Leopold nikdy neveril, že Maruška je jeho dcéra. Jeho manželka Veronika pracovala v potravinách v dedine.
Майка ми често водеше нови “мъже”, но никой не се задържаше – тя плачеше, прегръщаше ме и казваше: “Ще дойде и нашият празник”. Последният кандидат остана само две седмици, напусна тъжен, когато спря да му купува ракия, и си тръгна с майчините обеци от шкафа. Майка не писа жалба, каза, че тя е виновна. След това имаше пет години спокойствие. На 15 години майка се влюби в Сергей – нов мъж с хубави дрехи, който работеше в Общината и обещаваше да се грижи за нас. Скоро се ожениха, аз завърших училище и те ми подариха златист медальон с косъм. Животът ни тръгна, готвех се за зрелостни, а Сергей ни помогна да се преместим в неговия апартамент. Скоро майка замина с него в командировка, а аз останах сама – учех в техникума, но се случи нещо ужасно и се оказах бременна от Сергей. Той ми даде пари и ме изпрати в далечно селце, където ме очакваше отчаяние… В този край Андрей – работлив млад мъж, някога осъден по невнимание, ми спаси живота и живота на дъщеря ми Олесия. С помощта на него и хора от селото ме регистрираха, а после Андрей ми предложи брак, за да закрият случая. Макар да ми беше трудно, приех. С времето той стана моят истински съпруг и започнахме новия си живот в българското село. Година по-късно се върнахме да посетим майка ми – отново прегръдки, сълзи и надежда, че и за нас ще има празник на нашата улица. Мама от време на време водеше нови съпрузи Мама от време на време водеше нови съпрузи вкъщи аз помня трима.
Eu, ao meu marido, nunca cheguei a amar. E viveram juntos quanto tempo? Pois olha, faz as contas Casámos-nos
Pred Silvestrom sme s mamou zašli do “Detského sveta”…
A úplne som sa zamilovala do jedných šiat – červené, pletené, s výrazným modrým lemovaním dole aj na rukávoch.
Išli sme tam pôvodne len po drobnosti – či už svetielka, alebo vianočné „cencúliky“…
Ale zaprela som sa a veľmi som mamu prosila, či by som si nemohla šaty aspoň vyskúšať.
A tie šaty mi sadli ako uliate, akoby ma na mieru ušili.
Hneď som začala snívať: v triede sa mi páčil jeden chalan a veľmi som chcela, aby ma na školskom vianočnom večierku v tých šatách videl.
Stála som tam, takmer som plakala a šaty som nechcela dať dole.
Mama si to všimla a povedala: „Veď ja čoskoro dostanem výplatu, poďme ich rovno zobrať.“
Domov som išla šťastná až po uši.
Byt sme vyzdobili, stromček ozdobili.
A v chladničke zostal už len ľad a kúsok masla.
Neteslivo sme čakali na maminu výplatu. Pamätáte si, za socializmu sa ešte 31. decembra chodilo do práce, iba skôr pustili domov.
Prišla mama z práce smutná: výplatu nedostala, zdržali ju.
V očiach slzy, v hlase krivda. Najhoršie bolo, že sa hanbila, že nebudeme mať na stole nič sviatočné.
Pamätám sa však presne, že mňa to nijako nezasiahlo. Stále som mala sviatočnú náladu. Sedela som pred televíziou, pozerala rozprávky, ktoré vtedy dávali iba na sviatky, inak bolo v telke málo čo a myslím len dva kanály.
Mama uvarila zemiaky s maslom, nastrúhala mrkvu a posypala cukrom. Nič iné doma nebolo.
Sadli sme si za stôl a mama sa rozplakala. Začala som ju utešovať a ani som si nevšimla, že už aj ja plačem potokom. Nie kvôli jedlu, skôr mi bolo nesmierne ľúto mojej mamy, až mi zvieralo hrdlo.
Nakoniec sme si ľahli pod deku vedľa seba na gauč, pritúlili sa a pozerali vianočný koncert.
A potom odbilo polnoc. Susedia na chodbe vychádzali s pohárikmi šampanského, spievali, kričali, gratulovali si. Len my sme nevytŕčali z bytu.
Zrazu zvoní zvonček – dlho a naliehavo. Mama išla otvoriť, a tam suseda, večne ufrflaná babka: raz som vraj nevymyla schody, raz som dupala. Deti z nášho dvora ju nemuseli, zakaždým nás zaháňala za hluk.
Babka už bola až moc v „silvestrovskom“ a neviem, čo s mamou hovorili, ale videla som, ako sa babka predrala do izby, obzrela náš stôl so zemiakmi a bez slova odišla.
Za dvadsať minút už nikto nezvonil, ale dvere skoro rozkopali. Zľakli sme sa, mama ma nepustila a išla pozrieť sama. Do izby vtrhla teta Viera – v rukách tašky s rôznymi dobrotami, pod pazuchou fľaša šampanského. Okamžite mamu okríkla, nech nečumí, ale pomáha, a začala vykladať šaláty, salámu, uhorky, pol kuriatka, cukríky či mandarínky.
Mama opäť plakala, tentoraz inými slzami. Teta Viera ju zvozila, poutierala nos svojim rukávom, otočila sa a odišla.
Po Novom roku teta Viera ostala rovnako „generálom“ v bytovke a na dvore. Ale ten Silvester nikdy nespomenula…
A keď sme ju po rokoch pochovávali všetci v bytovke,
ukázalo sa, že našu „všetečnú susedu“ mal napokon každý rád – lebo každému raz nejako pomohla… Pred Silvestrom sme s mamou zašli do Detského sveta na Námestí SNP v Bratislave. Tam, medzi pestrofarebnými
Валерия изпусна своята интервю за работа, за да помогне на възрастен човек, който припадаше на претъпканата
Soou a campainha… E quem é que irrompeu pelo apartamento, sem dar nem um olá e ainda empurrou o
Vieš čo, ja som svojho muža nikdy nemilovala. No a koľko ste spolu prežili? Nuž, počítaj: v sedemdesiatom
Когато се върнах от пътуване, открих, че вещите ми са изхвърлени на тревата с бележка: „Ако искаш да останеш, живей в мазето“. Аз съм Зоя, на 29 години, и преди две години животът ми в София се преобърна неочаквано – докато работех като софтуерен разработчик, помагах на семейството си с ипотеката, криех тайните си спестявания и се борех с враждебността на брат ми Марко и жена му Сандра, докато те превземаха дома ни, но накрая намерих сили да започна истински нов, независим живот. Когато се върнах от пътуването си, нещата ми лежаха разхвърляни по тревата пред къщата, а върху тях се
…Zazvonil zvonček… Do bytu, bez pozdravu a odstrčením syna z cesty, vtrhla svokra: „No, porozprávaj, milá nevesta, aké máš tajomstvá pred svojím mužom?“ … „Mama?… Čo sa deje, mama?“… Keď sa Fedor vrátil domov, v byte bolo ticho. Jeho manželka, Svetlana, ho už od rána upozornila, že dnes príde neskoro – vedenie nariadilo nečakanú revíziu… Zazvonil zvonček Bez pozdravu a s odstrčením syna z cesty sa do bytu vyrútila svokra: No poď, drahá nevestička
Телефонът звънна точно в седем сутринта, тъкмо когато Анелия беше станала и отишла в кухнята да сложи чайника.