Aby sa vyhla hanbe, súhlasila, že bude žiť s hrbatým mužom Ale keď jej pošepkal svoju prosbu do ucha, klesla na kolená
Matúško, si to ty, synak?
Áno, mami, ja! Prepáč, že tak neskoro
Matkin hlas sa triasol od obáv a únavy, znelo to zo šera chodby. Stála v starom župane, v ruke mala baterku akoby ho čakala celý život.
Matúško, moje dieťa, kde si sa to toľko potĺkal do noci? Nebo je už čierne, hviezdy žiaria ako oči lesných zvierat
Mami, bol som s Dominikom. Pripravovali sme sa, počítali príklady Stratil som pojem o čase. Odpusť, že som nedal vedieť. Viem, že spávaš zle
Alebo, že by si bol za dievčaťom? podozrievavo prižmúrila oči. Nezaľúbil si sa náhodou?
Ale mami! Čo to za hlúposti! zasmial sa Matúš a vyzúval topánky. Veď ja nie som ten, na koho čakajú dievčatá za bránkou. Kto by ma len chcel hrbáča, ruky ako opica a hlava ako lopúch?
V jej očiach však prebleskla bolesť. Nepovedala, že v ňom vždy vidí syna, ktorého vychovala v biede, v zime i samote nie čudáka.
Matúš naozaj nebol žiaden krásavec. Meral ledva meter šesťdesiat, bol zhrbený, ruky dlhé ako šimpanz, takmer sa mu dotýkali kolien. Hlava veľká, kučeravé vlasy trčali ako púpavy. Od detstva mu hovorili opička, lesný škriatok, prírodné divadlo. Ale vyrástol a stal sa viac než len človekom.
Spolu s matkou, Helenou Petrovou, prišli do tohto družstva, keď mal desať. Utiekli z mesta pred biedou a hanbou: otec skončil vo väzení, matka od nich odišla. Zostali len dvaja. Proti celému svetu.
Tvoj Matúško sa nedožije, mrmlala suseda Terezka, keď pozorovala krehkého chlapca. Zmizne zo sveta, ani stopa neostane.
Ale Matúš nezmizol. Držal sa života ako koreň v kameni rástol, dýchal, pracoval. Helena žena so železným srdcom a rukami zničenými v pekárni piekla chlieb pre celé dedinské družstvo. Desať hodín denne, rok čo rok, kým aj ona neostala pripútaná na lôžko.
Keď ochorela a už nevstala, Matúš sa stal aj synom, aj dcérou, aj lekárom, aj opatrovateľom. Umýval podlahu, varil krupicovú kašu, čítal nahlas staré časopisy. A keď napokon Helena ticho zomrela tak ticho ako vietor, čo odchádza z polí Matúš stál nehybne pri jej truhle, so zaťatými päsťami, bez jedinej slzy.
Ale ľudia nezabudli. Susedia priniesli jedlo, dali teplé šaty. A potom celkom nečakane k nemu začali chodiť. Najskôr chlapci, zaujímali ich rádiá. Matúš pracoval v obecnom rozhlase opravoval prijímače, lovil signál, spájal drôty. Mal zlaté ruky, hoci sa na to nezdali.
Potom začali chodiť dievčatá. Najprv len tak, posedieť pri čaji a domácej lekvári. Potom zostávali dlhšie. Smiali sa, rozprávali.
Až si všimol jedna z nich, Zuzana, vždy zostávala posledná.
Neponáhľaš sa? opýtal sa, keď všetci odišli.
Nemám kam ísť, zašepkala a dívala sa do podlahy. Macocha ma doma nenávidí. Traja bratia suroví, mrzutí. Otec pije, ja som im len na príťaž. Žijem u kamarátky, ale ani to nie je navždy U teba je ticho. Pokoj. Nie som tu sama.
Matúš sa na ňu zahľadel a prvýkrát v živote pocítil, že môže niekomu chýbať.
Zostaň so mnou, povedal jednoducho. Mama už tu nie je, izba je prázdna. Spravíš si tu poriadok. Ja ja nič nechcem. Ani slovo, ani pohľad. Len buď tu.
Ľudia šepkali poza chrbtom:
To čo za divadlo? Hrbáč a taká pekná? Je to na smiech!
Ale išiel čas. Zuzana upratovala, varila polievky, usmievala sa. A Matúš pracoval, staral sa, mlčal.
A keď porodila syna, všetko sa zmenilo.
Na koho je? pýtali sa v dedine. Po kom?
A chlapček, Denis, pozeral na Matúša a hovoril: Ocko!
A Matúš, čo si nikdy nemyslel, že bude otcom, zacítil v hrudi teplo, ako keď sa otvorí malé slnko.
Učil Denisa opravovať zásuvky, chytať ryby, čítať slabiky. A Zuzana, keď sa na nich dívala, vravela:
Matúš, nájdi si ženu. Nemal by si byť sám.
Si mi ako sestra, odpovedal. Najprv vydám teba, za poriadneho človeka. A potom uvidíme.
A taký muž sa našiel. Mladý, zo susednej dediny. Slušný. Pracovitý.
Bolo svadba. Zuzana odišla.
Jedného dňa stretol Matúš Zuzanu na ceste:
Chcem ťa poprosiť daj mi Denisa.
Čože?! zarazila sa. Načo?
Viem, Zuzi. Keď žena porodí, všetko sa v nej zmení. Ale Denis nie je tvoj krvný. Zabudneš na neho. Ja ja nemôžem.
Nedám!
Neberiem ti ho, povedal ticho Matúš. Príď, keď budeš chcieť. Len dovoľ, nech je tu so mnou.
Zuzana na chvíľu uvažovala. Potom zavolala chlapca:
Denisko! Poď sem! S kým chceš žiť so mnou, či s ockom?
Chlapec pribehol, oči mu žiarili:
Nemôže byť ako predtým? Že aj mama, aj oco budú spolu?
Nie, smutne povedala Zuzana.
Tak zostávam s ockom! vykríkol Denis. Ty, mami, príď aj tak na návštevu!
A tak to aj bolo.
Denis zostal. A Matúš sa stal naozajstným otcom.
Ale jedného dňa prišla Zuzana znova:
Sťahujú nás do mesta. Beriem Denisa.
Chlapec nariekal ako ranené zvieratko, objímal Matúša:
Nikam nejdem! Zostávam s ockom!
Matúš šepla Zuzana, pozerala do zeme. Veď on nie je tvoj.
Viem, povedal Matúš. Vždy som to vedel.
Aj tak utečiem k ocinovi! kričal Denis, zalievaný slzami.
A naozaj utekal. Znova a znova.
Vždy si ho odviedli vždy sa vrátil.
Konečne Zuzana kapitulovala.
Nech je po jeho, povedala. Vybral si sám.
A začal sa nový príbeh.
Susedke Margite sa utopil muž. Pijan, grobian, postrach. Detí nemali v takom dome láska nevyrastie.
Matúš chodieval pre mlieko. Potom opravil plot, prekryl strechu. Neskôr už len tak posedieť pri čaji. Porozprávať sa.
Postupne sa zblížili. Pomaly, s rešpektom. Po dospelácky.
Zuzana písala listy. Oznámila, že Denis má sestričku Dianu.
Privez ju, napísal Matúš. Rodina má byť spolu.
O rok prišli.
Denis sa od sestry nepohol. Niesol ju na rukách, spieval uspávanky, učil chodiť.
Sinku, prosila Zuzana. Ostaň s nami. V meste je divadlo, škola, možnosti
Nie, krútil hlavou Denis. Neopustím ocka. A tetu Margitu už mám za mamu.
A potom škola.
Keď sa chlapci chválili otcom šoférom, vojakom, inžinierom, Denis sa neskrýval.
Môj ocko? hovoril hrdo. On opraví všetko. Vie, ako funguje svet. On ma zachránil. On je môj hrdina.
Ubehol rok.
Margita a Matúš sedeli s Denisom pri krbe.
Budeme mať bábätko, povedala Margita. Maličké.
A a nevyženiete ma? zašepkal Denis.
Čo to máš za reči! objala ho Margita. Si mi ako vlastný. O takom synovi som celý život snívala!
Synak, vyriekol Matúš do plameňov. Ako si to mohol pomyslieť? Ty si môj celý svet.
O niekoľko mesiacov sa narodil Slavomír.
Denis držal brata ako najväčší poklad.
Teraz mám sestru, šepkal, brata, ocka, aj tetu Margitu.
Zuzana stále volala.
Ale Denis vždy odpovedal:
Už som prišiel. Som doma.
Roky plynuli. Ľudia zabudli, že Denis nie je Matúšov po krvi. Šepoty sa vytratili.
Keď sa Denis stal otcom, rozprával svojim deťom a vnúčatám príbeh o najlepšom otcovi na svete.
Nebol fešák, hovoril Denis. Ale lásky mal viac, než všetci ľudia, ktorých som poznal.
Každý rok, v deň spomienky, sa u nich doma zišla celá rodina Margitine deti, Zuzanine deti, vnuci, pravnuci.
Popíjali čaj, smiali sa, spomínali.
Najlepší otec bol náš! vraveli dospelí a dvíhali šálky. Kiežby bolo viac takých otcov!
Vždy sa prst niekoho zdvihol hore k nebu, k hviezdam, k spomienke na človeka, ktorý sa, napriek všetkému, stal pravým otcom.
Jediným.
