Veď ona iba manipuluje mojím mužom, rozčuľovala sa Iveta.
Iveta sedela pri stole, v ruke držala mobil a v bruchu jej znova vrieť ten známy hnev.
Martin volal už tretíkrát za večer.
Ivetka, prepáč mi to jeho hlas bol unavený, previnilý, taký typický pre neho. Viem, že sme sa dohodli na divadlo, ale Vieš, Laura mi volala, že Danko má štyridsať horúčku. Sama si nevie rady. No pochopíš ma, však?
Iveta chápala.
Až príliš dobre.
Martin, veď máme kúpené lístky, povedala potichu, aj keď vnútri ňou lomcovalo všetko. Čakali sme na to predstavenie takmer dva mesiace!
Viem, zlatko. Prisahám, všetko Ti vynahradím. Len to je dieťa, nemôžem ho len tak nechať.
Keď položila telefón, hneď volala svojej kamarátke.
Lenka, vieš si predstaviť?! chodila po obývačke a rozhadzovala rukami. Zasa! Už tretíkrát tento mesiac! Raz je jeho syn doma chorý, raz bývalej došla baterka v aute, raz zas niečo iné!
Iveta, možno je malý naozaj chorý? opatrne sa ozvala Lenka.
Ale veď viem! Iveta sa spustila do kresla. Deti bývajú choré, jasné. Ale divné je, že ona vždy volá práve jemu. Ona nemá rodičov? Sestry? Kamarádky?
Nuž-ehm…
Žiadne nuž! vyletela Iveta. Manipuluje s ním! Martin je dobrák, nevidí to. Vie, že všetko zanechá a beží k nej. A ona to využíva!
Lenka na druhom konci mobilu len povzdychla.
Si si istá, že problém je naozaj v nej?
V kom inom?! zarazila sa Iveta.
Netuším, len premýšľam. Možno ju tvoj bývalý naozaj rád zachraňuje. Ak ona zakaždým zavolá a on všetko nechá tak a letí tam, kto vlastne koho využíva?
Iveta otvorila ústa, ale hneď ich zatvorila. Vnútri ju niečo nepríjemné štíplo.
Lenka, netáraj. povedala ostro. Martin je zodpovedný otec. Nemôže predsa nechať dieťa samé.
Dobre, dobre, prepáč, rýchlo súhlasila Lenka. To som len tak, medzi rečou.
Ale to medzi rečou ostalo ako tŕň pod nechtom. Neprestajne pichalo.
Martin prišiel domov neskoro. Unavený, strapatý, s previnilým pohľadom.
Prepáč mi, že som taký blb, objal ju odzadu, zaboril nos do jej vlasov. Kúpim nám nové lístky. Tie najlepšie miesta, sľubujem.
Iveta mlčala. Pozerala do tmy z okna a uvažovala, koľkokrát už tieto sľuby dostala? Päť? Desať? Dvadsať?
A zakaždým len veď ty rozumieš.
Rozumiem, myslela Iveta. Ale čomu vlastne rozumiem?
Potom sa začali hromadiť také tie drobnosti.
Najprv nenápadne, ako prach na poličke akoby nič, ale keď prejdeš prstom, zrazu vidno tú šedú vrstvu.
Iveta si všimla, že Martin nejako často ukrýva telefón. V minulosti ho nechával všade na stole, sedačke, v kúpeľni. No teraz ho mal stále pri sebe. Aj keď šiel po vodu, vzal mobil so sebou.
Martin, načo ten mobil stále nosíš? spýtala sa raz, pokojným hlasom.
Čo? strhol sa. Len zo zvyku. V práci furt volajú, tak som si zvykol.
Hmm.
Neskôr si Iveta všimla v jeho kalendári zvláštne poznámky. Chcela si tam zapísať nový termín spoločného divadla (na to, čo minule vynechali) a našla: Vyzdvihnúť Danka zo škôlky 16:00, Zaniesť Laure papiere na auto, Zavolať L. ohľadom očkovania.
L. Laura.
Martin, ozvala sa pri večeri, pri miešaní čaju, až kým sa cukor úplne nerozpustil, vieš, kedy mám obhajobu diplomovky?
Pozrel z taniera.
Diplomky? No veď v máji, nie?
V marci. O dva týždne.
Jasné. Prepáč, som hrozný sklerotik.
Sklerotik na jej veci, ale Lauru má v pamäti na minútu presne.
A potom boli peniaze.
Raz Iveta omylom uvidela bankový výpis ležal na stole. Tri prevody po osemsto eur. Príjemca L. Tóthová.
Matúš, zavolala držiac papier v ruke. Toto čo je?
Ani sa nesnažil zatĺkať. Len si povzdychol.
Pomohol som Laure. Jej mama ochorela, potrebovala na lieky Potom Dankovi na krúžky. Veď chápeš, je na to sama s dieťaťom
Osemsto krát tri dvetisícdvesto eur, Matúš. Za tri mesiace.
No a? Je to môj syn! Nezostal by som sa len prizerať, keby nemali za čo žiť!
Iveta položila výpis na stôl.
Jasné. Len je zvláštne, že si mi to zabudol povedať.
Nezabudol som! Vedel som, že by si hneď začala toto všetko
To toto všetko znelo tak, ako keby Iveta bola hysterická, prisilno žiarlila a riešila hlúposti.
A potom bola tá príhoda v aute.
Iveta si sadla dozadu a našla tam detskú kresbu. Domček, kvety, slnko, tri osoby. Otec. Mama. Danko.
Ona tam nie.
Iveta si prezrela papier. Na zadnej strane kostrbatými písmenami: Pre tatina od Danka. Naša rodina.
Martin? ticho zavolala.
Čo je?
Odkiaľ je toto?
Pozrel.
Aha, Danko kreslil. Zlatý je, že? Má talent.
Iveta sa pozrela na obrázok. Potom na Martina. Potom zase na kresbu.
Martin. Tu je napísané naša rodina.
No tak. Je ešte malý. Pre neho rodina znamená ja, Laura a on. Tak to vidí. Detská psychika.
Položila kresbu naspäť. Sadla si rovno, pripútala sa a mlčala celú cestu.
Potom sa Laura začala objavovať osobne.
Najprv raz zobrať Dankove veci, čo ostali u Martina. Potom zas prebrať letnú dovolenku. Potom len tak išla som okolo, tak som sa zastavila.
Laura bola vecná. Milá. Usmievala sa.
Ahoj, Iveta! pozdravila, akoby boli kamarátky. Neruším? Je Martin doma?
A po jej odchode bol vždy Martin zvláštne tichý, zamyslený, odpovedal na pol úst.
Čo ti je? pýtala sa Iveta.
Ale nič. Som len unavený.
Iveta sa začala cítiť ako piaté koleso na voze. Tá, ktorá zavadzia.
Raz počula telefónny rozhovor.
Martin bol v kúpeľni. Myslel si, že dvere sú dobre zavreté. No ostali pootvorené. A Iveta začula:
Laurka, neplač veď vieš, že Ti pomôžem, vždy Ti pomôžem. Však ma poznáš
Jemný hlas. Láskavý. Takmer dôverný.
Iveta sa stiahla od dverí. Sadla si na gauč a v tej chvíli jej to došlo.
Nikto ním nemanipuluje.
On to jednoducho dovolí.
Lebo mu to vyhovuje.
Iveta si to nechala pre seba tri dni.
Nerobila scény. Len mlčky sledovala. Ako keby študovala pod mikroskopom nejakého zvláštneho chrobáka.
A zistila toto:
Martin poznal Laury program lepšie než jej vlastný. Vedel, kedy má Danko škôlku, kedy krúžky, kedy ide Laura ku lekárovi. V jeho kalendári bolo všetko. Kedy má Iveta obhajobu diplomu, na to však zabudol.
Stále si s niekým písal. Telefón mu neustále vibroval. Hneď ho zobral, čítal, odpovedal s výrazom vinníka, čo robí niečo tajné.
Jedného večera zvonil telefón, keď bol Martin v sprche. Iveta pozrela na displej.
Laura.
Ruka jej automaticky zdvihla hovor.
Martin? Laurin hlas bol tichý, uplakaný. Martinko, mohol by si prísť? Je mi hrozne. Neviem, na koho iného sa obrátiť.
Iveta mlčala.
Martin? Počuješ ma? Ja už viac nevládzem sama. Prosím. Vždy si tu bol pre mňa.
Iveta zložila. Položila telefón na stôl. Sadla si na gauč. A zrazu sa rozosmiala.
Bože môj Aká som bola naivná, slepá.
Martin vyšiel zo sprchy, v uteráku, kvapky mu stekali po vlasoch.
Volala ti Laura, povedala Iveta pokojne.
Zostal stáť.
Ty si to zdvihla?!
Zdvihla. Iveta sa postavila, pozrela na neho. Plakala. Vravela, že je jej zle. Že pre ňu vždy si bol.
Mlčal. V tvári sa mu menili výrazy, akoby hľadal správne slová.
Pozri, začal, Laura je teraz na tom naozaj zle. Nemá nikoho len mňa. Predsa ju nemôžem nechať v štichu!
Nechať? usmiala sa Iveta trpko. Martin, ste rozvedení štyri roky. Už to nie je tvoja žena. Je to tvoja bývalá. Ty si ju už nechal. Pred rokmi.
Ale máme spolu dieťa!
A to znamená čo? Iveta k nemu pristúpila. Že vždy, keď zavolá s čarovným slovom Danko, musíš ihneď utekať? Že jej tajne posielaš peniaze? Že jej rozpis poznáš do podrobností?
Preháňaš!
Ja?!
Zacítila vnútri, akoby sa v nej čosi zlomilo. Chytila kabelku a začala si baliť veci.
Vieš, Martin, dlho som si nahovárala, že za všetko môže ona. Že teba využíva, že manipuluje cez dieťa. Že je to nejaká zlá osoba, čo nechce pustiť
Obzrela sa.
Pravda je, že nie ona je problém. Problém si ty. Ty jej to dovoľuješ. Dokonca to potrebuješ. Lebo je ti tak pohodlne. Máš dva svety. Bývalú ženu, čo potrebuje pomoc. Novú ženu, čo všetko znáša. A nikdy nemáš odvahu si vybrať. Lebo tak je to ľahšie.
Iveta, neodchádzaj.
Neodchádzam, povedala ticho. Odchádzam z trojuholníka, v ktorom mám vždy posledné miesto. Rozumieš? Nebudem bojovať s tvojou bývalou. Jednoducho vystupujem z vašej hry.
Martin zostal stáť v izbe mokrý, stratený, smutný.
Ivetka, počkaj. Porozprávajme sa.
Už nie je o čom, obliekla si bundu. Ty si si vybral už dávno. Len ja som bola príliš slepá, aby som to videla. Teraz to vidím úplne jasne.
Otvorila dvere.
Zbohom, Martin. Laurii pozdrav. A odkáž jej, že teraz ti môže volať kedykoľvek.
Dvere sa potichu zavreli.
O mesiac neskôr sedela Iveta s Lenkou na káve.
Ako sa máš? spýtala sa opatrne.
Dobre, usmiala sa Iveta. Naozaj dobre.
A bola to pravda. Prvý týždeň to bolelo v hrudi tŕpka prázdnota, túžila mu napísať, vrátiť sa. Ale vydržala. Prenajala si malý byt, našla brigádu, úspešne obhájila diplomovú prácu.
Martin volal. Písal dlhé, chaotické správy ospravedlňoval sa, vysvetľoval, sľuboval.
Iveta, prepáč. Už som pochopil Ty si mala pravdu, začnime znova.
Iveta neodpísala. Vedela svoje nemá význam skúšať to znova. Problém nebola Laura. Problém bol v ňom. A pokiaľ to nepochopí, nič sa nezmení.
A on? opýtala sa Lenka.
Kto?
Martin, predsa.
Aa mykla plecami. Netuším. Nevoláme si, nevidíme sa.
Lenka sa odmlčala.
Nelutuješ to?
Iveta sa zamyslela. Mrzí ju to? Nie. Zvláštne, ale nie. Bola to skôr úľava. Ako keď človek zloží z chrbta ťažké bremeno, ktoré dlho vláčil.
Urobila som rozhodnutie, dopila kávu. Za seba. A za neho.
Lenka sa usmiala.
Si silná.
Nech, mávla rukou Iveta. Len som dospela.
Martin ostal sám.
Laura, čuduj sa svete, prestala rýchlo volať. Bez Ivety ako svedka táto hra stratila zmysel. A keď sa Martin pokúsil vrátiť ich blízkosť, dostal len chladnú odpoveď.
Sám si si ju vybral, povedala Laura pokojne. Tak si s tým ži. Ja už mám svoj život zariadený. A tvoju pomoc viac nepotrebujem.
Martin sa snažil Ivetu získať späť. Čakal pri jej dome, písal dlhé správy. Bola neoblomná.
Martin, nechaj ma, povedala mu naposledy. A nechaj aj seba. K sebe sa nehodíme. Ty si chcel dva životy naraz. Ja chcem len jeden. Ale skutočný.
Iveta kráčala večernou Nitrou a premýšľala, aké je to zvláštne. Roky sa bála byť sama. Bávala sa straty Martina. A keď sa to stalo, zistila, že vlastne nestratila nič.
Lebo kto nevie urobiť rozhodnutie, nemôže dať nič naozajstné.
A ona si zaslúžila len to najskutočnejšie.
Čo myslíte, má pre Martina zmysel vrátiť sa k svojej prvej žene? Keďže to s Ivetou nevyšlo…
