakŕmený a čistý.
Moja mama ma vždy učila, že poriadok a starostlivosť o rodinu je základ. Naša generácia bola jednoducho odolnejšia, vytrvalejšia. Priznávam, Adama som trošku rozmaznala. Dnes má dvadsaťsedem a nevie si ani opiecť zemiaky. Nedávno sa však oženil a ja som dúfala, že konečne našiel manželku, ktorá sa oňho postará, a ja si nájdem čas pre seba, na záľuby a možno si nájdem novú prácu. Skrátka, túžila som po pokojnom živote.
Lenže Adam mi oznámil, že on a jeho manželka na čas zostanú u mňa doma. Nebola som z toho nadšená, ale súhlasila som nech vyskúšajú, ako sa im bude spolu žiť. Myslela som si, že jeho žena, Veronika, sa postará o svojho muža, bude mu variť, prať a ja si nájdem trochu trpezlivosti. Ale opak bol pravdou. Veronika bola osobnosť. Nepoupratovala po sebe stôl, neumyla riad, nevyprala šaty ani Adamovi, nepretrela ani len podlahu proste nič.
Tri mesiace som sa starala o troch ľudí. Pýtam sa samej seba: bolo mi to treba? Čo robila moja nevesta? Keďže Adam si povedal, že bude živiteľ rodiny, Veronika nikde nepracovala. Od rána do večera, kým sa Adam nevrátil, bola buď v meste s kamarátkami, alebo na mobilnom telefóne. Ja chodím do práce, vraciam sa domov, byt rozruchaný, všade neporiadok, v chladničke prázdno nič navarené. Musela som ísť do potravín, nakúpiť, variť, potom aj umyť riad. Veronika nemala žiadnu hanbu dokázala mi doniesť tanier, ktorý si držala v izbe celé dni. Zabudla naň, a už na ňom boli mušky no ani to ju netrápilo.
Keď mi znova doniesla tanier, povedala som jej, že keby mala svedomie, aspoň raz by umyla riad. Myslíte, že sa ospravedlnila, urobila niečo? Nie, na druhý deň sa pohádala s Adamom, obaja odišli a prenajali si byt. Adam mi ešte povedal, že som chcela ich rodinu rozbiť. A čím? Že som Veronike povedala, aby umyla riad? Nuž, vďaka Bohu, konečne môžem žiť v pokoji a čistote, a nemusím upratovať po nikom. Tí mladí dnes… poviem vám, nie sú pripravení na život. Sú absolútne nepoužiteľní.
