A minha relação com a atual namorada do meu ex-namorado será sempre mais importante para mim do que qualquer homem

O meu marido tem uma amante. Esta relação deles não me incomoda minimamente. Cheguei mesmo a encontrar-me com esta mulher. Não senti qualquer ressentimento por ela e achei absurdo estarmos em conflito por causa do meu marido.

Conversámos calmamente e tivemos uma conversa longa. Descobri nela uma pessoa genuinamente simpática. No final, parecia até que éramos amigas de longa data, pois trocámos até pequenas lembranças.

Mais tarde, ele e a amante resolveram fazer uma cerimónia de casamento. Nada oficial, claro. Também não me senti incomodada, por isso começámos todas a preparar tudo juntas. Ajudei a amante do meu marido a escolher um vestido de noiva elegante, e ela aconselhou-me quanto ao melhor vestido de cerimónia para eu usar. Decidimos fazer a celebração em nossa casa, e eu fui a testemunha. Tudo parecia bastante realista, só faltava mesmo o registo civil.

No dia da festa, acordámos cedo e tratámos dos últimos preparativos. Ajudei a minha nova amiga a vestir-se de noiva. Depois fomos para a sala e, no caminho, prometemos uma à outra que seríamos sempre amigas. Ela e o meu marido trocaram votos e alianças, aceitaram-se como noivos e deram um beijo apaixonado.

Na noite de núpcias, ficaram todos cá em casa. Quando o meu marido adormeceu, a minha amiga desceu até à cozinha e ficámos à conversa durante horas. Foi tudo muito agradável e descontraído, percebemos que temos realmente muito em comum.

Sinceramente, não me sinto minimamente humilhada por esta situação. Até posso dizer que me sinto feliz. No fundo, eu e a amante dele agora falamos bastante e passamos tempo juntas. Finalmente, tenho alguém com quem ir às compras, passear no jardim ou até dar um mergulho na piscina. Acredito que a minha relação de amizade com ela é, e será sempre, mais valiosa do que qualquer homem.

Gostava de saber o que pensam sobre um tipo de amizade assim.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

four + twenty =

A minha relação com a atual namorada do meu ex-namorado será sempre mais importante para mim do que qualquer homem
– Haló… Vašo– Tu nie je Vašo. Tu je Elena… – Elena? Kto ste vy?…– Vážená, kto ste vy? Som priateľka Vaša. Chceli ste niečo?… Manžel tu nie je, zdržal sa v práci… .Začala sa mi točiť hlava, všimla som si červené kvapky na podlahe. Brucho ma veľmi ťahalo, až som sa krčila… Cítila som, že bábätko už-už príde na svet. Môj manžel Vašo už 5 rokov chodí do zahraničia za prácou. Raz robil šoféra v Nemecku, inokedy rekonštrukcie v Poľsku. Odišiel kvôli peniazom. Máme dvoch synov, chceli sme im dať najlepšiu budúcnosť. A dobre sme vedeli, že na Slovensku by sme nič nedosiahli. A viete čo, tam mal Vašo šťastie. Raz za mesiac nám posielal balíky s potravinami – nejaké konzervy, ryžu, olej, sladkosti. A ešte mi posielal peniaze na účet, aby som ich uložila v banke na úroky. Podarilo sa nám našetriť slušnú sumu a kúpiť staršiemu synovi byt. Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale pred pár mesiacmi som cítila, že sa so mnou niečo deje. Prvá myšlienka – menopauza, ale nebolo to ono. Pribrala som, bola som stále unavená, veľa jedla, nálada sa mi menila. Podľa internetu som vraj bola tehotná. Ale aká tehotná v 45? Neverila som, urobila som si test. No na paličke sa ukázali dve jasné červené čiarky. Synom ani nevestám som nič o dieťati nechcela povedať. Načo? Aby sa mi vlastné deti smiali, že ich mama na starobu stratila rozum? Rozhodla som sa tehotenstvo skryť. Práve prichádzala zima, obliekala som sa do všetkého teplého a veľkého. Pod bundou nebolo vidno brucho. Ale toto dieťatko som nechcela porodiť. Niekto povie, že nemám Boha v srdci. Ale mám 45, už nie som mladá. Mám synov a vnúčatá, im chcem venovať čas, nie opäť sa krútiť okolo plienok. Navyše, nemáme peniaze na tretie dieťa. Vašo by musel ísť opäť do zahraničia, a ja bez neho nevydržím. Lekári povedali, že je už neskoro a zákrok je veľmi rizikový, mohol by mi ublížiť. Snažila som sa presvedčiť, že všetko bude dobré. Možno sa Vašo poteší, že budeme mať ešte jedno dieťa? Rozhodla som sa mu zavolať cez Skype a povedať mu novinu. Ale zapla som len mikrofón, nie kameru. – Haló, Vašo… – Tu nie je Vašo. Tu je Elena. – Elena? Kto ste? – Vážená, kto ste vy? Som priateľka Vaša. Chceli ste niečo? Manžel tu nie je, zdržal sa v práci. Hneď som zložila telefón a začala som trpko plakať. Aj toto sa stáva v živote, muž vás môže podvádzať hoci kde, s hocikým. Chcela som sa okamžite rozviesť, vyhodiť Vašove veci, nevidieť ho a nepočúvať. Ale v srdci som mala ešte nádej, že sa milovaný vráti domov, keď sa dozvie o dieťati. Vedela som, že v februári má prísť, lebo synovia majú narodeniny a dostal dovolenku. Snívalo sa mi, že chodíme v parku a Vašo drží za jednu ruku našu dcérku a ja za druhú. Presne 14. februára, na Valentína, prišiel Vašo. Pripravila som romantickú večeru, rozsvietila sviečky, pustila hudbu. Chcela som vytvoriť pokojnú atmosféru. – Vašo, mám pre teba prekvapenie. Som tehotná. Vraj to bude dievčatko. – Ty kurva! – zakričal manžel. Celý zčervenel od zlosti, prevracal taniere na zem, bil päsťou do stola: – Takže kým ja makám kde-tu, ty skáčeš po cudzích mužoch? Teraz mi tu chceš zavesiť tohto bastarda na krk? – Vašo, vysvetlím ti to… – Vypadni, nechcem ťa vidieť! – manžel ma tak silno sotil, že som bruchom narazila do ostrého okraja stola a spadla. Vašo odišiel, zobral tašku, hlasno treskol dverami. Začala sa mi točiť hlava, videla som červené kvapky na podlahe. Brucho ma veľmi ťahalo, až som sa krčila od bolesti. Sotva som našla telefón a zavolala záchranku. Ale cítila som, že bábätko už-už príde. Keď prišli lekári, už som držala v náručí našu dcérku. Dievčatko pokojne ležalo, neplakalo, spalo. – Tak čo, mamička, idete s nami? – Nie. Zoberte dieťa, nepotrebujem ju. – Ako to? – Takto. Zoberte ju, hovorím! Táto dcéra mi rodinu zničila! Možno ju niekto bude ľúbiť, ale určite nie ja. Zoberte ju, nechcem ju vidieť! Bez výčitiek som dieťa podala lekárovi. Vyšetrili ma doma, nemala som žiadne poranenia, pôrod prebehol pokojne. Keď sanitka odišla, všetko som doma upratala, išla som do sprchy a spať. Nikto z detí nevie, že som dala dievčatko preč. Každý deň chodím do kostola a modlím sa, aby bola dcérka zdravá a našla svoju rodinu. Viem dobre, že by som to nezvládla. Nechcem opäť prežívať všetku ťažkú starostlivosť o dieťa. Chcem len jedno – aby sa Vašo vrátil domov. Ale on sa znova vrátil do Nemecka, rozpráva sa iba so synmi. Môžete si myslieť, že som nenormálna žena. Ale ja si vyberám manžela, nie dieťa. Boh je mi svedkom.