Kto by ťa už len chcel? Bezzubá, bezdetná, bez rodu Slavomíra, vykríkol Pavol. Potom si odpľul a odišiel.
Slavomíra pribehla k oknu a dívala sa za mužom, s ktorým prežila pätnásť rokov. Vždy si myslela, že žijú ako duša s dušou. No on jej pred odchodom otvoril oči: bolo to len pohodlné
Skúsenosť s rodinnými fotografiami
Slavomíra mala byt, varila výborne, bola skvelá gazdiná, všetko by pre Pavla urobila.
Napadlo jej, že by mala otvoriť okno a zakričať, aby ju neopúšťal.
Dokonca bola ochotná k takému poníženiu nech je s ňou, aj keď nebýva doma celé dni a tie trávi s tou druhou
To by bolo predsa lepšie, než byť v štyridsaťpiatich rokoch sama, opustená. Už otvárala okno, ale pohľad jej padol na portrét otca. Ten v uniforme, hrdý pohľad, brada zdvihnutá.
A Slavomíra si to v tej chvíli rozmyslela. Cítila hanbu. Hanbu za svoju slabosť.
Ešte raz pozrela, ako jej švihácky a upravený manžel nastupuje do pekného auta s kuframi.
Prešla do kuchyne. Cesta viedla cez chodbu, kde stála stará bábkina toaletka.
Videla v nej unavenú, zaoblenú ženu so sivými vlasmi a vyhasnutými očami.
Vždy vedela, že nie je krásavica. Teraz pribudli zdravotné problémy. Zuby sa jej lámali a na nové nemala peniaze. Lebo Pavol potreboval nové auto a na práci sa musí objavovať v drahých veciach.
Ty si ale riadna trúba! Tvoj Pavol vyzerá ako herec, a ty len vytiahnutý sveter, pradávna sukňa, pár blúzok, zodraté topánky a namiesto čižiem ponožky. Kabát s golierom, ktorý by nevzala ani moja babka. Menu od teba vyžaduje, akoby si varila v reštaurácii tu mu daj steaky, tu fašírky, tu palacinky s plnkou, tu mäso! A nemal by už konečne ísť do riti?! Nemôžeš sa za mužom takto vláčiť, moja! radila jej kolegyňa Ľubica.
Slavomíra síce počúvala, ale robila po svojom. Potom však Pavol povedal, že odchádza. Ku dvadsaťsedemročnej žene so štyrmi deťmi.
Je mladá, povzdychla si Slavomíra.
Ale kolegyňa a kamarátka zistila niečo viac. Vypátrala v sociálnych sieťach, opýtala sa susedov. Prišla s verdiktom:
Tu ani pečať nedať! Ešte ťa nazval bez rodu? Ty si z dobrej rodiny! Tam je dno. Nikdy nepracovala, deti má s rôznymi mužmi, v ôsmom mesiaci bola večne opitá. Matka rovnaká. O mladosti radšej mlč. Ale vieš, že na mužov to zaberá. Lenže na rodinu to nestačí. Neviem, Pavol ma prekvapil. Ty sa ale drž!
Slavomíra sa držala. Ostala jej po rodičoch pekný priestranný byt priamo v centre.
Otec, ako by tušil, všetko vybavil tak, že Pavol na jej metre nikdy nemal nárok. Slavomíra sa rozhodla jednu izbu prenajať. Kvôli peniazom.
V okolí stavali niekoľko projektov. Prišiel inžinier, s bradou, milý, inteligentný. Volal sa Vladimír Svetozárov. Pozeral sa na Slavomíru pozorne. Potom z ničoho nič povedal:
Poďme to rovno vyplatiť dopredu. Chodte si spraviť zuby, pani Slavomíra, ste taká pekná, netrápte sa!
Slavomíra sčervenela. Peknú sa necítila, ale so zubami by rada niečo urobila.
Dal jej viac peňazí a povedal, že vráti, keď bude môcť. O pár dní prišiel za ním brat. Slavomíra ešte takého človeka nevidela. Normálne zalapala po dychu.
Žltý sako, fialové nohavice, bláznivý účes. Volal sa Cyril. Bol štylista.
Prišiel navštíviť brata, ale aj Slavomíru si zobral pod ochranu. Keď pohostila hostí koláčmi, Cyril jej navrhol zmenu imidžu.
A viete čo, zmenil ju. Vlasy sa leskli, make-up zvýraznil jej pekné črty. Zuby si dala dokopy. Do práce chodila pešo. Straty kilogramov boli preč. Začala ráno behať v parku.
Milá žena s jemným úsmevom a jamkami v lícach. Ako motýľ vyletela zo škaredého kokónu.
V jeden deň zazvonil zvonček. Obyvateľ otvoril a skríkol:
Slavomírka, máš návštevu!
Na prahu stál jej bývalý muž. Sotva ho poznala. Pavol za rok zostarol, vyzeral bledo, úboho, stratený. Z bývalého švihu nič neostalo. Vedľa stáli tašky.
Čo tu chceš? opýtala sa Slavomíra.
Pamätala si, ako sa mu snažila najskôr volať. Ale odmietal ju počúvať. Nakoniec ju zablokoval.
No teraz stál pred dverami.
Ty si sa zmenila! žasol Pavol.
Slavomíra už v sebe nemala miesto na poklonu. Pamätala si nekonečné noci, keď plakala, pochybovala o živote, panikárila.
Ach, Slavomíra. Koľko som sa natrápil. Tá bosorka len peniaze brala. Deti sa zpočiatku zdali normálne, no potom Neurobené, kričia stále, nerozvíja ich, sedí večne na mobile, nevarí. Len pelmenie z obchodu. Raz mi uvarila instantné rezance. Si to vieš predstaviť? Rezance! Šaty vyprala všetky naraz a všetky sú fľakaté. Za celú dobu som si nič nekúpil, všetko šlo na nich. Pripadám si ako v blázinci. Slavomíra Ty si bola moja istota. Pamätám na teba každý deň. Poďme začať odznova, prosím žiadal.
Ale v jej ušiach zneli jeho slová:
Kto by ťa už len chcel? Bezzubá, bezdetná, bez rodu Slavomíra.
Slavomíra ešte raz pozrela na bývalého. V tej chvíli sa otvorili dvere. Nakukol znepokojený Vladimír Svetozárov a spýtal sa:
Slavomírka! Potrebujete pomoc? Pán, z akého dôvodu tu ste?
Pavol vybuchol:
A kto ste vlastne vy?
Toto je môj muž, Vladimír. Nechoďte sem už! povedala Slavomíra pevne a zavrela Pavlovi dvere pred nosom. Ten ostal stáť s otvorenými ústami.
Ospravedlnila sa obyvateľovi, že ho nazvala mužom. Ten len povzdychol a vyrazil:
Asi prišiel čas na vysvetlenie! Už dlho vás milujem, Slavomíra. Ako mohol niekto opustiť takú úžasnú ženu? Vezmi si ma, prosím, naozaj!
Bol vdovec. A Slavomíra povedala áno. O dva mesiace sa vzali. Vladimír ju zahŕňa ružami. Kúpili si chatu.
Slavomíra si už nevšíma, že občas z rohu ulice zlostne pozoruje bývalý muž. Nadáva si, že raz podľahol pokušeniu a zahodil dobrého človeka kvôli prázdnote.
Ostal sám, bez ničoho.
A Slavomíra a Vladimír chodia po ulici ruka v ruke. Šťastní, zamilovaní. A čakajú dieťa.
Dnes večer, keď som si to všetko znova premietal, som pochopil jedno: pravá hodnota človeka sa ukáže až v skúškach. A je lepšie staviť na vernosť a lásku, než na povrchnosť a pozlátko.
