Saška neznášala dni, keď do detského domova prichádzali potenciálni adoptívni rodičia. Počas siedmich rokov, ktoré tu prežila, si ju ani raz nevybrali.
Keď bola ešte malá, tieto dni čakala s napätím. Upierala pohľad na krásne paničky a pánov, čo na ňu pôsobili ako čarodejníci, ktorí ju raz odvedú do svojho zámku. Nová mama by ju večer pobozkala na čelo, nový otec by ju nosil na pleciach, mala by vlastnú izbu a už by nemusela každý deň znášať protivného Viktorína. Neustále jej ťahal vrkoče a posmešne ju volal Strakoš.
Saška netušila, čo to znamená, no slovo ju veľmi bolelo. Viktorín si opakoval svoje:
Strakoš! Strakoš!
Keď Saška prišla do detského domova, mala päť rokov. Rodičia zomreli pri autonehode. Nedarilo sa jej pochopiť, prečo ju mama a otec opustili a nevracajú sa po ňu.
Časom si uvedomila, že sú preč. Ich tváre sa vytrácali z pamäte, zabúdala na hlasy, vône, ich domov upadal do zabudnutia.
Veľmi túžila, aby ju raz vybrali! Zázrak sa však nikdy nestal. Rástla a chápala, že ona nebola tá, po ktorej túžia. Dievčatá s hustými copmi a očarujúcimi úsmevmi mali vždy prednosť, ona bola tá nepekná.
A Viktorín ju provokoval ďalej no dnes už vedela, že strakoš je vtáčik.
Opäť dorazila skupina potenciálnych rodičov. Všetky dievčatá krásne obliekli, zaplietli im mašle do vlasov. Saška si však celé vlasy ostrihala na krátko, ako chlapec. Už nechcela, aby ju niekto vybral. Rozhodla sa, že celý svoj život bude vyberať ona sama.
Keď ju uvideli s novým účesom, vychovávateľky len vykríkli. Viktorín, ako vždy, zasyčal za ňou:
Strakoš!
Saška mala dvanásť, Viktorín bol o tri roky starší.
Ani v ten deň si ju nikto nevybral. Jej strapaté vlasy a pohľad, v ktorom sa blýskali búrky, vystrašili všetkých.
O tri roky vychádzal Viktorín z domova. Rozlúčil sa so všetkými, nakoniec prišiel za Saškou.
Tak zbohom, Strakoš?
Zbohom, odvetila chladne Saška.
Drž sa! Už len tri roky a pôjdeš. Potom si ťa odvediem k sebe! povedal rozhodne.
Ozaj? Kto ti povedal, že si ťa vyberiem práve ja? Si hlupák! odzbrojila ho Saška.
Viktorín sa na ňu dlho zadíval a bez slova odišiel.
Za dverami detského domova Saška vykročila na ulicu, zhlboka vdychovala vzduch slobody a dospelosti. Za tie roky sa z ošklivého káčatka stala prekrásna labuť bohaté vlasy až po pás, veľké smaragdové oči, jemné črty. Zamierila do bytu po rodičoch a vtom za sebou začula:
Ahoj, Strakoš!
Otočila sa a pred ňou stál Viktorín.
Načo si prišiel? opýtala sa.
Predsa som sľúbil, že si ťa odvediem. Tak som tu, Viktorín pristúpil bližšie.
Už som ti hovorila, že si budem vyberať sama! povedala Saška, dívajúc sa mu spod nadočnic.
Za ten čas vyrástol, zosilnel, široké ramená, pevný pohľad.
Vyber si mňa, Saška! poprosil vážne.
Premyslím si to, odvetila a vyrazila k bytu.
Viktorín ju nasledoval až k vchodu domu, počkal, kým nezapadla za dvere, a odišiel. Od toho večera však prichádzal pod jej okná každý deň. Sadol si na lavičku pod stromčekom, kým Saška nezhasla svetlo na izbe.
Po horúcom lete prišla daždivá jeseň, za ňou tuhá zima. Viktorín chodieval stále. Raz k nemu prikročila, sadla si vedľa a opýtala sa:
Nebaví ťa to už? Nevadí ti zima?
To vydržím. Len ma prosím vyber, znovu hľadel láskavo a dlho.
Saška vyskočila a utekala domov. Pozerala spoza záclony, ako Viktorín sleduje jej okná.
Na Silvestra sa Saška ponáhľala domov. Potrebovala prestierať, obliecť nové šaty, čochvíľa bude polnoc. Viktorína na lavičke nebolo. Srdce v nej poskočilo od strachu… Čo ak sa niečo stalo?
O hodinu bolo všetko pripravené, naliala si sekt, pristúpila k oknu Viktorín nikde. Dušu jej ovládla tieseň, zlý pocit sa zväčšoval.
Čo mám robiť? Kde ho mám hľadať? Neviem jeho adresu, ani telefón! Som hlúpa, hlúpa! karhala sa.
V tom okamihu sa za oknom niečo zablyslo!
Už odpálili prvý ohňostroj, pomyslela si a išla bližšie.
Na snehu pred domom planul veľký nápis z fakieľ:
VYBER SI MŇA, SAŠKA!!!
Viktorín sedel na lavičke, mával jej a díval sa na jej okná…
