Drahý denník,
Tak ty si teda, Vladko, poriadny chlap! Toto som nečakala! zahlásila som a naschvál som si utrela nos rukávom blúzky.
Túto sviatočnú blúzku mi ušila mama. Vybrala si z truhlice kúsok hodvábu, ešte trochu si ho poobzerala, že škoda takej krásy, čo nebude pre ňu, a nakoniec si sadla k šijaciemu stroju.
No jasné! Veď už som slečna. Treba byť pekne oblečená. Kto si ma všimne, keď budem obšuntelá?
Radšej, keby sa mama toľko nenamáhala… Aj tak to bolo načo? Pomyslela som si a zadívala sa za svojou prvou láskou.
Vladko takým tým vojenským krokom odpochodoval preč, ani raz sa neotočil.
Taká krivda!
Zatajila som slzy, lebo som mala riasy namaľované, hoci mama zakazovala, a tak plakať neprichádzalo do úvahy.
Vladimír, Vladko, Vlado môj…
Jediný, milovaný! Len pol roka sme boli spolu. Spočítala som to odvtedy, čo sme sa spoznali, presne pol roka.
A za tú chvíľočku sa udialo toľko vecí…
Vladko sa síce raz otočil, ale ja som si zahral na silnú, že to nevidím.
Veď čo! Prišla som mu oznámiť takú správu, a on otrčí nos?! Nech si ide! Chce ísť za veľkou vodou, do sveta, na slobodu! Nuž, tak nech! Ja som malá? Sama dieťa donosím, sama vychovám! A nepotrebujem od neho žiadne povolenie!
Zlostila som sa, ale niekde vnútri tenký hlások bolestivo a úporne kvílil.
Ako je možné, že hovoril, že ma miluje, sľuboval všetko na svete a ženenie tiež, a teraz? Akoby nič!
Hneď, ako som mu povedala, že čakám bábätko, musí si on ísť za tým svojim dobrodružstvom? Že ešte aj podmienkoval ak skutočne milujem, pôjdem s ním.
Ale kde by som šla? Odísť od mamy, tehotná, do neznáma, niekam na východ Slovenska, kde nikoho nepoznám?
To teda nie!
Postavila som sa zo starej lavice, napravila si sukňu a prstami prebehla po účese. Vlasov síce nie je veľa, ale trvalá dokáže divy. Mama mala pravdu na vzhľade záleží. Pozri sa na Vladka na pohľad nič moc, ale baby po ňom šaleli. Lebo je múdry, vtipný, vie sa usmiať aj pohovoriť, aj keď má len základku a remeslo z učilišťa. Ale šikovný je!
Aj ja nie som žiadna študentka obchodnú akadémiu som spackala, ďalej ma lákalo už len do práce. Mama mi vyčítala, máločo sme si povedali, ale ja som si šla svoje. Prečo by bol môj diplom dôležitejší, než peniaze, čo domov nosím?
Mama sa napokon upokojila a zobrala ma späť pod svoje krídla. Veď na to sú mamy. Ale keď sa dozvie, že bude babka… čo povie?
Nemusela som dlho čakať.
Mama kričala, až sa susedy zbiehali. Ale vyhodili sme ich rodinné záležitosti sa neriešia pred cudzími.
Čo si si to narobila? Veď vieš, do svadby si máš dávať pozor, komu teraz budeš treba? Jaj, Vladko, to som nečakala! Naoko slušný, a aký had! Tak ti povedal, že čakáš dieťa a ušiel?
Zvažovala som, či povedať pravdu. Ale načo? Vladko už bude ďaleko.
Áno, mama. Tak bolo.
Preboha, čo teraz budeme robiť?
Nič! My nie sme deti! Zvládneme to, mama. Ak ma nenecháš v štichu a pomôžeš mi zo začiatku, zvládneme aj bábätko.
A kam by som ja išla? Čo to rozprávaš, dcéra moja? Ktorá mama by ťa opustila?
Zatvorila som oči, chvíľku dýchala a cítila úľavu.
Tak, Vladko! Aj bez teba to dáme! Choď si za svojím Dunajom, keď ti je prednejší než vlastné dieťa!
Časom som už aj zabudla, ako presne prebehla tá hádka s Vladkom. V mojej hlave sa to uložilo tak, že som mu povedala o dieťati a on mi buchol dvere pred nosom. Zlosť a krivda zostali, ticho sa v kuse pripomínali:
Pozri sa! Tvoja Evička je celá po otcovi! Malý čertisko, len vymýšľa a ty trpíš! Rozpovedz jej, kde je jej tatko! Odišiel, stratila si ho, túla sa po svete, a ona odíde presne tak od teba! Lebo sa nevie naučiť milovať! Jablko nepadá ďaleko od stromu!
Možno aj preto dcéra Evička vyrastala s pocitom, že ju na svete má rada vlastne iba babka, a aj to len občas. Obíme, poľutuje, ale keď susedy začnú šepkať, hneď ju odtlačí:
Choď, choď! K mame choď! Ktovie, za čo sme takéto nešťastie dostali!
Do troch rokov bola Evička presvedčená, že nešťastie a trest sú jej mená. Napriek tomu mala rada chvíle, keď ju mama volala Evička, hladkala jej vlásky a chválila:
Poď sem, dcérka, prispravím ti copíky! Pekné máš… nie také ako ja, ale husté, po otcovi. On mal tiež čierne, husté vlasy. Modré oči ako Váh pred búrkou… Ty si po ňom… Krásna si, ale šťastie mať nebudeš.
Prečo? pýtala sa malá Evička, pripravená sa rozplakať.
Preto!
Mamin hlas sa zlomil a Evička už radšej nevyzvedala. Odišla za babkou, schúlila sa v jej zásteri rozvoniavajúcej fašírkou a polievkou, a nariekala, ľutujúc najskôr seba, potom mamu, nakoniec aj babku. Lebo hanba bola maminá, niesla ju babka.
Čo to je za hanbu, kto to má niesť, Evička pochopila neskôr. Len čo oslávila desiate narodeniny, mama kvitla, akoby omladla, a odišla do mesta za prácou stvoriť nový život.
Evička zostala s babkou. Nebolo jej veľmi smutno mama odchádzala aj predtým za prácou, sľubujúc, že potrebujú peniaze. Ale teraz bolo niečo iné. Vrácala sa s taškami darčekov, maznala Evičku, pohoršovala sa nad jej chudosťou, no dorážala babke:
Mama, čo je taká vychudnutá? Ľudia povedia, že ju nekrmíme!
Neje! Vezme kúsok chleba a dosť. Keby si tu bola, jedla by, ako treba! Ale čo môžem? Skot, farma, a ešte dieťa doma! Ty skôr domov príď, neremci!
Načo ju mám opatrovať, mama? Veď už je veľká! Počuj, čo som ti priniesla!
Kto stojí o tvoje darčeky? Radšej by si zostala doma! Srdce mi puká, dcéra moja…
Mama zvážnela, Evička ustúpila v kúte, pripravená na výbuch.
Nudím sa tu?! Mňa to nebaví?! Som ešte mladá a pekná, a žijem tu ako pustovník! A ešte aj ty ma karháš! Nechce sa mi žiť! Mama, aspoň ty ma pochop!
Teraz je neskoro, dcéra! Mať dieťa, to sa treba postarať! Ak nechceš, napíš otcovi Evičky, možno si ju vezme on!
Ja, že dám Evičku Vladkovi?! To teda nie! Veď sa ani nespýtal! Teraz, keď je hotové dieťa, mu ju dám?! To určite! Toľko rokov sa morím!
Tak potom sa nesťažuj! Dieťa počuje všetko…
A tak babka neskôr v podstate držala slovo a nevstupovala do toho. Až kým nepribudla správa z mesta: mama porodila chlapca a o týždeň zomrela.
A tajomstvo pôvodu zostalo Evičke ešte dlho zamotané. Keby nebola tvrdohlavá, nikdy by sa to nedozvedela.
Keď sa babka chystala odísť vybavovať veci do mesta a povedala, aby dávala doma pozor, Evička plakala, ale vedela, že musí konať. Musia hľadať otca, lebo to už samy neunesú.
Vedela, čo treba robiť už od malička kreslila otcovi obrázky, písala mu listy, hoci ich nikomu neukazovala. Svoje radosti i trápenia schovávala do zošitov, schovávaných pod matracom.
A teraz bolo načase napísať ten najdôležitejší list. Taký, čo aj pošle.
Adresu našla náhodou za obrázkom starej mamy vo fotke bol založený ošúchaný obálka. Rozplakala sa ešte viac, keď ho našla.
Prepáč, mami, ale ja ťa neposlúchnem! On mi chýba… možno je boháč, možno mizerný, budem to vedieť! Ty si stále hovorila, že zlý, ale… načo si ma rodila, ak si ma nevedela milovať? Ty si mi stále opakovala, že mám oči, ktoré som nikdy nevidela! Tak ja chcem aspoň vedieť! Pozrieť sa na otca!
Nenapadlo mi vtedy, že možno už tam dávno nebýva. Napísala som stručný list s prosbou o pomoc všetko, čo ma ťažilo.
Odoslala som ho ráno, cestou do školy. A večer ma už doma čakal maličký Janko môj brat.
Tak, Evička Janko babka len vzdychla a pustila sa do prebaľovania.
Babka, prečo je taký malý?
Ty si bola ešte menšia.
Naozaj?
Pravdaže. Aj on vyrastie. Neboj nič.
A jeho otec?
Sľúbil posielať peniaze, ale brať si ho nechce.
Aj to je niečo… povedala som presne babkiným tónom a ona sa musela usmiať.
Netrvalo dlho a s bratom som si poradila. Občas zašla Kvetka zo susedstva, poradila s plienkami a kúpaním, a ja som zrazu pochopila, že sa toho nebojím.
A čo láska? To najdôležitejšie ma naučil Janko jeho prvý úsmev patril práve mne, nie babke, a mňa najskôr oslovil Evi!.
Evi! rozbehnutý Janko vždy kráčal v ústrety, keď som dobiehala od bránky.
Ani som si nevšimla, ako som zabudla na list pre otca. Odpoveď nikdy neprišla. A ja som si to vysvetlila tak, že nezáležím mu.
Chvíľu ma to mrzelo, ale nebolo času sa ľutovať. Všetko sa krútilo len okolo Janka.
Babka do mňa hustila, že mám ísť študovať, ja som odmietala. Veď práca na družstve je vždy, v Kvetkinom novom obchode tiež. Ale babka trvala na svojom.
A práve vtedy, keď sme sa na tom najviac pohádali, sa objavil ten, koho som už nečakala v živote vidieť.
Vracala som sa s Jankom od Kvetky, on už lenivo poskakoval popri mne. Pri bránke sa odo mňa zaháňal:
Evi! Na, mňa!
Zobrala som ho na ruky, úsmev mi vyliezol na tvár.
Keď som vošla do dvora, na verande sa prehrabával neznámy muž, šteloval nefungujúcu žiarovku, čo od nepamäti nesvietila.
Tak, parom ťa ber… zamrmlal, žiarovka zasvietila. Nato zliezol zo stoličky a všimol si ma.
Dcéra…
Vladimír spravil pár krokov, a keď som sa chcela odtiahnuť, objal ma, aj Janka.
Moje dievčatko…
Videl som mu slzy v očiach.
Odpusť mi, dcérka, ja som o tebe nikdy nevedel! Toto je tvoj? kývol na Janka, ktorý očami hltal cudzieho muža. Požičiaš dedkovi? No poď, ukáž sa!
Až vtedy mi došlo, kto to je.
Nie, syn nie je môj… Teda, je… môj brat, Janko…
Aha! Vladko objal chlapca, ktorý sa mu škeril do tváre, a konečne sa všetci usadili.
Babka prišla a pohľadom naznačila, že všetko je už medzi nimi vyriešené. Už aj ja som vedela, že nemám byť na čo hrdá. Minulosť je minulosť.
Až neskôr mi otec povedal, ako list našiel. Neprišiel hneď žil už inde, ale nová nájomníčka obálku doriešila, on bol na stavbe a keď list dostal, prišiel.
Ako som dostal tvoj list, duša moja, hneď som sadol na vlak! Písal som tvojej mame viackrát. Chcel som rodinu.
A ona?
Odpísala mi len raz. Že sa vydala, aby som ju nechal.
Otecko, ja už nejdem nikam preč…
A kto vravel, že bez nich? Veľká bytovka, v Nitre, kopec miesta. Ty musíš študovať, Jankom sa postaráme… Babička bude s nami.
A z čoho budeme žiť? Otec Jankov ani alimenty neposiela…
Dcérenka, ty si myslíš, že ťa sklamem? Vladko zvraštil obočie a bol na nerozoznanie od malého Janka.
Sťahovať sa môžeme, o babku sa postaráme. My sme na to čakali, rozhodnutie už len na tebe.
Tak áno, ocko. Tak…
Objímem otca, a viem, že deň, keď som mu napísala ten list, je požehnaný. Odídem s ním do ďalekého mesta pri Váhu, kde síce nikdy nebude úplne Tichý, no isté je, že už budem mať zázemie. Viem, že môžem ísť, že mám prístav, kde bude vždy domov a večere voňajúce po kapustových pirohoch. Pirohy, ktoré sa nikdy nenaučím piecť podľa babky.
A vždy tam na mňa bude čakať rozstrapatený malý Janko, už s hlasom, ktorý sa mení na mužský:
Čaute! Oco vravel, že prídeš! Evi, chýbala si mi!
Aj ty mne, zlatko… Aj ty mne…
