Ale no tak, susedôčka moja, čo si už, za pár uhoriek sa chceš hadrať? Aj tak ti prerastú, zožltnú, a mne prišli vnúčatá, im vitamíny treba. Nech sa nehrá na lakomku, veď sme si tu rovní, len plot nás delí!
Milena sa prehla cez nízky drôtený plot, ktorý oddeľoval záhrady, a jej guľatá tvár sa rozžiarila medovo sladkým úsmevom. V jednej ruke mala smaltovanú misku, už spolovice plnú cudzej jahody, druhou sa naťahovala po kríček ríbezlí, ktorý rástol u Zuzany.
Zuzana, kľaknúca vo vypletaných záhonoch mrkvy, pomaly narovnala chrbát. Z chrbtice jej znepokojivo zapraskalo. Spotené čelo si zotrela hlinenou rukou a uprela na susedu ťažký pohľad. Toto veď sme svoji počúvala už tretie leto, odkedy s manželom Jozefom kúpili túto záhradu a zo zarasteného kúta urobili ukážkový zeleninový raj.
Milena, povedala Zuzana pokojne, no rázne. Veď aj ty máš jahody, videla som. Prečo neoberáš vlastné?
Čo po mojich jahodách?! mykla Milena plecom, ani zahanbená, ani v rozpakoch. Malé, kyslé, chrúst mi ich ojedol. Ja sa v tých tvojich prípravkoch nevyznám, čo s tým všetkým hnojíš, prihadzuješ Moje sú prirodzené, tak ako príroda dala. Ale ty máš jahody ako vajce do hrste. Škoda, by sa také krásy premárnili. Aj tak ste s Jozefom len dvaja, kde to všetko zjete? Trávi budú bolieť!
Zuzana si vzdychla. Milenina logika bola nepriestrelná ako pancier. Suseda vážne verila, že kto má veľa, má povinnosť sa podeliť s tými, čo nemajú aj keď nemajú hlavne preto, že sa im nechce pracovať.
Milena mala pozemok v biednom stave: krivé jablone obrastené machom, záhony čo cítili motyku len počas osláv, a všade púpava rozhadzujúca svoje semienka do susedových záhonov. Milena sem chodila len poprelačovať dušu: povaľovala sa v hamaku, opekala lacné párky na tehlách a nahlas počúvala Rádio Devín.
Zuzana bola húževnatá záhradkárka. Každý krík poznala po mene, objednávala zriedkavé semienka cez internet, vstávala o piatej, aby otvorila fóliovník, a polievala do tmy. Každá paradajka, každý uhork bol výsledkom jej potu, boľavej hrude a prebdených nocí, keď prišli jarné mrazíky.
Milena, odlož tú misku, povedala Zuzana. Jahody zbieram na lekvár. Každá sa počíta.
Ale zas začínaš Milena prevrátila oči. Lakomnica! No čo už, len trochu som vzala, deťom na chuť. Veď nebudeš brať z ruky dieťaťa, či?
Rýchlo, kým sa Zuzana nedostala k plotu, strčila do úst veľkú jahodu, teatrálne ju požula a odkráčala späť do svojho domčeka s korisťou.
Zuzana ostala stáť v záhone a cítila, ako sa v nej varí nevypovedané rozčúlenie. Z domčeka vyšiel aj Jozef, v ruke hoblík, a radšej na scénu nezasahoval hádky žien nemal rád.
Znova Milka? spýtal sa, prichádzajúc k manželke.
Zas pasie, odvrkla Zuzana. Ako koza v cudzom záhone. Jozef, to je už bezočivosť. Minulý týždeň nám odrezala cukiny, keď sme boli v meste. Vraj: Myslela som, že ich už nechcete, prerastú. Teraz jahody kradne rovno predo mnou.
Tak daj vyšší plot, navrhol Jozef. Z plechu. Dva metre.
Nedá sa, povzdychla si Zuzana. Podľa záhradkárskeho výboru môže byť len pletivo alebo latkový, žiaden nepriehľadný. A peniaze na nový plot nemáme, veď sme len teraz kúpili nový skleník.
Situácia sa napínala týždeň po týždni. Júl bol poriadne horúci, úroda rástla jedna radosť. Paradajky červeneli v hroznoch, uhorky chrumkali už na pohľad, papriky boli šťavnaté. A čím viac zeleniny, tým častejšie pri plote číhala Milena.
Raz v sobotu sa u Mileny objavila celá čata hostí. Hlučná partia, desať ľudí, hudba, pivo. K večeru, keď Zuzana zalievala kvety, Milena už podnapitá pristúpila k plotu.
Zuzka! zvolala. Pomôž mi, susedka, zachráň nás! Došli nám prílohy, šalátový tanier by bodol. Daj trošku paradajok, tých veľkých srdiečkových, a trochu vňate. Do obchodu ďaleko a hostia by radi ešte pokračovali v oslave.
Zuzana vztýčila hadicu, voda tiekla k ružiam.
Milena, ešte nie všetky paradajky sú dozreté. Tie, čo sú hotové, beriem zajtra dcére do mesta.
Ale no tak! Milena sa naklonila cez plot, až zaváňala pivom. Veď sú celé červené! Čo ti je ľúto pre dobrých ľudí? Nie sme si cudzie! Kúpim ti potom čokoládu.
Nie, naisto povedala Zuzana. Nie.
Milenina tvár stuhla. Úsmev zmizol, oči sa zúžili.
No len si seď so svojimi paradajkami! Nech ti popraskajú! Susedia sa už nedočkajú ani snehu v zime. Pfuj!
Odišla hlasne podupávajúc. Celý večer od Mileninho pozemku zneli uštipačné poznámky a smiech. Zuzana zachytila slová ako penny-pincheri bratislavskí, pre cent by sa zadusili, kto by jedol jej chemické rajčiny. Bolo jej do plaču. Zavrela sa v dome a pustila si nahlas rádio.
Na druhý deň ráno Zuzana zmeravela už na prahu. Dvere nového polykarbonátového skleníka boli pootvorené. Srdce jej spadlo do žalúdka. Rozbehla sa ku grédam.
Nuž, presne. Dolné strapce najväčších paradajok boli divoko otrhané. Niektoré vetvy dolámané, na zemi nedozreté plody. Uhoriek tiež ubudlo. A na bylinkovom záhone zívala diera kôpor a petržlen vytiahnutý s koreňom.
Zuzana len stála a pozerala na tú pohromu. Nebolo to len krádež, to bolo pohŕdanie jej prácou, časom i osobou.
Jožo! zavolala trasúcim sa hlasom.
Manžel prišiel hneď, zamračene si prezrel zničené záhony.
Toto už nie je na smiech, Zuzka. To je trestný čin.
Aký čin, Jožo? Kto to dokáže? Kameru nemáme, ona zaprie, že to ona. Vieš, aká je Milena jazyk ako britva.
Zuzana podišla k plotu. Na Mileninon dvore ticho hostia dospávajú. Na terase medzi prázdnymi fľašami opustená misa v nej kúsky jej, Zuzaniných, mäsitých paradajok a známe rezance petržlenovej vňate.
Takto nie, povedala Zuzana pevne. Dosť bolo. Skúšala som po dobrom, teraz po inom. Ale s rozumom.
Čo ideš vymýšľať? varoval Jožo. Len žiadny trestný čin, prosím. Nie kvôli vedru paradajok.
Kriminalitu nie, pousmiala sa Zuzana nepekne. Len trochu psychologie. A trošku chémie.
Plán sa jej rozjasnil v hlave okamžite. Odišla do mesta do záhradného centra. O tri hodiny späť a zvláštny nákup: žltý ochranný overal s kapucňou, respirátor, postrekovač a niekoľko vrecúšok obyčajného modrého potravinárskeho farbiva, plus najsmradľavejšie tekuté mydlo z drogérie.
Podvečer pri pohľade Mileny a jej priateľov sa na Zuzaninom dvore začalo divadlo.
Zuzana si obliekla žltý ochranný overal, nasadila respirátor, okuliare a veľké gumové rukavice. Jožo tiež obyčajnú pláštenku a rúško. Vyšli ku skleníku. Zuzana nahlas zmiešala vo vedre vodu s modrým farbivom a takmer celou fľašou smradľavého mydla. Zmes v postrekovači sa zmenila na zlovestne atramentovú tekutinu so zápachom ako z nemocnice.
Jožo, odstúp radšej! kričala nahlas, aby ju všetci počuli. Hlas tlmený, až hrôzostrašný. Silný prostriedok! Podľa návodu bez ochrany v žiadnom prípade!
Začala postrekovať paradajky, papriky aj kapustu. Modrá tekutina obaľovala listy aj plody otŕčajúc sa cez záhradku ako by tam vypukla nejaká epidémia, alebo sa náhodil modrý vitriol v desaťnásobnej koncentrácii.
Milena prikvitla k plotu.
Zuzi, čo to tam robíš? Horí? Alebo na teba vtrhli škodci? Hrozný smrad! zakričala.
Zuzana prerušila postrek, ale masku si neskladala.
Horšie, Milena, zavolala cez plot. Čítala som na internete, že prepukla nová vírusová pleseň. Vraj dokáže za deň zničiť celú úrodu. Musela som kúpiť experimentálny prípravok. Agrotoxín Jed 3000. Brutálne svinstvo, vraj zabíja všetko živé okrem rastliny.
Akože všetko živé? Milena zbledla.
No, všetok hmyz, vtáky, myši Zuzana urobila pauzu. A vraj pre človeka je tiež veľmi nebezpečný, ak niekto zje ovocie pred uplynutím ochrannej doby. Dvadsaťjeden dní. Kto zje skôr, riskuje ťažké otravy, až orgány zlyhajú. No po troch týždňoch je všetko bezpečné. Zachraňujem, čo sa dá.
Dvadsaťjeden dní?! Milena si automaticky chytila brucho. A keď sa toho len dotknem?
Ak len dotkneš? Ak hneď umyješ ruky v kyseline alebo alkohole, možno sa nestane nič. Ale keby sa ti dostala šťava na sliznicu… no radšej nemyslieť! Aj moje oblečenie potom musím spáliť.
Zuzana sa vrátila k práci, výdatne polievala kapustu modrou vodou. Milena len stála minútu, spracovávala šok a potichu cúvla späť na svoj pozemok.
Hej, ľudia! ozvala sa jej vystrašená výzva. Nejedzte ten šalát! Vyhoďte ho! Nech neotrúvame…
Pod maskou sa Zuzanine oči smiali. Prvý ťah operácie Na závisť bol úspešný.
Celý nasledujúci týždeň Milena len posmeľovala druhú stranu plota, na modré paradajky (ktoré boli naozaj len od potravinového farbiva) sa dívala až poverčivo. Keď vnuci Mileny pribehol k plote, podvedome pišťala:
Ani sa nepribližujte! Tam je jed! Ani nedýchajte smerom k ich záhradke!
Zuzana pokojne robila svoje. Po večeroch s Jozefom potichu z hadice zmývali farbivo z uhoriek (ty rástli najrýchlejšie a bolo ich škoda), zatiaľ čo nik nevidel, a s chuťou ich jedli na večeru. Paradajky zostali modré, odpudzovali aj vtáky.
Ale Milena bola typ podozrievavý. Po týždni začal strach ustupovať, zvíťazil jej prirodzený skepticizmus.
Zuzi! zavolala na druhé ráno cez plot. Ale ty si prečo chrumkáš uhorky? Veď si hovorila, že tri týždne nesmieš. Alebo na vás, mutantov, to neúčinkuje?
Zuzana sedela na verande s kávou a uhorkou, ani obočím nepohla.
To mám z obchodu, Milena. Vlastné nejeme. Veď pozri modré visia, nedotknuté. Neotravu zháňať nebudem, len sa bojím o úrodu.
Milena sa zamračila.
A tie paradajky prečo sú stále modré? Pršalo predsa.
Prípravok je nezmývateľný! nadšene klamala Zuzana. Prienika až do štruktúry rastliny. Moderná technológia.
Milena frflala a odišla, niečo si hundrala o chemikoch hnusných a zničenom životnom prostredí. Ale do záhona sa už neodvažovala.
Skutočný zlom prišiel až v auguste, keď bolo treba zbierať úrodu. Farba sa z paradajok takmer vymyla, zostával už len modrastý nádych okolo stopky.
Milena asi usúdila, že termín ochrany uplynul. Alebo bola chuť silnejšia než strach.
Zuzana sa chystala na pár dní do Bratislavy. Pred odchodom zavesila na bránu veľký zámok a na plot pri Mileninnej strane upevnila výraznú tabuľku z laminovanej kartónu.
Nápis znel:
*Pozor! Prebieha kamerový dohľad. Pozemok je postrekovaný experimentálnymi agrochemikáliami 3. triedy nebezpečenstva. Konzumácia bez špeciálnej neutralizácie môže mať nezvratné následky na tráviaci systém. Záhradkársky výbor informovaný. Pri narušení privoláme políciu.*
O kamerách bola lož, ale policajti a chémia zneli dosť desivo.
Po dvoch dňoch sa Zuzana vrátila a videla zaujímavý pohľad. Milena stála pri plote a zlostne sa hádala s predsedom záhradkárskeho spolku, Petrom Ivanom, vážnym a puntičkárskym pánom.
Pan predseda, pozrite, čo robí! kvílila Milena a ukazovala na tabuľku. Ona nás trávi! Experimentuje! Môj vnuk mal včera bolesť brucha, to z jej výparov! Zakážte jej to! Nech vezme preč tú chémiu! A jej kamery, sleduje ma ako špiónka!
Predseda si od únavy pretieral okuliare. Keď zazrel Zuzanin príchod, len si vydýchol.
Dobré popoludnie, pani Zuzana. Tu je sťažnosť… Chémia a kamery.
Zuzana vystúpila z auta, pozdravila.
Žiadne zakázané chemikálie nie sú, pán Ivan. Tabuľka je na odstrašenie zlodejov. Veď viete záhradníci majú škodcov rôzneho typu. A čo sa týka vnúčika keby Milena a jej hostia nelezli do mojich záhonov a nekradli zeleninu, žalúdky by ich neboleli.
Kto bol u teba?! skríkla Milena. Daj dôkaz! Neprekryla som plot!
Mám kamerový záznam, kľudne klamala Zuzana, prižmúrená na Milenu. Stare kamery som nahradila pravými s detekciou pohybu priebežne. Chceš, Milena, pozerať spolu s pánom predsedom, ako lozíš minulý utorok cez plot? Alebo ako tvoji hostia v sobotu trhali vňať? Práve idem napísať oznámenie polícii.
Bol to blaf na druhú. Ale zabral. Milena očervenela. Pamätala si, že má čo za nechtami, no netušila, kedy a odkiaľ mohla Zuzana tie kamery striehnuť. Strach z verejného odhalenia a pokuty bol silnejší než drzosť.
A čo by som, otravné zeleniny! zakričala. Nech si ich poje! Aj ja si vypestujem, aj lepšie!
Otočila sa a urazene zapadla do svojho domčeka.
Predseda pozrel na Zuzanu, potom na tabuľku, potom na namodralé paradajky. V očiach mu blikali iskry.
Pani Zuzana, naozaj taká silná chémia?
Potravinové farbivo a mydlo, pán predseda. Proti voškám pomáha. Proti chamtivým susedom ešte viac.
Rozumiem, pousmial sa predseda. Tabuľku nechajte. Prevencia je základ zákonnosti.
Od toho dňa prešla susedská komunikácia do fázy studená vojna. Milena Zuzanu ignorovala, pri stretnutí sa tvárila, že nevidí a každému v dedine bedákala, že jej suseda je bosorka a travička. Zuzane to bolo jedno. Hlavné: úroda bola v bezpečí.
Ale skutočný zázrak nastal nasledujúcu jar. Zuzana pri príchode vidí na Mileninom pozemku pohyb. Milena, fučiac a hrešiac, kyprí záhon. Krivo, pomaly, ale kopala. Vedľa krabica s vymrznutou, dlhonohou sadenicou zo supermarketu, no jej
Zuzana podišla ku plota. Milena zbadala, vystrela sa, loptu držala ako kopiju.
Čo chceš? Prišla špehovať?
Držím palce, Milena, povedala Zuzana zmierene. Hlboko nehrab, je tam íl. Viac piesku by to chcelo.
Ja viem! zahundrala Milena. Poradím si aj sama. Svoje si nasadím, pôjde to prirodzene, bez tvojich pokusov.
Pravda, usmiala sa Zuzana. Svoje vždy najviac chutí.
V polovici leta mala Milena prvé krivé uhorky a malé paradajky. Krútila sa okolo nich pyšná ako skúsená gazdinka. A odvtedy už nenazerala cez plot. Zistila totiž, že keď si niečo odmakáte, cudzie už nechcete. Najviac si vážite to, čo si vypestujete sami.
Raz večer zbadala Zuzana, ako Milena vyháňa susedovho chlapca zo záhonu, čo sa hnal po uletený loptu.
Choďte odtiaľ! kričala niekdajšia zberačka cudzej úrody. Toto nie je ihrisko! Tu je práca a pot! Nepošliapajte mi to!
Zuzana sa zahľadela na Jozefa, ktorý rozkuroval gril, a obaja sa pousmiali.
Vidíš, povedala Zuzana. A ty si chcel nový plot. Najlepšia škola je učiť vlastným príkladom.
Na jeseň, keď končili sezónu, Milena sama prišla k plotu. V rukách držala pohár s kalnou vodou a v nej plávali tri mrňavé uhorky.
Na, zamrmlala, podávajúc pohár cez pletivo. Ochutnaj. Svoje. Podľa receptu z časopisu.
Zuzana prijala pohár s úctou.
Ďakujem, Milena. Určite ochutnáme. A ja ti dám na jar semienka, také skutočné, Srdce Slovenska volajú ich. Ale sadia sa už vo februári, ukážem ti.
No dobre, kývla Milena a snažila sa schovať úsmev. Ak ti nebude ľúto.
Nie je mi ľúto, usmiala sa Zuzana. Tým, čo sami robia, nikdy nie je škoda.
Chvíľu stáli potichu, dívali sa na opadávajúce záhony. Tabuľka už dávno spadla a zmizla v daždi, ale neviditeľná hranica rešpektu ostala. Tá bola istejšia ako pevný plot.
A v ten rok Zuzana naložila rekordnú zásobu paradajok. Ani jeden nevyšiel nazmar.
V živote platí: čo si tvrdou prácou zarobíš alebo vypestuješ, si vieš naozaj vážiť. A rešpekt si získaš činom, nie krikom alebo plotom.
