S mojou kamarátkou som sa zoznámil počas kurzu, ktorý som navštevoval, keď som sa uchádzal o prácu na veľmi prestížnom mieste v Bratislave. Úprimne, niektoré časti učiva boli pre mňa ťažké, ale ona mi vtedy veľmi pomohla. Čas plynul, dokončili sme kurz a zostali sme v kontakte. Ona bola stále finančne závislá na rodičoch a ja som bol ženatý, bez ich pomoci.
Hľadal som si zamestnanie a mal som šťastie, že ma známy odporučil. Výberové konanie však trvalo dlho. Stretávali sme sa občas, ale ona často rušila stretnutia, vraj sa jej nechcelo alebo že prišla neskoro domov. Ja som bol stále zaneprázdnený, aj tak sme boli v kontakte, až kým nás nepozvali na podanie žiadostí a prijímacie pohovory. V tom čase som už nepracoval a šetril som peniaze na niektoré zdravotné zákroky. Ona si nemusela robiť starosti s peniazmi, všetko jej platili rodičia.
Na pohovoroch ju prijali hneď na prvýkrát, mňa nie. Skúsil som to ešte dvakrát, no zas ma nevzali. Poprosil som ju, aby mi pomohla s prípravou, ale vždy bola veľmi zaneprázdnená. Potom sa v decembri aj januári úplne stratila. Ja som si ďalej hľadal prácu a neúspešne až do polovice februára bolo to pre mňa ťažké obdobie. Keď som konečne nastúpil, robil som aj cez víkendy.
Na konci februára sa mi ozvala s tým, že by sa rada v marci stretla. Rozmýšľal som, lebo už som nechcel stretávať ľudí z tejto komunity bolelo ma, že ma nevzali do práce ale súhlasil som, lebo pre mňa bola špeciálna. Dohodli sme sa na sobotu a ja som si musel v práci vypýtať voľno. Písal som jej v piatok večer, ale neodpísala, neozvala sa ani v sobotu. Nestretli sme sa. Mal som potom problém so šéfom za zrušenú zmenu a kamarátka sa ozvala až v pondelok s tým, že mala rodinné problémy.
Bol som nahnevaný a tri mesiace som jej neodpovedal. Potom som podstúpil operáciu a náhodou mi zavolala. Povedal som jej, že som po operácii, že som citlivý, ale napriek tomu som prijal hovor. Povedala mi:
Oddýchni si, vyspi sa a potom ti zavolám a opýtam sa, ako sa cítiš.
Ale neozvala sa.
O dva mesiace sa mi opäť ozvala, že by sa chcela stretnúť, ale môže iba počas týždňa. V tom čase som mal poobede školu a nemohol som si dovoliť vynechávať drahé hodiny kvôli nej. Aj keď som spočiatku opatrne súhlasil, napokon som stretnutie radšej zrušil.
Potom mi začala volať a vypytovať sa, ako sa mám, ale mal som pocit, akoby si zo mňa robila žarty. Opakovane sa ma pýtala na moju rodinu, dookola narážala, či sa už moji rodičia rozviedli. Pravdou je, že jej rodičia sú rozvedení, moje to nie je. Postupne som si tieto poznámky uvedomil a čoraz viac som kontakt obmedzoval odpovedal som krátko, niekedy dokonca aj nepravdivo.
Postupne som ju odstránil z Facebooku a ostatných sietí, až som v marci ďalšieho roka vymazal aj posledný kontakt. Napísala mi, ale nevšímal som si to. Deň po narodeninách mi zavolala, aby sa ma spýtala, prečo som ju vylúčil zo svojho života. Vravela, že sa mi vždy snažila pomáhať a nechápe, prečo som jej to spravil. Odpovedal som, že nemám čas ani na seba a neviem, ako ju to môže trápiť, keď vidí fotky s inými ľuďmi. Povedal som jej:
Venuj sa iným ľuďom.
Nakoniec povedala, že sa ma snažila len podporiť a už mi viac nebude volať. Úprimne, veľmi ma to zasiahlo. Mám pocit, že ľuďom už tak ľahko nedokážem veriť. Ona chcela, aby som bol v poriadku, ale nikdy nie viac než ona sama. Nikdy jej na mne skutočne nezáležalo, aj keď som sa snažil byť úprimný a pozorný.
Niekedy si myslím, že som sa jej páčil viac, než to priznávala, lebo sa často vysmievala mojej partnerke, chcela, aby som ju pozýval medzi ľudí, alebo robila poznámky na fotky iných dievčat. Bol som k nej vždy úprimný a možno to bola moja chyba. Bolí ma to, lebo jej nikdy skutočne nezáležalo len chcela, aby som tam bol, keď jej to vyhovovalo. Skutočne som si myslel, že ide o ozajstné priateľstvo a že máme veľa spoločného, no ukázalo sa, že nie. Dnes je pre mňa ťažké niekomu dôverovať. Chcel by som mať viac priateľov, ale v tejto dobe je to naozaj náročné.
