February 2026 – Page 57

Conheci a minha “amiga” num curso que frequentei para me candidatar a um emprego num local extremamente prestigiado. Sinceramente, tive dificuldade em perceber parte da matéria e ela ajudou-me bastante. O tempo passou, terminámos o curso e mantivemos contacto. Ela ainda dependia financeiramente dos pais, enquanto eu era casada e não tinha esse apoio. Estava à procura de trabalho e tive sorte porque um amigo recomendou-me, mas o processo foi longo. Encontrávamo-nos algumas vezes, mas ela desmarcava com a desculpa de “ficou tarde”. Eu estava ocupada, mas falávamos até nos chamarem para entregar documentos e fazer exames. Nessa altura, já não trabalhava e estava a poupar para alguns procedimentos médicos; ela, por sua vez, tinha os pais a pagar tudo. Ela foi admitida nos exames à primeira, eu não. Tentei mais duas vezes, mas sem sucesso. Pedi-lhe ajuda, mas estava sempre ocupada e depois desapareceu em dezembro e janeiro. Continuei à procura de emprego, que só encontrei em meados de fevereiro — foi um período difícil. Quando finalmente comecei a trabalhar, era durante a semana e ao fim de semana. No final de fevereiro, ela contactou-me para marcarmos encontro em março. Hesitei porque já não queria ver pessoas desse meio — magoava-me não ter sido admitida — mas aceitei porque ela era especial para mim. Tive de pedir folga para sábado, mas ela não respondeu à minha mensagem na véspera nem no próprio dia, e acabei por ter problemas no trabalho. Só reapareceu na segunda-feira, dizendo no WhatsApp que tinha um “problema de família”. Fiquei zangada e não lhe respondi durante três meses. Depois disso, fui operada e ela ligou-me por acaso. Disse-lhe que estava sensível, mas falei com ela; respondeu que depois me ligava para saber como estava, mas nunca o fez. Dois meses depois disse que queria ver-me, mas só podia durante a semana. Nessa altura já tinha aulas à tarde e não podia faltar, sobretudo por causa do custo; hesitei, mas acabei por recusar. A partir daí, começou a ligar para saber de mim, mas sentia que gozada comigo e fazia perguntas sobre a minha família, insinuando se os meus pais já estavam divorciados, como se fosse um problema meu, e não o dela. Apercebi-me destas atitudes e afastei-me, respondia curto ou mentia. Fui deixando de a seguir nas redes e em março, no ano seguinte, apaguei-a completamente. Ainda me mandou mensagens, mas ignorei. No dia a seguir ao meu aniversário ligou-me a exigir explicações, dizendo que sempre tentou ajudar e não entendia a minha atitude. Respondi que não tinha tempo para mim, só para aparecer noutras fotos. Disse-lhe: “Fica com outras pessoas.” No fim, afirmou só querer ajudar-me e que não me voltava a procurar. Sinceramente, isso magoou-me muito. Sinto que agora não consigo confiar facilmente nas pessoas. Ela queria que eu estivesse bem, mas não melhor do que ela; nunca se preocupou verdadeiramente comigo, apesar de eu ter sido atenciosa com ela. Às vezes penso que fui um interesse romântico, porque fazia comentários sobre o meu companheiro, queria que o convidasse para sair ou falava sobre fotos de outras raparigas. Fui sincera e aberta com ela — talvez esse tenha sido o erro. Dói, porque ela não estava preocupada: queria só manter-me presa ali. Achei mesmo que era uma verdadeira amizade e que tínhamos muito em comum, mas afinal não. Agora não é fácil confiar. Tenho vontade de ter mais amigos, mas é difícil.

Conheci a minha amiga durante um curso ao qual me inscrevi para me candidatar a um emprego num lugar

Без категорії

034

Mám 65 rokov a hoci som sa nikdy príliš netrápila pre svoj vzhľad, v poslednom čase začali v boji vyhrávať moje šediny – nie jedna-dve, ale celé pramene, hlavne pri korienkoch. Chodenie ku kaderníčke už pre mňa nebolo také jednoduché: čakanie, cena, čas… až som si povedala, že predsa nie je až také hrozné natrieť si vlasy sama doma. Veď celý život sa farbím! Čo sa môže také pokaziť? Zašla som teda do miestnej drogérie v našom bratislavskom sídlisku, nie do špecializovaného kaderníckeho obchodu. Povedala som, že potrebujem „farbu na šediny“. Predavačka sa opýtala, aký odtieň, ja že obyčajný gaštan, nič výstredné. Ukázala mi krabičku, čo pôsobila spoľahlivo, na obale žena s peknými vlasmi a heslo „prekryje šediny na 100 %“. To ma presvedčilo. Nič iné som neštudovala, išla som domov, presvedčená, že o hodinu je po probléme. Obliekla som si staré tričko, vytiahla uterák, zmiešala farbu podľa návodu a v kúpeľni pred zrkadlom naniesla. Najskôr všetko vyzeralo normálne – farba tmavá, ako vždy. Sadla som si na povinný čas a medzičasom som umývala riad, upratala kuchyňu. Po dvadsiatich minútach som zbadala niečo čudné: moja nová farba nebola hnedá, ale fialová. Pomyslela som si, že to bude svetlom v kúpeľni, že sa mi to možno len zdá. Keď som šla vlasy zmyť, vedela som, že som spravila obrovskú chybu. Ako sa voda stretla s vlasmi, začala sa farbiť – najprv do fialova, potom tmavohnedo, a na záver bola skoro čierna. V zrkadle na mňa pozerala 65-ročná žena s levanduľovými, fialovými odleskami a farbou, ktorú ani neviem opísať. Šediny zmizli, ale za akú cenu… Snažila som sa to vysušiť fénom, v nádeji, že keď uschnú, zmenia sa. Nestalo sa… práve naopak, farba bola ešte výraznejšia. Vyzerala som ako po zlej tínedžerskej módnej prehliadke, nie ako decentná dôchodkyňa. Začala som sa smiať sama na seba – čo iné som mohla? Zavolala som dcére cez videohovor, keď ma uvidela, sotva zadržiavala smiech: „Mami, čo si to urobila?“ Ja na to: „Rezervuj mi kaderníčku, prosím…“ Na druhý deň som takto musela ísť medzi ľudí. Navliekla som si na hlavu šatku, ale fialová aj tak trčala. V obchode sa pýtali, či mám nový štýl. V pekárni mi pani pochválila odvahu nosiť také farby. Prikývla som, akoby to bol môj zámer… O dva dni som išla ku kaderníčke – bez najmenšej hrdosti. Už keď ma uvidela, všetko pochopila. Nesúdila ma, len s úsmevom povedala: „Stáva sa to častejšie, než by ste čakali.“ Vyšla som zo salónu s upravenými vlasmi, ľahšou peňaženkou a jasnou lekciou: sú veci, o ktorých si myslíme, že ich stále zvládame ako kedysi… kým neskončíme s fialovými vlasmi. Odvtedy som prijala dve veci – šediny si nevyberáme a niektoré boje je lepšie prenechať profesionálom. Nie je to rodinné drama, ale skutočný slovenský príbeh zo života.

Mám už 65 rokov a hoci som sa nikdy príliš netrápila svojím výzorom, v poslednej dobe ma stále viac a

Без категорії

022

Ako som spoznala svoju „kamarátku“ na kurze pri príprave na prestížnu pracovnú pozíciu a ako ma jej správanie – od pomoci pri učení cez finančné rozdiely až po nespoľahlivosť, žiarlivé komentáre, a napokon bolestivé ukončenie kontaktov – navždy poznačilo a zmenilo môj pohľad na priateľstvo, dôveru a nové vzťahy

S mojou kamarátkou som sa zoznámil počas kurzu, ktorý som navštevoval, keď som sa uchádzal o prácu na

Без категорії

016

Nunca imaginei que a pessoa que mais me magoaria seria a minha melhor amiga: éramos inseparáveis há mais de dez anos, partilhámos segredos, receios e planos; confidenciei-lhe tudo, inclusive o início do meu namoro – mas ela, sob disfarce de preocupação, nunca apoiou a relação e acabou por semear dúvidas, afastando-me dele até ao ponto em que, depois de muitas intrigas e discussões, me vi sozinha, sem namorado nem amiga, apenas com a certeza amarga de que nem todos ao nosso lado desejam a nossa felicidade tanto quanto dizem.

Nunca pensei que a pessoa que mais me magoaria seria a minha melhor amiga. Conhecíamo-nos há mais de dez anos.

Без категорії

023

Nikdy by som neverila, že ten, kto mi najviac ublíži, bude moja najlepšia kamarátka. Poznali sme sa viac ako desať rokov – prespávala u mňa, plakali sme spolu, poznala moje strachy, prehry aj plány. Dôverovala som jej bezvýhradne. Keď som stretla toho muža, povedala som jej o ňom hneď prvý deň. Najskôr sa tvárila, že sa teší, ale v jej reakciách bolo niečo zvláštne: nehovorila „teším sa s tebou“, ale „dávaj si pozor“. Namiesto „vyzerá fajn“ len „nezaľúb sa“. Každý komentár bol ako varovanie zamaskované za starostlivosť. O pár týždňov prišli porovnávania: vraj je rovnaký ako všetci moji ex, vraj stále padám na ten istý typ mužov. Ak mi často písal, bola to „nebezpečná intenzita“, ak sa na pár hodín odmlčal, „určite je s inou“. Nebolo žiadne medzi tým. Zlom prišiel, keď sme raz išli traja na drink. Odišla som na toaletu a keď som sa vrátila, videla som ich hovoriť spolu príliš blízko pri sebe. Nebolo to jednoznačné, ale niečo mi nesedelo. Večer mi napísala, že bol „až príliš milý“ a že jej to prišlo podozrivé. Nerozumela som ničomu, no začala som sa cítiť nepokojne. Postupne to išlo dolu kopcom – vždy, keď som mala plány s ním, urazila sa. Hovorila, že už na ňu nemám čas a mením sa. Opakovala, že žena nesmie stratiť kamarátky kvôli mužovi. No keď som ja navrhla stretnutie, stále odmietla. Najhoršie prišlo, keď mi ukázala „komentáre“ ľudí, ktorí vraj s ním niečo mali. Neboli žiadne dôkazy, len klebety, vytrhnuté statusy a frázy typu „počula som, že…“. Spýtala som sa, prečo mi to neukázala skôr. Povedala, že nechcela ubližovať, ale už to nemohla nechať v sebe. Ten týždeň sme sa začali s ním hádať o veciach, ktoré nikdy predtým neboli problém. Začala som pochybovať o všetkom. Prvýkrát som mu skontrolovala telefón. Žiadala vysvetlenia, ktoré mi nevedel dať. Vyčerpal sa. Povedal, že cíti, že mu neverím, a že nerozumie, odkiaľ sa to všetko berie. Krátko potom sme sa rozišli – uprostred hádok, ktoré už nemali zmysel. Najhoršie prišlo potom. O mesiac som sa dozvedela, že „najlepšia kamarátka“ s ním komunikuje. Najprv tvrdila, že si museli veci vyjasniť. Potom, že boli „iba na káve“. Nakoniec priznala, že sa stretávajú často. Keď som ju s tým postavila zoči-voči, neospravedlnila sa. Vraj nič zlé neurobila a že za všetko si môžem sama. On mi povedal vetu, ktorá mi stále znie v ušiach: „Ja som si iba vzal to, čo si si nedokázala ustrážiť.“ Vtedy mi všetko došlo. Nebola to starostlivosť. Nebola to opatrnosť. Bolo to súperenie. Vadilo jej vidieť ma šťastnú s niečím, čo sama nemala. Nechcela zostať pozadu. Dnes nemám ani muža, ani kamarátku, ale mám jasno. Prišla som o dva vzťahy, áno, ale získala niečo cennejšie: istotu, že nie každý, kto sedí pri tebe a počúva tvoje trápenia, to s tebou naozaj myslí dobre. Niektorí len čakajú na príležitosť, kedy ťa stiahnu na dno.

Nikdy by mi nenapadlo, že človek, ktorý ma najviac zraní, bude moja najlepšia kamarátka. Poznali sme

Без категорії

013

Não Quero o Roteiro da Minha Mãe: Descobertas, Mágoas e o Poder de Escolher a Minha Própria Vida numa Família Portuguesa

Não quero o guião da minha mãe Sempre achei que entre mim e a minha mãe não havia segredos.

Без категорії

012

Chegar às Bodas de Ouro: A Vida, o Amor e os Desafios de Ludmila e Ivan no Interior Português

Chegar às bodas de ouro Vinte e cinco anos juntos completavam agora Margarida e António. Ela com cinquenta

Без категорії

011

Nechcem žiť podľa maminho scenára: O dôvere, klamstvách a hľadaní vlastného šťastia v tieni rodinných očakávaní

Nechcem žiť podľa maminho scenára Keď si spomínam na minulosť, vždy som verila, že medzi mnou a mamou

Без категорії

016

Dožiť sa zlatej svadby: Príbeh lásky, zrady a odpustenia v slovenskej dedine po 25 rokoch spoločného života

Dožiť sa zlatej svadby Dvadsaťpäť rokov žili spolu Alžbeta a Ľuboš. Jej už bolo päťdesiat, muž bol o

Без категорії

014

Deixei de cozinhar e limpar para os meus filhos adultos – o que aconteceu surpreendeu-me

Deixei de cozinhar e limpar para os meus filhos adultos o resultado surpreendeu-me Ó mãe, porque é que