Vieš čo, ja som svojho muža nikdy nemilovala.
No a koľko ste spolu prežili?
Nuž, počítaj: v sedemdesiatom prvom sme sa brali
Ale ako to, že si ho nemilovala?
Sedeli dve ženy na lavičke pri hrobčeku. Každá si upratovala na inom hrobe, no nakoniec ich vietor dohromady zavial a dali sa do reči.
Manžel? kývla tá v šedej baretke na fotku na pomníku.
Hej, manžel. Už rok Stále si neviem zvyknúť, cítim takú prázdnotu, až mi srdce stíska. Preto tu chodím Veľmi som ho ľúbila, žena si utiahla čiernu šatku.
Chvíľu bolo ticho, potom tá pristúpená povzdychla a vraví:
A môjho som vlastne nikdy neľúbila.
Tá druhá na ňu prekvapene pozrela:
A koľko ste teda spolu boli?
Nuž Trouba, rátaj: od sedemdesiateho prvého sme boli svoji.
A to si ho toľké roky neľúbila?
Bola som si ho vziať len z trucu. Páčil sa mi iný chlapec, ale on sa otočil za mojou kamarátkou. Tak som si povedala veď sa vydám skôr ako oni! A tak došiel Jožko tichý, trocha ťulpas. Krútil sa okolo mňa, mal ma rád, tak prečo nie
A čo potom?
Ach Skoro som z vlastnej svadby ušla! Celá dedina sa veselia, ja plačem že veď koniec mladosti. Pozriem na ženícha a mám chuť zavýjať: malý, všelijaký, už vzadu plešina, uši akoby ani jeho neboli. Oblek na ňom ako koza na kráve. Smeje sa, celé oči na mne Sama som si to navarila.
A ako ste žili ďalej?
Presťahovali sme sa k jeho rodičom. Taký boli sňať by na mne prach dali. Ja som bola mohutná, tmavé slivkové oči, vrkoč, šaty mi prsia trhali. Celý svet vedel, že sa k sebe nehodíme. Ráno vstanem, aj topánky vyumývané jeho mama donútila. A ja, vieš rozkazovala, frflala, aj na svokru kričala, lebo mi bolo seba ľúto. Všetci to cítili, nebolo to dobré.
Raz Jožko prišiel že čo keby sme išli na východ, vyskúšať prácu a zarobiť si. Vraj sa osamostatníme. Mne to bolo jedno len nech som preč. Vtedy to bolo samý Brigáda mládeže, ideme na výstavbu! Mne by bez Jožka zobrali hneď, ale on spravil papiere, vybavil všetko, do partie nás zaradili a štrngali sme najprv do Prešova, potom ďalej na východ. Išli sme samostatne ženské do jedného vagóna, chlapi do druhého. Jožko ostal bez jedla, ja mala tašku, ale cez vagóny sa nedalo prejsť.
A mne? No, nejak ma to nezaujímalo hneď som sa spriatelila, veselo bolo, všetko sa delilo. Koláče, čo napiekla jeho mama, som rozdala dievčatám. Jožko sa potom ukázal na stanici, prosil jedlo mne hanba, až som sa skoro do zeme prepadla. On miesto výčitky začal utešovať: Veď dobre, že ste sa najedli, u nás je tiež všetkého dosť, nič mi nechýba, všetci ponúkajú! A už bol späť vo svojom vagóne.
A ja vedela, že klame: nebol na to, aby si pýtal alebo prijal cudzie. Len ma tým chcel upokojiť
Keď nás ubytovali, dali nás ženské do jednej miestnosti, tridsaťpäť nás, chlapi zvlášť. Vraj dočasne, potom rodiny dostanú izby. Mne to bolo jedno, Jožko mi už prekážal. Dievčatá sa na mňa hnevali, že načo sa tvárim, akoby nebol môj muž.
Stával pod oknom, čakal, kým sa ukážem, no ja som bola pyšná, cítila som sa uväznená. Hovorila som si, že sa rozvediem. Deti nám Boh nedoprial, aj po dvoch rokoch, a city nikde. Niekoľkokrát som s ním aj prespala, z toho, že mi ho bolo ľúto.
Na obzore sa zjavil Gregor vysoký, tmavovlasý, ofina mu spadala na čelo. Aj sme sa síce narobili, ja som miešala betón, no život tam bol ľahší. Mali sme lepšie zásobovanie, české pivo, pomaranče, klobásky, čo sme doma nevídali. Koncerty, tancovačky v klube.
S Gregorom ma zoznámili dievčatá chceli ho samy, a on? On si všimol mňa.
Táááká láska! Strach, čo bude, už som o ničom inom nerozmýšľala.
Jožko prosil, hanbil sa, prehováral ma. Ale ja: ja sa rozvádzam! Aj izbu v baraku nám dali. Steny tenké, ale bola to už naša izba. Ja už som ho v tej izbe nevpustila
No Jožko bol stále niekde nablízku. Ja s Gregorom, Jožko ako tieň za mnou. Ale veď kto by naňho myslel Láska je láska.
Žena s čiernou šatkou počúvala bez pohnutia
Ako to vôbec ten Jožko zvládol?
Vydržal Lebo ma ľúbil. A potom Gregor začal chodiť s Katkou, účtovníčkou, mňa odsunul. Keď som mu povedala, že čakám dieťa, pohádal ma, začal ma urážať pred všetkými vraj ja som sa mu pchala na krk, veď môj muž je slaboch.
Dobré duše to donesli Jožkovi pošepky. Jeho láska ku mne ho úplne prerazila. Šiel Gregora zmlátiť. Pri stanici sa to stalo, my sme ani netušili. Dali mi vedieť, že Jožka odviezli do nemocnice. Letela som tam, po ceste ho nadávala Šaňovi, vodičovi že načo tam liezol? Veď na Gregora nikdy nemá! Šaňo bol ticho, bolo vidno, čo si myslí.
Keď som prišla do nemocnice, padla som do sĺz: leží tam, tvár modrá, noha v trme, ako nie on. Prečo si tam liezol? pýtam sa.
A on: Kvôli Tebe!
A mne ho bolo tak strašne ľúto A bála som sa, čo so mnou a dieťaťom. Tehotné z výstavby posielali preč. Znamenalo to ísť domov, vysvetľovať, že dieťa nie je Jožkovo Kto by vedel, či vlastne je? Aj s Jožkom sme boli spolu
Do nemocnice som chodila, nosila mu balíčky. Nie z lásky, zo slušnosti.
Keď sa postavil na barle, prišla som, stál pri okne v tej svojej nemocničnej pyžame, celkom starý, ubitý smútkom. Hovorí: Nerozvádzaj sa, odídeme odtiaľto, dieťa bude moje, a nikoho iného
A ja že: Načo Ti to je?
Odpovedal len: Lebo Ťa ľúbim.
Ja na to: No, veď ako chceš.
Otočila som sa a odišla. Cítila som jeho pohľad v chrbte, čakala, že sa otočím, ale nevrátila som sa, hoci sa mi vnútri rozsvietila nádej že nebudem musieť späť domov, že s dieťaťom bude ľahšie.
Presťahovali sme sa na východ. Jožko ticho, tichučko, no v práci ho ocenili. Keďže vyštudoval strojárinu, hneď sa mu to zišlo: stal sa predákom, lietal po staveniskách, domov chodil vždy s darčekmi pre mňa. Moja žena je tehotná, chválil sa, ja som len skláňala oči.
V pôrodnici som už vedela syn bol Gregorov, tmavé vlasy, rysy. Jožko to ani nedal najavo, pozeral na malého, zobral nás domov, ani slza mu nechýbala.
Maťko bol ťažké dieťa, ešte aj z hriechu splodený. Stále chorľavel, reval celé noci. Jožko bol tiež hotový, zaspával postojačky. Ale slovka nesťažoval.
O rok na to som porodila dcéru Máriu, Jožkovu. Dali sme jej meno po jeho mame. Vtedy mi došlo, ako som ich rodičov urazila. Otec už nebol, aspoň mame som chcela spraviť radosť.
Ale city ku Jožkovi? Žiadne. Ani láska, ani nenávisť. Keď boli deti malé, len som dúfala, že mi pomôže. A on pomáhal varil, pral, nechal ma vyspať.
Raz sa chystal vyprať bielizeň, ledva som mu vytrhla lavór čo by povedali chlapi, predák a perie ženine nohavičky! On na to: Voda ľadová, ty by si sa mohla zachorovať nech hovoria, čo chcú! Takmer som sa pohádala. Takáto jeho obetavosť mi po čase začala liezť na nervy.
A Maťo? Už v trinástich mal opletačky s políciou. Keď som za ním chodila, tam som spoznala jedného policajta, dobrého chlapa, slobodného. Vedel poradiť, dostal sa aj k Maťovi bližšie, Maťo ho počúval, Jožka nie. Jožko bol slabý, nevie byť autoritou, nevie potrestať. Ja som brala remienok veď keď kradne po potravinách, čo iné? Otec mi v tom bránil.
Jožka poslali na školenie do Bratislavy. Bývali sme už v novom byte v Košiciach. Pýtal sa: Ak povieš, ostanem. Cítil, ako je medzi nami zle. Ja len: Choď!
Odišiel smutný Policajt za mnou hneď opusti ho, rozveď sa, veď ho nemiluješ A ja
Žena na chvíľu stíchla, zmetla listy zo stolíka.
A čo si urobila?
Rozmýšľala som V tom čase mi z Bratislavy došiel list od Jožka. Mám ho odložený doteraz. Nikto to nevie, len ja. Písal, že vie, že som ho nikdy nemilovala, len znášala. Že ak mu napíšem, že ho nepotrebujem, už sa nevráti. Že deti nenechá, bude mi posielať každý mesiac peniaze, že všetko po ňom ostane mne. Praje mi šťastie, pohodu, žiadne slová výčitky, len akoby svoju bolesť zadržiaval. Mne ostalo už len žiť a radovať sa.
Listy padali zo stromu, bol pekný jesenný deň, nebo jasné. Žena si šatkou utierala oči.
Čo plačeš? spýtala sa rozprávačka.
Ach, neviem Život je taký krutý, keď si spomenieš, tlačí sa plač. A čo ty? Ostala si s policajtom?
Ach, nespávala som vtedy v nociach Maťo už aj odpol z cesty, ja sama v živote stratená. Omieľala som to Jožkovo písmo. Na fabrike bola majsterka, s ňou som sa skamarátila. Povedala mi: Lidka, si blbá! Takýchto chlapov si mala nosiť na rukách!
Jedného rána som sa prebudila. Zima prešla. Pomyslela som si čo to vlastne robím? Chlap mi venoval celý život
Spomínala som na všetko. Ako mi pomáhal, ako ma nosil na rukách, keď som po ženskej operácii skoro zomrela, neodchádzal odo mňa, vybavil aj sestričku, aj lieky. Keby nebolo jeho
Raz sme pomýlili balík, namiesto nášho vzali cudzie. Priviezol ho vrtuľník, vánica, balíky nahádzané do snehu. Doma sme zistili, že je niekoho iného. On sa vybral cez metelicu do vedľajšej dediny ho doručiť, nechcela som ho pustiť on nie. Ľudia čakali, hovoril!
Prišiel so zodratými lícami, ochorel Ale pochopila som nemám nikoho, len jeho.
Napísať mu? Ako asi pochopí city po toľkých rokoch, keď som ho len ponižovala? Veď už určite rezignoval, že mám niekoho iného.
Bola taká istá jeseň ako teraz. Deti v poriadku, v robote vybavené, že ideme k mužovi. Rozhodla som sa ísť za ním do Bratislavy.
Ten vlak sa mi vliekol v ústrety. Celý čas som naňho myslela oči, pohľad, všetko tak svojské Aj tú jeho plešinku som už milovala, aj tie uši, aj brucháč. Všetko, čo je jeho!
Na internáte mi povedali, kde má hodiny, šla som do budovy dnu som nesmela. Čakala som na schodoch. Vyšli. On vo vetrovke, s aktovkou. Nevedela som roky, aký bude
Skupina prešla, ja som stála nemá. Keď boli na konci chodníka, zakričala som.
Otočil sa, zastavil, a neveril vlastným očiam. Stáli sme a pozerali na seba a okolo padajú listy.
Skupina sa čudovala čo sa deje. Potom sme sa naraz rozbehli k sebe. Spadla mu aktovka, široko-ďaleko lietali papiere. Objali sme sa hovoriť sme nemohli ani slovo.
A jeho spolužiaci smiali sa, že takto sa stretli starí manželia, akoby sa poznali sto rokov.
Šatka poslucháčky bola už celá mokrá od sĺz. Vysmrkala sa.
Tak ste zostali spolu?
Do konca? kývla k hrobu, kde sa starala jej spoločníčka.
To nie To je náš Maťko syn. Zomrel mladý. Neveril by si, koľko sme si s ním užili Aj do basy sa dostal, potom pil a Och, radšej nespomínať.
A muž žije? úľavne sa opýtala tá druhá.
Ale áno! Nech mu dá Boh zdravia. Zaniesol ma sem upratať, a šiel ešte niečo povybavovať.
O chvíľku sa objavil Jožko, trochu pribratý, v čiernej bunde a koženej šiltovke, dobrosrdečný, okrúhla tvár, hneď nás pozdravil.
Unavený si, Jožko? oprašovala mu žena plece, starostlivo mu zobrala smeti, aby ho nezaťažovala.
A tak kráčali vedľa seba žltou alejou medzi hrobmi, podopierali sa, rozprávali sa.
Pred zákrutou sa žena v šedej baretke otočila a zamávala na rozlúčku, aj on zdvihol ruku.
Tá druhá pozrela na fotku svojho muža na pomníku a myslela na to, že šťastie sa nerodí samé od seba existuje len vtedy, keď ho pustíš do srdca.
A to je celé šťastie: milovať a byť milovanýNa chvíľu ostala ticho, len listy šelestili medzi kameňmi. Napokon jemne pohladila studenú fotku svojho muža a zašepkala:
Odpusť, ak som ti niekedy svojím šťastím ublížila.
Vstala, oprášila si sukňu a prešla okolo lavičky, kde predtým sedeli. Pred ňou prebehla malá vnučka; žena sa usmiala, natiahla ruku, aby ju pohladila po vlasoch. Dievčatko do nej jemne vrazilo a rozosmialo sa.
V tej chvíli pochopila, že hoci jej osud vzal, čo mohol, predsa jej zanechal veľa. Ticho ďakovala za chvíle, keď človek nečakane nájde lásku možno nie tú veľkú, rozprávkovú, ale lásku zo zvyku, vernosti, odpustenia a dlhoročného spolubývania. Lásku, ktorá nie je horúca: je ako mierny plameň, čo nehrozí, že vyhasne.
Ešte raz sa obzrela za dvoma postavami, ktoré sa strácali medzi alejami pod zlatými klenbami jesene, a vedela, že domov už viac nie je miesto, ale človek, s ktorým si dokážeš odpustiť samého seba. Rozchodila sa v ústrety novému dňu síce už neľútostne mladá, ale o čosi šťastnejšia než kedykoľvek predtým.
