Без категорії
0151
Quem Vai Querer-te Assim, Cláudia? Desdentada, Infértil, Sem Linhagem… — “Quem é que te quer assim?” — gritou Paulo, cuspiu no chão e saiu. Ela ainda correu à janela, vendo partir o homem com quem viveu quinze anos — pensava que era alma gémea, mas ele esclareceu antes de ir: era só conveniente. Experiências de Sessões Fotográficas de Família Cláudia tem apartamento próprio, cozinha divinal, é dona de casa exemplar, fazia tudo por ele. Pensou em gritar pela janela, pedir-lhe para não a abandonar. Aceitaria humilhação, que ele ficasse, mesmo estando dias fora, noutra companhia… Melhor isso do que ficar, aos 45 anos, sozinha e largada. Já tinha aberto a janela. Mas olhou sem querer para o retrato do pai, fardado, olhar firme para a fotografia. E Cláudia repensou tudo. Deu-lhe vergonha daquela fraqueza. Observou mais uma vez o elegante marido a entrar no carro de luxo, mala em mão. Foi para a cozinha, passando pelo corredor antigo, onde o espelho de corpo inteiro da avó refletiu uma mulher pesada, cansada, cabelo grisalho, olhar apagado. Cláudia sabia que não era bonita. E a saúde já não ajudava, os dentes quebravam, dinheiro não dava para novos — precisava-se da nova máquina do marido, das roupas caras para o trabalho dele. — Era só o que faltava! O teu Paulo parece artista, tu tens só um casaco velho, saias de antigamente, blusas gastas, sapatos desfeitos, botas trocadas por pantufas. E no restaurante que tens de ser chef: hoje quer bife, amanhã almôndegas, depois panquecas recheadas… que ele vá à vida dele! Não se vive sempre atrás do marido, amiga! — dizia-lhe a colega Lúcia. Cláudia ouvia, mas não mudava. Até que o marido avisou que ia embora. Para uma rapariga de 27 anos. Com quatro filhos. — É jovem… — suspirava Cláudia. Mas a amiga soube de mais coisas. Vasculhou redes sociais, perguntou vizinhos, e revelou: — E ainda te chamou de sem linhagem! Vens de boa família e lá é só confusão! Nunca trabalhou, filhos de vários homens, bebeu até no oitavo mês. A mãe igual. Da juventude não vale a pena, mas dizem que os homens gostam… por esses motivos. Família não se faz disso. Segura-te! Cláudia segurou-se. O apartamento grande no centro herdado dos pais, o pai que previu tudo, e Paulo nunca teve direitos à casa. Decidiu alugar um quarto, para aliviar as contas. Estavam a construir prédios no bairro, e apareceu um engenheiro, barba arranjada, discreto e elegante: sr. Vítor Vicente. Observou Cláudia e sugeriu: — Pago-lhe adiantado, vá renovar o sorriso, senhora tão bonita não devia sofrer! Ela corou. Não se achava bonita, mas gostava de resolver os dentes. Ele avançou mais dinheiro. E depois chegou o irmão, estilo irreverente, blazer amarelo, calças roxas, penteado ousado — Carlos, estilista. Decidiu mudar o visual de Cláudia. Mudou mesmo. Cabelo luminoso, maquilhagem realçando os traços, dentes arranjados, começou a caminhar, perdeu peso, passou a correr no parque, até o sorriso mudou: era outra mulher, inesperadamente radiante. Num dia, toca a campainha. O inquilino chama: — Cláudia, é para ti! Na porta, o ex-marido, quase irreconhecível, envelhecido, pálido, saco na mão. — O que queres? — pergunta Cláudia. Lembrava-se das tentativas de contacto, ignoradas até ser bloqueada. Agora ali estava ele. — Como mudaste…! — admirou-se Paulo. Os elogios não a atingiram. Lembrava as noites sem dormir, o sofrimento, o pânico. — Ai, Cláudia… passei mal… só quer dinheiro, os miúdos assustam, malcriados, nunca os orienta, vive ao telemóvel, cozinha só massa instantânea… imagina! Para mim! Até as camisas, tudo junto, ficaram manchadas. Gastei tudo neles, não comprei nada para mim. Senti-me num manicómio. Cláudia… eu vim por ti. Contigo sentia-me bem. Vamos recomeçar? — pedia, humilde. Ela recordava as palavras dele: — Mas quem vai querer-te? Desdentada, infértil, sem linhagem, Cláudia. Voltou a olhar para ele; a porta abriu-se, apareceu o sr. Vítor Vicente, preocupado: — Cláudia! Precisa de ajuda? E o senhor, de que se trata? Paulo exaltou-se: — E você, quem é? — Este é o meu marido, Vítor. Não volte cá! — e fechou-lhe a porta na cara, deixando-o de boca aberta. Pediu desculpa ao inquilino. Chamar-lhe marido… Ele suspirou: — Está na hora: amo-te, Cláudia! Quem deixaria passar uma mulher tão fantástica? Casa comigo de verdade? Vítor era viúvo. Cláudia aceitou. Dois meses depois, já inundada de rosas, compraram uma casa de campo. Ela não repara quando o ex-marido observa de longe, arrependido de ter trocado uma mulher boa por uma ilusão vazia — ficou sem nada. Cláudia e Vítor passeiam de mãos dadas, felizes e apaixonados. E ela está à espera de um filho. Deixa o teu gosto e comentário!
Mas quem é que precisa de ti? Sem dentes, sem filhos, sem pedigree, Clarinha. Mas quem é que precisa de ti?
Без категорії
031
Zostaň s dieťaťom doma. Ja idem sama na svadbu svojho brata. Môj manžel včera prišiel z práce a správal sa zvláštne. Opýtala som sa ho na svadbu a hneď sa pozrel dole. Povedal, že ide na svadbu sám… – A ja? Bola som prekvapená. A manžel mi povedal: Miláčik, v januári som dostal poloprázdnu výplatu. Asi pôjdem na svadbu sám. Ty sa postaraj o dieťa. Nič zlé sa nestane. Odídem na tri dni, musím spať v hoteli a niečo jesť. Samozrejme musím kúpiť aj darček pre mladomanželov. Boli sme mladá rodina. Bývali sme v jednoizbovom byte. Ten nám dala svokra. Ja som bola na materskej dovolenke. Dcérka mala takmer dva roky. Do práce som sa neponáhľala. Nemala som ju s kým nechať. Svokrovci nám poskytli byt, za čo im patrí vďaka. Moja mama sa starala o seba, mala aj bokovky. Hneď mi povedala, že ak budem súrne potrebovať postrážiť dieťa, ak pôjdem do práce, určite príde. Ale kvôli novej šatám alebo farbeniu vlasov? Na to neostane s mojím dieťaťom. Poznám veľmi dobre povahu svojej mamy. Mimochodom, každý rok lieta do zahraničia. A všetky víkendy trávi v kozmetických a masážnych salónoch. V našej rodine nebolo žiadne veľké nešťastie. Keď bol manžel doma, mohla som si vybaviť vlastné veci. Pravda, manžel z toho až tak nadšený nebýva, pustí ma len zriedka a na krátko. Potom však prišlo svadobné pozvanie. Manželov mladší brat sa rozhodol oženiť. Na tri dni bolo treba ísť do iného mesta. A tak som poprosila mamu, či by neostala s vnučkou. Veď svadba je dôležitá udalosť. A sú to len tri dni. Navyše, naša dcérka je pokojná, neplače a nevymýšľa si. Mama dlho nechcela, ale nakoniec si s povzdychom zobrala tri dni dovolenky. Bola som šťastná. Veď po dvoch rokoch doma s dieťaťom som si aspoň na svadbe trochu oddýchnem… Moje sny sa však rozplynuli po manželovom oznámení. Pre mňa to mala byť veľká udalosť. Dojčila som dcéru rok bez toho, aby som vôbec vyšla z domu. Nakoniec sa ukázalo, že ju nik nechce postrážiť. A manžel medzitým chodil na pracovné večierky a služobné cesty. Samozrejme, jeho brata tak dobre nepoznám. Jeho snúbenicu som videla len na fotografii. Bola som veľmi sklamaná. Napriek tomu ma manžel nechcel pochopiť. On si myslel, že je všetko v poriadku. – Pozri, miláčik, tvoja mama nie je veľmi nadšená, že si vezme našu dcéru k sebe. Nech si trocha oddýchne tieto dni a ty zostaň doma. Načo nútiť niekoho do niečoho? Ak nechce byť s vnučkou, tak nech nie je. A svoju rodinu ani poriadne nepoznáš. Aký zmysel má pre teba táto cesta? Tvojou úlohou je byť doma a starať sa o dieťa. Ja pôjdem a vrátim sa. Tak som sa rozhodla, že nakoniec nejdeme nikto. Prečo by mal môj manžel rozhodovať, čo ja smiem a čo nie? A čo myslíte, kto má v tejto situácii pravdu? Osobne si myslím, že mama a manžel tejto ženy sú dosť sebeckí. Samozrejme, babka nie je povinná strážiť vnučku. Ale mohla by myslieť aj na svoju dcéru, nielen na seba. A manžel nerozumie svojej žene. Veď tej venovala dcére už toľko času. Má aj ona právo na oddych. Mal by pochopiť – ak ju naozaj miluje… Žena v tejto situácii je veľmi smutná. Úplne závislá od svojho manžela. Nemá jej kto pomôcť. Bolo by zaujímavé počuť váš názor. Dúfame, že si žena dokáže obhájiť svoje a manželovi povie svoj názor. Milé ženy, nezabúdajte, že žijeme v slobodnej krajine! Vyjadriť svoj názor môžete bez obáv. A ak by na to manžel zareagoval rozvodom, znamená to, že city nie sú úprimné. Mali by sme si navzájom dopriať radosť.
Zostaň s dieťaťom. Pôjdem sama na svadbu svojho brata. Môj manžel prišiel včera z práce a bol nejaký zvláštny.
Без категорії
06
Отказах се да измия планината от чинии след визитата на родата на съпруга ми и оставих всичко както си е до събуждането му
Отказах се да мия планината от чинии след края на вечерята с родата на съпруга ми и оставих всичко както
„Вече Не Те Имам Нужда“: Как Съпругът Напусна Жена Си В Момента, Когато Тя Най-накрая Получи Възможност Да Стане Майка
Вече не ми трябваш: Как съпругът напусна жена си, когато тя най-сетне можеше да бъде майкаСлушай, ще
Без категорії
04
Мъжът ми ме излъга, че ще работи на Нова година, но го видях в ресторант със своята любовница – как една българка посрещна празника и започна нов живот
Стефане, наистина ли? В новогодната нощ? Но нали бяхме се разбрали, мариновах патешкото точно по твоята
Без категорії
0142
– A komu by si bola dobrá? Bezzubá, neplodná, bez rodokmeňa Klára – A komu by si bola dobrá? – zakričal Pavol. Potom odplul a odišiel. A ona pribehla k oknu a pozerala, ako odchádza muž, s ktorým žili 15 rokov. Myslela si, že boli duša v duši. Ale on jej pred odchodom otvorene povedal: lebo to bolo pohodlné. Skúsenosti z rodinných fotení Klára má byt, výborne varí, je úžasná gazdiná, bola ochotná urobiť pre neho všetko. Klára si pomyslela, že by bolo treba otvoriť okno a zakričať mu, aby ju neopúšťal. Bola ochotná aj k takému poníženiu, súhlasiť: nech so ňou žije, aj keď nebude pár dní doma a bude ich tráviť s tou, inou… To je lepšie, ako byť vo veku 45 rokov sama, opustená. Už aj okno otvorila. Ale pohľad jej padol na portrét otca. Ten vo vojenskej uniforme, s vystrčenou bradou, pyšne hľadel do objektívu. A Klára zrazu zmenila názor. Bolo jej hanba. Za svoju slabosť. Ešte raz sa pozrela, ako jej sympatický a elegantný muž v kabáte sadá do pekného auta aj s vecami. Šla do kuchyne. Cesta viedla okolo chodby. Tam stálo zrkadlo ešte po babičke. Odraz ukazoval zaguľatenú, unavenú ženu so sivými vlasmi a uhasnutými očami. Klára vedela, že nie je krásavica. A teraz sa jej horší aj zdravie. Zuby sa lámali. Na nové nemala peniaze, lebo muž potreboval nové auto. A v práci musí byť v pekných, drahých veciach. – Ty si ale bláznivá! Tvoj Paľko je oblečený ako herec. A ty máš len vyťahaný sveter, prastarú sukňu, pár blúzok, zodraté topánky a namiesto čižiem staré kapce. A kabát s golierom, čo by ani moja babka neobliekla. Menu od teba vyžaduje ako v reštaurácii: steaky, fašírky na pare, palacinky s plnkou, mäso. Nech už ide! Nedá sa tak žiť za chlapom, kamarátka! – radila Kláre kolegyňa Lucia. Klára počúvala, ale robila po svojom. Potom jej muž povedal, že odchádza. K 27-ročnej žene. Štyri deti. – Je mladá, – vzdychla Klára. Ale kolegyňa, zároveň kamarátka, zistila niečo. Našla ju na sociálnych sieťach, pýtala sa susedov. A vyšlo: – Skúsená na nič! Teba ešte nazval bez rodokmeňa! Ty si z poriadnej rodiny! A tá – nič. Nepracovala ani deň. Deti od rozličných mužov. Na ôsmom mesiaci stále pila. Aj matka nemravná. O mladosti vôbec nehovor. Ale vraj to mužom imponuje. Ľahké správanie a ešte čosi. Lenže rodina sa na tom nebuduje. Nechápem tvojho Paľka. Ty hlavne vydrž! Klára vydržala. Byt jej po rodičoch zostal veľký, v centre. Otec akoby tušil, všetko dal do poriadku tak, že Paľko na jej metre nikdy nemal právo. Klára sa rozhodla prenajať jednu izbu. Aby mala ľahšie s peniazmi. V okolí stavali niekoľko projektov. Prisťahoval sa inžinier s briadkou, príjemný, inteligentný. Volal sa Vladimír Vševladovič. Pozorne sa díval na Kláru. A naraz povedal: – Zaplatím vám dopredu! Choďte si dať urobiť zuby. Krásna pani, zbytočne sa trápite! Klára očervenela. Krásna byť nemusela, ale zuby by chcela dať dokopy. Dal jej aj viac peňazí. Vraj ak bude treba, vráti. Potom za ním prišiel brat. Klára takých nevidela. Vyrazilo jej dych. V kanárikovom saku, fialových nohaviciach a úžasná úprava vlasov. Volal sa Cyril, pracuje ako stylista. Prišiel bratovi na návštevu. A Kláru si „vzala pod ochranu“. Keď hosťovala koláčmi, Cyril jej navrhol zmenu imidžu. A aj to spravil. Vlasy zažiarili, mejkap ukázal pekné črty tváre. Zuby dala do poriadku. Do práce teraz chodila pešo. Kilá išli preč. Dokonca začala ráno behať v parku. Milá žena s jemným úsmevom a jamkami na lícach. Doslova motýľ vyšiel z nenápadnej kukly. Raz zazvonil zvonček. Šiel otvoriť podnájomník a zakričal: – Klárka, máš návštevu! Na prahu stál bývalý manžel. Sotva ho spoznala. Paľko za rok zostarol, bol bledý, vyčerpaný, zmätený. Po bývalom lesku ani stopy. Vedľa stáli tašky. – Čo chceš? – opýtala sa Klára. Pamätala, ako sa mu spočiatku snažila volať. Ale nechcel rozprávať. Potom si ju dal aj do čiernej listiny. Teraz prišiel. – Klára, ako si sa zmenila…! – žasol Paľko. Na Kláru komplimenty neplatili. Pamätala svoje bezsenné noci, myšlienky na všetko ukončiť, nekonečné slzy, paniku. – Ach, Klára. Čo som si užil. Tá potvora cuckala zo mňa len peniaze. Deti sa zdali normálne, ale potom … Nevychované, stále kričia. Rozvíjať ich nechce. Sedí len na mobile, nevarí. Nakúpi pelmene. Raz mi zaliala čínsku polievku. Vieš si predstaviť? Polievku! Mne! Košele všetky spolu, vybledli. Za ten čas som si nič nové nekúpil, všetko išlo na nich. Bol som jak v blázinci. Klára… Chcem späť k tebe. S tebou bolo najlepšie. Začnime odznova, prosím? – prosil. Ale v ušiach jej zneli jeho slová: – A komu by si bola dobrá? Bezzubá, neplodná, bez rodokmeňa Klára. Klára sa ešte raz pozrela na exa. Vtom sa otvorili dvere. Vpikľadol znepokojený Vladimír Vševladovič so slovami: – Klárka! Potrebuješ pomoc? Vy, pán, čo riešite? Paľko sa vzpriamil a zakričal: – A vy ste kto? – To je môj muž, Vladimír. Nechod tu viac! – a Klára zabuchla dvere priamo pred Paľkom, ktorý od údivu ani nevedel čo povedať. Ospravedlnila sa podnájomníkovi. Že ho nazvala mužom. Ten si povzdychol a vyhŕkol: – Asi nastal čas pravdy! Milujem ťa, Klára! Ako môže niekto opustiť takú úžasnú ženu? Vydaj sa za mňa, prosím – naozaj. Bol vdovec. A Klára sa vydala. O dva mesiace. Muž jej nosí ruže. Kúpili si chatu. Žena ani nevidí, že sa za rohom občas díva bývalý muž. Rozčúlene si nadáva, že vymenil dobrého človeka za prázdnu bábku a ostal sám. Klára a Vladimír chodia po ulici za ruku. Šťastní a zamilovaní. A ona čaká dieťa. Dajte like a napíšte svoje názory do komentára!
Kto by ťa už len chcel? Bezzubá, bezdetná, bez rodu Slavomíra, vykríkol Pavol. Potom si odpľul a odišiel.
Без категорії
09
Sou reformada – enquanto vendia os meus pãezinhos de água na banca do costume, tentaram enganar-me
Sou reformada enquanto vendia bolos de arroz, tentaram enganar-me. Lá estava eu, no meu habitual canto
Без категорії
06
Време е да се откажеш от борбата: Историята на Анна Петровна, която намери щастието и вътрешния покой сред тишината на българския си дом, след загубата и страха от самотата
Стига борба Три години след смъртта на съпруга си, Катя Георгиева се бореше с тишината в собственото
Без категорії
018
Som dôchodkyňa – keď som predávala praclíky na rohu, pokúsili sa ma oklamať.
Som už dôchodca predávam rožky na rohu a skoro ma chceli oklamať. Sedím si tak pri svojom malom stánku
Без категорії
040
Vou casar-me, mas nunca com esse rapaz bonito. Sim, ele é ótimo em todos os sentidos. Mas não é para mim «Minha mãe apareceu de novo com o companheiro e ainda trouxe um outro homem. Já estavam meio bêbados — sentei-me no canto atrás da mesinha. E não tem para onde fugir, lá fora já caiu neve. Estou tão cansada de tudo isso. No verão termino o nono ano e vou para a cidade. Vou entrar no Instituto Politécnico e virar professora. A cidade nem fica tão longe, só dez quilômetros, mas vou morar no lar de estudantes.» A mãe e os convidados sentaram-se na cozinha. Ouvi o som das bebidas nos copos, o cheiro de chouriço invadiu o ar. Me absorvi pensando no aperto: — Espera aí, menina! — gritou minha mãe. — O que é que você está se fazendo de difícil? — Vocês são dois… — balbuciei. — Como se fosse a primeira vez com dois caras assim — ironizou Micael, o companheiro da minha mãe. Ouvi barulho de louça caindo, cochichos e respiração pesada. Eu me agarrei ao canto, tentando me esconder. O barulho parou de repente. — Olha, Nuno, ela está dormindo… — disse o companheiro. — Você mesmo disse que é uma boa menina. E sei lá, ela me irrita, tenho algo contra ela… — Ouve, mas ela tem filha… — Que filha? — A Irina, já crescida. Aposto que se escondeu no quarto. — Chama ela aqui! — respondeu Nuno, animado. — Irina, onde você está? — Micael entrou no quarto, viu-me e sorriu de um jeito nojento. — Venha sentar com a gente! — Estou bem aqui mesmo. — Para de vergonha! — Micael tentou me agarrar. Peguei de repente o vaso da mesinha e bati na cabeça do companheiro da minha mãe. Vidro quebrando. Escapuli e corri para fora. — Segura ela! — ouvi. Mas já estava na porta. Sem tempo para calçar botas, saí correndo de meias, camiseta velha e calção. Eles correram atrás de mim. A rua do bairro estava deserta. Fugir pela neve, à noite? Gritos atrás de mim. Passei por uma casa grande, ouvi latidos e uma voz mandando o cão calar. Corri para o portão e bati. Um homem quarentão abriu. — Ajude-me, por favor! — pedi olhando suplicante. — Entra logo! — ele me puxou e fechou a porta. — O que foi, Oleg? — a esposa apareceu no corredor. — É essa menina, — respondeu o dono. — Uns homens estavam perseguindo ela. — Rápido para dentro! — a mulher me puxou pela mão. — Lá dentro você explica tudo. — Irina, saia daí! — ouvi a voz de Micael lá fora. — Oleg, não se mete! — gritou a esposa. — Entra logo! Do lado de fora, mais gritos. No quintal, o cão latindo. — Vou ligar para a Polícia! — a mulher pegou o telefone. — Polina, não precisa. Resolvo isso sozinho, parecem ser daqui. — E vai resolver como isso? — Pelo diálogo. Você acalma a menina! O anfitrião pegou uma sacola, foi à geladeira. Colocou uma garrafa e um pedaço de chouriço dentro. Acariciou o cão no quintal e foi para a rua. Micael, o companheiro da minha mãe, veio até ele: — Devolve a Irina! — Tome aqui e sumam! — Que é isso? — abriu a sacola, sorriu, fez sinal pro amigo. — Vamos, Nuno! *** — Então! Eu sou Polina. — a senhora botou a chaleira no fogo. — Senta, conta tua história. — Sou Irina, — gaguejei tremendo. — Moro lá no final da rua… — Filha da Kira? — Sim. — Moramos aqui há pouco, mas de tua mãe já ouvi falar… A cabeça baixo, chorei. — Pronto, não chora! — Polina me abraçou de leve. O gesto foi tão estranho para mim que chorei ainda mais, agora aliviada. — Calma, calma! Vamos tomar um chá. Oleg entrou: — Resolvido. — E o que fazemos com essa linda menina agora? — sorriu Polina. — Amanhã decidimos! Agora vamos ao chá e depois banho nela. — Quer comer? — Polina me ofereceu chá, comida, bolo. — Come, come! — Oleg sorriu, vendo como eu olhava para os alimentos. Pararam de me bombardear com perguntas e deixaram que eu respirasse. Depois do jantar, Polina me levou ao banheiro: — Lava-te, veste esse robe! *** Tudo que eu queria era não ser expulsa para a rua de novo. Como é bom a água quente — frio insuportável lá fora. Mas logo acabei o banho, os anfitriões esperavam. Saí. Polina e Oleg sentados no sofá, agradeci embaraçada: — Muito obrigada! — Veja bem, Irina, — começou Polina. — Ninguém vai te procurar mesmo. E não quer voltar para casa. Olhei para baixo, sem coragem. — Amanhã cedinho viajaremos… Você fica sozinha. Nem abra porta. O cão Jack não deixa ninguém passar. Entendeu? — Sim! — gritei animada. — Se quiser, faz uma sopa de beterraba para nós amanhã, — sugeriu Oleg sorrindo. — Sabe fazer? — Sei! — falei rápido, temendo ainda que me expulsassem. — Sou boa de cozinha e posso limpar também. — Limpa se quiser, — autorizou Polina. *** Acordei com os donos da casa, fiquei quietinha na cama, sempre achando que iam me tirar dali. Depois tudo parou, saíram. Fui para a cozinha: pão, queijo, chouriço. Costelinhas de porco na mesa. Comi, limpei tudo, lavei o chão. Vi o aspirador no corredor e aspirei a casa. Quando desliguei o aspirador… — O que significa isso tudo? — uma voz atrás de mim. Virei. Um rapaz alto, bonito, devia ter uns dezoito anos, os olhos castanhos curiosos. — Estou limpando, — murmurei. — Quem é você? — Pois bem… — balançou a cabeça e pegou o telefone. — Mãe, estou em casa. Quem é essa aí? — Filho, deixa ela morar uns dias conosco. — Por mim tudo bem. Guardou o telefone, olhou-me de cima abaixo, foi pra cozinha. — Quer que eu prepare chá? — perguntei. — Eu mesmo faço. *** Guardei o aspirador, fui tirar pó, ouvindo cada som vindo da cozinha. Ele comeu, foi ao banheiro. Saiu perfumado, barba feita. — Ei, me passa mais uma garrafa! — ouvi um grito do lado de fora. — Que será isso? — o rapaz olhou pela janela. — Não abra! — gritei assustada. Ele olhou para mim com curiosidade e foi até a porta. Corri para a janela. No portão, Micael e seu comparsa gritavam. Fiquei apavorada. O rapaz saiu. Eles correram pra cima dele e… caíram na neve, parecia que juntos. O rapaz falou algo, eles se levantaram cabisbaixos e partiram para a casa da minha mãe. *** O rapaz voltou. Olhou para mim por um instante, aproximou-se: — Tá com medo? Sem controlar, encostei no peito dele e chorei. — Como se chama? — perguntou. — Irina. — Eu sou o Ruslan. Não chore, eles não voltam. *** Ruslan subiu, ficou no quarto até o fim do dia. Preparei sopa de beterraba, sentei-me pensativa na cozinha. Queria ficar ali, com aquelas pessoas boas, mas sabia que havia invadido todos os limites. Os donos voltaram. Polina ficou surpresa com a limpeza. Oleg elogiou a sopa. — Acho bom eu voltar para casa — disse. — Obrigada por tudo! — Fique mais alguns dias! — Obrigada, Polina! Mas já vou, — repeti. Caminhei até a porta e parei. Andava desde ontem pelo lar na roupa deles. — Venha! — Polina pôs a mão no meu ombro e foi comigo ao armário. Pegou umas calças jeans, um suéter, uma jaqueta esportiva bem quente. — Vista! Temos quase o mesmo tamanho. — Não… precisa. — Não vai sair sem roupa! Vista e pronto! Não vou ficar pobre por isso! Vesti. Nunca tive roupas tão boas. No corredor, me obrigou a pegar gorro e botas de inverno. — Use com saúde, Irina! — Obrigada, Polina! *** A vida voltou ao que era. Não exatamente igual. A mãe foi trabalhar na quinta. O companheiro dela e o amigo sumiram. Chegou a primavera. Um dia, estudando, alguém bateu no portão. Olhei: era Ruslan. Ele acenou: “Venha!” Saí correndo. — Oi! — sorriu. — Olá! — Minha mãe pediu você. *** Entrei naquela casa onde passei um dos dias mais felizes. — Oi, Irina! — Polina me abraçou. — Olá, Polina! — Senta, vamos tomar chá! Preparou chá, sentou-se comigo. — Quero falar sério contigo. Eu e Oleg vamos viajar para a Turquia por um mês — falou animada. — Meu filho mal vem em casa. Pode cuidar da casa? Alimentar o Jack e o gato, regar as flores? Tenho muitas plantas… — Claro, Polina! — Ótimo, — ela tirou dinheiro. — Aqui, vinte mil. — Não precisa! — Aceite! Não vai nos faltar nada. Venha, mostro tudo! Fui aprendendo onde ficavam os vasos de flores, a comida do gato e do Jack. Polina chamou: — Ruslan! — Ele saiu do quarto. — Apresente a Irina ao Jack! — Vem! — Ruslan pôs a mão no meu ombro. Saímos juntos, soltamos Jack, fomos caminhar. Ruslan falou da faculdade, do karaté, do negócio com o pai. Mas eu pensava diferente. Entendi que havia um abismo entre mim e ele, como entre minha mãe e os pais do Ruslan. Eles são ótimas pessoas, mas não é conto de fadas de Cinderela, é vida real. «Daqui dois meses faço vestibular para o colégio, vou passar. Estudar, trabalhar, batalhar, mas vou ser alguém. Vou casar, mas nunca com esse rapaz bonito. Sim, ele é ótimo em tudo. Mas não é meu! Sou grata à Polina pelas roupas e pelos vinte mil. Vai ajudar quando eu for para a cidade.» Intuitivamente, entendi que, naquele instante, terminava minha infância difícil. E começava a vida adulta — tão dura quanto, mas agora só depende de mim. Chegamos ao chalé. Acariciei o Jack, sorri para Ruslan e fui para casa. Amanhã começa o meu novo trabalho. Só trabalho — mais nada!
Vou casar-me, mas nunca com este rapaz bonito. Sim, ele é um excelente rapaz, em todos os sentidos.