Mám 65 rokov a hoci som sa nikdy príliš netrápila pre svoj vzhľad, v poslednom čase začali v boji vyhrávať moje šediny – nie jedna-dve, ale celé pramene, hlavne pri korienkoch. Chodenie ku kaderníčke už pre mňa nebolo také jednoduché: čakanie, cena, čas… až som si povedala, že predsa nie je až také hrozné natrieť si vlasy sama doma. Veď celý život sa farbím! Čo sa môže také pokaziť? Zašla som teda do miestnej drogérie v našom bratislavskom sídlisku, nie do špecializovaného kaderníckeho obchodu. Povedala som, že potrebujem „farbu na šediny“. Predavačka sa opýtala, aký odtieň, ja že obyčajný gaštan, nič výstredné. Ukázala mi krabičku, čo pôsobila spoľahlivo, na obale žena s peknými vlasmi a heslo „prekryje šediny na 100 %“. To ma presvedčilo. Nič iné som neštudovala, išla som domov, presvedčená, že o hodinu je po probléme. Obliekla som si staré tričko, vytiahla uterák, zmiešala farbu podľa návodu a v kúpeľni pred zrkadlom naniesla. Najskôr všetko vyzeralo normálne – farba tmavá, ako vždy. Sadla som si na povinný čas a medzičasom som umývala riad, upratala kuchyňu. Po dvadsiatich minútach som zbadala niečo čudné: moja nová farba nebola hnedá, ale fialová. Pomyslela som si, že to bude svetlom v kúpeľni, že sa mi to možno len zdá. Keď som šla vlasy zmyť, vedela som, že som spravila obrovskú chybu. Ako sa voda stretla s vlasmi, začala sa farbiť – najprv do fialova, potom tmavohnedo, a na záver bola skoro čierna. V zrkadle na mňa pozerala 65-ročná žena s levanduľovými, fialovými odleskami a farbou, ktorú ani neviem opísať. Šediny zmizli, ale za akú cenu… Snažila som sa to vysušiť fénom, v nádeji, že keď uschnú, zmenia sa. Nestalo sa… práve naopak, farba bola ešte výraznejšia. Vyzerala som ako po zlej tínedžerskej módnej prehliadke, nie ako decentná dôchodkyňa. Začala som sa smiať sama na seba – čo iné som mohla? Zavolala som dcére cez videohovor, keď ma uvidela, sotva zadržiavala smiech: „Mami, čo si to urobila?“ Ja na to: „Rezervuj mi kaderníčku, prosím…“ Na druhý deň som takto musela ísť medzi ľudí. Navliekla som si na hlavu šatku, ale fialová aj tak trčala. V obchode sa pýtali, či mám nový štýl. V pekárni mi pani pochválila odvahu nosiť také farby. Prikývla som, akoby to bol môj zámer… O dva dni som išla ku kaderníčke – bez najmenšej hrdosti. Už keď ma uvidela, všetko pochopila. Nesúdila ma, len s úsmevom povedala: „Stáva sa to častejšie, než by ste čakali.“ Vyšla som zo salónu s upravenými vlasmi, ľahšou peňaženkou a jasnou lekciou: sú veci, o ktorých si myslíme, že ich stále zvládame ako kedysi… kým neskončíme s fialovými vlasmi. Odvtedy som prijala dve veci – šediny si nevyberáme a niektoré boje je lepšie prenechať profesionálom. Nie je to rodinné drama, ale skutočný slovenský príbeh zo života.

Mám už 65 rokov a hoci som sa nikdy príliš netrápila svojím výzorom, v poslednej dobe ma stále viac a viac trápia šedivé vlasy. Už to nie sú len dva-tri pramene celé pásy vlasov pri korienkoch sú bledé. Chodenie ku kaderníčke už pre mňa nie je také jednoduché ako kedysi čas, ceny, objednávanie. Začala som uvažovať, že to skúsim sama doma. Veď som si celý život farbila vlasy, čo by sa mohlo pokašľať?

Zastavila som sa teda v našej miestnej drogérii na sídlisku, žiadna špeciálna kadernícka predajňa. Povedala som predavačke, že hľadám farbu na šediny. Spýtala sa ma, aký odtieň chcem, a ja som povedala: obyčajnú gaštanovú, nič extra. Ukázala mi škatuľku, vyzerala seriózne, tichá grafika, na obrázku elegantná žena s peknými vlasmi. Písalo sa tam, že 100% krytie šedín. Presvedčilo ma to. Viac som už nečítala. Doma som bola presvedčená, že o hodinu bude všetko v poriadku.

Navliekla som si staré tričko, pripravila som si uterák, podľa návodu som zmiešala obsah a naniesla farbu pred zrkadlom v kúpeľni. Na začiatku všetko vyzeralo dobre, farba bola pekne tmavá. Sadla som si a čakala potrebný čas. Medzitým som sa pustila do riadu a trochu som poupratovala kuchyňu.

Asi po dvadsiatich minútach som si všimla niečo zvláštne. Keď som sa pozrela do zrkadla, vlasy už nevyzerali hnede, ale fialové. Pomyslela som si, že to bude svetlom v kúpeľni. Utešovala som sa, že si to iste len namýšľam.

Keď však prišiel čas zmyť farbu, vedela som, že som urobila chybu. V okamihu, keď som pustila na hlavu vodu, farba ostala najprv fialová, potom tmavokávová a nakoniec takmer čierna. Pozrela som sa do zrkadla zbadala som samu seba s ľaliovými a fialkovými odleskami vo vlasoch a farbou, ktorú by som ani nevedela pomenovať. Šedivých vlasov už síce nebolo vidno, ale za akú cenu…

Skúsila som si vlasy vyfúkať, dúfala som, že sušením sa farba trochu zmení. Nezmenila. Práve naopak bola ešte výraznejšia. Vyzerala som skôr ako tínedžerka z módnej rubriky v časopise, a nie ako 65-ročná žena. Rozosmiala som sa sama nad sebou, čo iné mi už zostávalo.

Zavolala som dcére cez videochat keď ma uvidela, musela sa veľmi premáhať, aby sa nerozosmiala nahlas. Spýtala sa ma:
Mama… čo si to so sebou urobila?
A ja len:
Objednaj mi prosím termín u kaderníčky.

Na druhý deň som takto musela ísť von. Dala som si na hlavu šatku, no aj tak trčalo niekoľko fialových prameňov. V potravinách sa ma suseda spýtala, či to je nový trend. V pekárni mi pani pochválila, že som odvážna, keď si dávam také farby. Len som prikývla a tvárila sa, že to bolo schválne.

O dva dni neskôr som šla ku kaderníčke s úplne pokoreným egom. Keď ma uvidela, hneď vedela, čo sa stalo. Nescudzovala ma. Len poznamenala:
Verte mi, toto sa deje častejšie, než si myslíte.

Z kaderníctva som vyšla s upravenými vlasmi, tenšou peňaženkou a jasnou lekciou: sú veci, o ktorých si človek myslí, že ich zvládne ako kedysi, kým neskončí s fialovými vlasmi. Odvtedy som prijala dve veci že šedivé vlasy prídu, či chcem, alebo nie, a že niektoré boje je lepšie nechať na odborníkov.

Toto nie je žiadna rodinná tragédia, ale ozajstná humorná príhoda.