V škole ma stále vyťahovali na nejaké olympiády. Raz si vybrali práve mňa na chemickú olympiádu. Vyložil som si to ako uznanie môjho bystrého rozumu. Keď sa to dozvedela mama chemická inžinierka, ktorá nosila priezvisko svojich predkov zo Záhoria až po stretnutie s otcom zachovala sa ako gazdiná od Topoľčian. Inak sa smiala nežne, ticho, s noblesou, ako žena z kapitol Tolstého. No tentoraz rozliala čaj po obrus a záchvatom smiechu rozozvučala celý byt.
Bolo to prvý i posledný raz, čo mama takto srdečne vybuchla. Potom ma vyslali na okresnú olympiádu z fyziky. Potom ešte raz a znova. Pomaly mi začalo dochádzať, že vedenie školy ma plánovane vysťahúva na podujatia, aby iní žiaci v triede mohli konečne nerušene študovať.
Na biológickú olympiádu som už išiel v tandeme. Prisúdili mi za spolucestujúceho Tolika Ďurovčíka. Bol v biológii odborník asi ako ja losa od korytnačky rozoznal na štyridsať metrov. Po tom, čo sme boli vybraní ako reprezentácia školy, bola biológia pani profesorka blízko vyhlásenia hladovky. Aspoň budú celý deň preč, presvedčili ju zrejme riaditeľka so zástupkyňou.
S Tolikom nás usadili do rozľahlej posluchárne so šesťdesiatimi ďalšími neznámymi budúcimi biológmi. Dostali sme po jednom veľkom hárku papiera na šírku. Práve vtedy za rečníckym pultom zaznievali slová inšpiratívnej ženy. Na hrudi jej poletovala sklenená brošňa veľká ako dlaň. Jej reč mala hlavnú myšlienku: nie sme tu náhodou, pred nami je veľký život. Preto, ak teraz budeme vykrikovať či opisovať, skončíme doživotne nakladať uhlie do vagónov. Hoci, aj to je úctyhodná práca, a ona proti nej nič nemá.
Poobzeral som sa a dotkol sa ramena dievčaťa vedľa seba. Sčervenala a sklopila ozdobené mihalnice. Zrazu všetci začali horlivo písať. Tolika to rozrušilo.
Nerozumiem, čo máme robiť. Čo máme robiť?
Ani len v tej chvíli mu nenapadlo, že by mal niečo písať. Myslel si, že nás zavolali len na kofolu so štrúdľou. Preštudoval som hárky a zistil, že do prázdnych polí treba doplniť odpovede. Nahlas som o tom Tolikovi povedal. Žena s brošňou ma okríkla, nech sa upokojím.
A kde sú odpovede? spýtal sa Tolik mňa.
A pani s brošňou zvedavo spýtujúcim pohľadom zisťovala, z ktorej školy sú títo dvaja mladíci, čo tak prahnú po vede. Chlapca, čo má kartotéku na mestskej polícii, ľahko nespoznáš. Odpovedal som, že sme zo stodvadsiatej štvrtej. Požiadala nás o mená do svojho zoznamu. Pani žmolkala okuliare a poznamenala si niečo do zápisníka.
Ale veď sme zo stodvadsiatej piatej! čudoval sa Tolik.
Mlč, prosím ťa, zahriakol som ho.
Tolik ma kopol, no trafil stoličku dievčaťa pred nami. Otočila sa sova a vyhodnotila, že nám netreba venovať pozornosť. Pamätali sa mi jej pehy.
Čo chceš? odsekol Tolik dievčaťu. Seď a neruš!
Potom pani s brošňou dievča poslednýkrát napomenula. Rozplakala sa. Aby ju upokojila, ponúkla jej, aby verila sama sebe, vraj potom všetko zvládne. Vtedy pedagógovia mali ešte mocné presviedčacie schopnosti: dievča si utrelo líca a zrazu sa jej všetko začalo dariť.
Bol som v úzkych. Súbežne si vybavovať roky narodenia Karla Linnaea a poblúdiť vo výraze mihalníc spolužiačky nešlo. Mohol som buď Linnaea, alebo mihalnice. Oboje naraz vytváralo predstavu Linnaea s čiernymi mihalnicami, čo bola prerazivá predstava. Ktovie, kto ten Linnaeus vlastne bol pohľad bol zvláštny.
Koľko druhov rýb žije v Dunaji? zamumlal mimochodom Tolik.
Deväťsto dvanásť, povedal som pokojne.
Fakt?
Také sa nežiartuje.
Moju odpoveď o Linnaeusovi by mohla veselo zaradiť i Ľudmila Podjavorinská do svojich spomienok a nik by si to nevšimol, ak by to neskúmali do hĺbky.
Pôjdeme do kina? napísal som na papierik, ktorý som starostlivo zložil a posunul dievčaťu s mihaľnicami. Odpoveď prišla o minútku: Už niekoho mám napísané úhľadným rukopisom. Doteraz ma udivuje, že dievčatá jednoducho nevedia povedať áno hneď. Veď mňa ani nenapadlo ničí vzťah rozbíjať. Úprimne som navrhoval ešte jednu kamarátku. Ja už som kamarátil s dvoma, čo kamarátky boli, chlapci spali tvrdo a jediné, kto trpel, bol môj tata, čo mi pravidelne vysolil pár eur (predtým korún).
Je lepší než ja? napísal som a poslal. Áno, dostal som. Prečo nie je na olympiáde? Dievča zaváhalo. Chápal som.
Nepletieš si Dunaj s Atlantikom? šepkala žena s brošňou, prechádzajúc opäť okolo Tolika. Hľadala na našom stole ťaháky. Netušila, že na také myšlienky by sme pri našich vedomostiach nemali nárok.
Sedel s výrazom útočného dieťaťa, ktoré potrebuje odborníka. Ale taký mal výraz stále, len o tom pani nevedela.
Aký oceán, o čo jej ide? štuchol ma Tolik, keď som skúšal kamarátske šťastie. Však tu nie je ani jedna otázka o oceánoch.
Kto je kto? s Jozefom Kronerom, načmáral som na lístok a poslal. Nie! prišlo zpät, aj usmiata tvárička s vrkočom a ušami. Zle urobila. Tie uši ma očarili viac ako mihalnice. Súčasné smajlíky nemajú tú kúzelnosť. Už-už som sa začal rozohrievať, keď sa mi Tolik zase votrel dnu.
Počuj, otázka pre vedca, začal vážnym hlasom. Aký stupeň konformácie má vlasový keratín? Keratín to je odpoveď? Akýsi Maďar ju asi vymyslel. A veveričky majú ryšavé vlasy?
Potvrdil som. Premýšľal som a dodal:
V zime sú šedé.
Tolik si so samozrejmosťou zapísal: Ryšavé. V zime šedé. Prirodzene sa zapájal do každého rozhovoru.
Dievča s pehami sa naklonilo a pošepkalo: Alfa-špirála.
Kde? rozhliadol som sa.
Konformačný stupeň keratínu je alfa-špirála, vysvetlila a odmlčala sa.
Sledoval som jej uši. Tie tiež pôsobili zdrvojujúco. Rýchlo som opísal odpoveď, odtrhol rožok papiera a načmáral: Pôjdeme do kina? Raz niečo vystreliť musí…
Ideme, pristálo na lavici.
O minútu pristálo sprava: No dobre, pôjdeme.
Bol to existenčný uzol. Pri snahe ho rozlúsknuť som sa ocitol pri otázke: Ako volajú mláďa nosorožca? Tažké otázky, keď vás naraz chcú dve dievčatá na vážne známosti. Nosorožček? Nosohľadka? Teliatko?.. Nosotolik? Sprava mihalnice, spredu pehy. Konečná. Zapísal som: Mláďa nosorožca.
Vydržali sme s pehavou do zimy, kým veveričkám nezošediveli chvosty. Tá s mihalnicami do kina aj tak nedorazila. Aké zvláštne, tie naše ženy.
Medzitým som na olympiáde získal druhé miesto a diplom. No odovzdali mi ho až o dva mesiace. V škole číslo stodvadsať štyri našli iba jedného žiaka s takým menom. Chlapec bol prvák a na otázku riaditeľky: Ako sa sem mohol dostať? sa rozplakal a slúbil, že už to neurobí. Nakoniec ma našli.
Bol som jediný z toho vedychtivého snívačského zjazdu, čo poznal odpoveď na nosorozca. Vedci dodnes netušia, ako nazvať to mláďa a v tom to všetko je. Tak som vkĺzol do sveta vedcov a stal sa na chvíľu jedným z nich. Potom som sa pokazil a odišiel, ako vidíte.
